O nadvládě režisérů i o Jiřím Bělohlávkovi. Ptali jste se Gustáva Beláčka

Slovenský basista odpovídá na dotazy čtenářů Opery Plus

 

Dobrý den, pane Beláčku, často na vás vzpomínáme v souvislosti s vaším hostováním v Národním divadle v Janáčkově Věci Makropulos. Zpíval jste od té doby Kolenatého ještě v jiném divadle? Jaký vztah k Janáčkovi máte? Ať se vám daří! (Zilvarovi, Praha)

Dobrý deň prajem. Nikdy som si nemyslel, že sa stane rola Dr. Kolenatého jednou z mojich profilových. Obsahuje dosť textu vo veľmi rýchlom tempe a často na jednom tóne. Dovolím si povedať, že Janáček už vtedy vedel majtrovsky „rapovať“, respektíve aj v tomto, ako v mnohom, vo svojej tvorbe predbehol dobu o takých osemdesiat rokov. Zvolil geniálny princíp, ako rýchlo objasniť Eline Makropulos zložitý proces. Zároveň princíp hovorovo-spievaného slova skvele vystihuje podstatu „charakteru advokátského“ rýchlo, jasne, zreteľne, teda bez okolkov, veľkých citov, pátosu, legáta a lyrických oblúkov. Totálne spojenie slova a hudby.

Po výbornej Aldenovej pražskej inscenácii som spieval Kolenatého v Düsseldorfe, v Norimbergu v skvelej Carsenovej réžii, s ktorou sme hosťovali aj v Brne na festivale. Štastím bola opätovná spolupráca s Tomášom Hanusom v mníchovskej Štátnej opere v rokoch 2014 – 2016. Pomohol mi objaviť hudobne este viac  ako pri prvom stretnutí v Prahe, za čo som úprimne veľmi vďačný. V minulej sezóne som spieval Kolenatého v Slovenskom národnom divadle v réžii Petra Konwitschného a v dobrej inscenácii berlínskej Deutsche Oper. Do smrti nezabudnem na vlaňajšie koncertné prevedenie v rámci Proms v Royal Albert Hall/ Royal Oper House v Londýne. Naozajstná, mimoriadne uveriteľná diva Karita Matilla so skvelou češtinou a za pultom pán Jiří Bělohlávek. „Svoj“ orchester BBC dirigoval s obrovským nadhľadom, hlbokým pochopením a úctou k Janáčkovmu dielu, s citom pre spevákov a koncepčne skvele vystaval operu. Pomerne často som mal česť s pánom Bělohlávkom spolupracovať a uvedený koncert bol náš posledný. Spomínam na našu spoluprácu v najlepšom a už teraz mi pán dirigent chýba, jednoducho každý nie je nahraditelný. V apríli tohoto roku som účinkoval na koncertnom prevedení Makropulos v auditoriu Rádia France v Paríži.

Janáčkovu hudbu mám stále radšej a mám pocit, že mu rozumiem. Pomerne často som spieval Glagolskú omšu. Nezabudnem na nadšené ovácie tiež z Royal Oper House počas Proms, kde dirigoval Kurt Masur, alebo vo Florencii, kde som spieval Haraštu pod taktovkou Seiji Ozawu. Všetky tieto koncerty boli live nahrané na CD alebo Blu-ray. Prosto značka Janáček má skvelé meno.

Minulý rok som navštívil Hukvaldy a školu, kde sa Leoš narodil. V tichu som sa poďakoval za tak krásne party, ktoré aj pre mňa napísal…

Máte nějakú obľúbenú stratégiu, ako sa „odstrihnuť“ od negatívnych podnetov zo súčasných médií a stresu vyplývajúceho z čoraz konzumnejšieho štýlu spoločnosti? (Elena)

Aj svojou fyzickou prácou som opravil, respektíve zachránil národnú kultúrnu pamiatku, gotický kaštieľ/tvrz v Kotešovej. Pri práci a plánoch, ako na to, sa naozaj „odstrihnem“ a mám možnosť spoznať a obdivovať a napodobňovať dedičstvo, dovednost a um našich predkov. Je to jednoduchosť, funkčnosť a spätosť s úctou a rešpektom k prírode a miestu. Pomáha mi to zachovať si čistú hlavu, nemyslieť len na prchavosť kariéry, a hlavne – cieľ a výsledok vidno a mám pocit, že pozitívne. Absolútne nepozerám seriály, maximálne pozriem spravodajstvo a pri filmoch často zaspím, čo považujem za pozitívne.

Ako si udržiavate veselú myseľ a dobrú náladu? (Elena)

Milá pani Elena, ďakujem za krásne otázky. Na pódium, a to je jedno ktoré, vchádzam s najlepšími úmyslami a úplnou snahou odovzdať dobrú náladu a umelecký zážitok poslucháčom. V osobnom živote sa mi vždy až tak nedarilo mať veselú myseľ a dobrú náladu. Ale mám dobrú manželku, ktorá ju má takmer vždy a učí to aj mňa. Snáď som dobrý žiak. Ale čiastočnú odpoveď na udržanie pozitívnej mysle nájdete aj v mojej odpovedi na prvú vašu otázku.

Ktoré umelecké/pracovné prostredie v súčasnosti uprednostňujete − domáce, či zahraničné? Prečo? (Elena)

Neuprednostňujem žiadne, sú a boli rovnocenné. Zahraničie býva inšpiratívne, čo my hudobníci veľmi potrebujeme. Skĺznutie do priemernosti, uspokojenie sa s realitou a s daným stavom nehrozí. Pokiaľ sú novonadobudnuté inšpirácie prospešné, môžem ich uplatniť aj na domácich pódiách. Pokiaľ nie, tiež fajn, třeba ich pomenovať a vystríhať sa ich. Nezabúdam, odkiaľ som, že som zo stredoeurópskeho priestoru, z jeho východnej – slovanskej – časti. Rád cestujem, ale mám veľmi rád aj ticho záhrady v Kotešovej alebo chvíle s rodinou.

Pociťujete aj vy celkovo menší záujem spoločnosti o domácu kultúru? (Elena)

Milá pani Elenka, pociťujem, a nie som sám, výrazne menší záujem o skutočnú, teda hodnotnú kultúru. Doplním, často vidím nepochopenie kultúry. Prosím nehovorím len o kultúre opernej a koncertnej, teda klasickej hudbe, ale aj o knihách, výtvarnom umení, architektúre a iných hudobných žánroch. To je obraz celkového, opakujem celkového stavu spoločnosti, teda jej zmenených hodnôt. Je to výsledok veľmi úspešnej mediálnej propagácie pseudoumenia, často nepochopenia podstaty napríklad klasickej hudby a jej pozitívneho pôsobenia na ľudskú podstatu, hľadanie filozofického pojmu „krásna“ na nesprávných miestach. Je to aj až příliš násilný a nie veľmi prospešný multikulturalizmus, klasickým hodnotám už škodiaci. Tie strácajú svoju charakteristickú podstatu, svoje znaky a rysy. Nebudem sa veľmi rozpisovať, ale to, čo v hudbe uznávali generácie našich otcov a niekedy ešte aj my dnes, má milióny nasledovníkov na Ďalekom východe, v Japonsku, v Kórei, v Číne. Milujú klasickú hudbu, rozumejú opere, obdivujú ju, vedia ju aj dobre spievať, je tam uznávaná a aj ohodnotená. A to hovoríme o krajinách, ktoré majú svoje kultúry staršie ako tá naša.

Teda „naša“ kultúra minimálne tam prežije – ironické, no dobré znamenie.

Máte v repertoáru také Vodníka v Rusalce? Neměl byste zájem s ním hostovat v Praze? Oproti dřívějším dobám, kdy Národní divadlo mělo celou řadu výborných představitelů této role v čele s panem Hakenem, to je dnes dost bída… A co Kecal? (Josef)

Pozdravujem vás, Josef. Samozrejme Vodníka spievam a premiéroval som ho práve v Štátnej opere v Prahe.

Mal som celkom šťastie, že to bolo v inscenácii pána Trošku a réžia bola klasická, respektíve pohádková. Rusalkou bola pani Urbanová, inak skvelá představiteľka Cudzej kňažnej. Tá inscenácia sa hraje veľmi úspešne dodnes. Za šéfovania pani Žádnej bola spolupráca so mnou bez dôvodu prerušená. Preto je iróniou to, čo píšete, že je to dnes dost bída. Hneď ma napadá: „Běda, běda, ubohá Rusalko bledá!“

Odvtedy som Vodníka spieval v Grazi, v Ljubljane, v Bratislave, v Bazileji, v Kodani a v Semper Oper v Drážďanoch.

Ak by prišla ponuka, rád by som si našiel čas a zaspieval si túto nádhernú rolu opäť v Prahe. S Vodníkom hosťujem občas v Janáčkovej opere v Brne, keby ste videli náhodou moje meno na plagáte Janáčkovej opery a mali ste chuť si zájsť do Brna, srdečne pozývam, ste mojím hosťom.

Kecal ma doteraz nejako obchádza, rolu som odspieval vo fragmentoch ešte na vysokej škole. Asi by som si na nej „zgustol“ ako Gusto.

Ciao Gusto! Aký máš názor na takzvané režijné divadlo (Regietheater) a jeho režisérov? Myslíš si, že to vôbec niekedy skončí? Želám ti všetko najlepšie, hlavne nadaľej dobrý hlas a dobré roly!!! (kolega-kamarát Juraj Hurný)

Juraj Hurný, jeden z veľkých slovenských tenoristov, srdečne ťa zdravím do Grazu a ďakujem za prianie. Ty chceš, aby som to, čo sme svojho času spolu hovorili počas Rusalky v réžii pána Herheima v Grazi, teraz aj napísal do odborného portálu? Objektívně povedané, režijné divadlo veľmi pomohlo opere v tom, že keď porovnáme, ako hrali operní speváci před tridsiatimi a viac rokmi a ako hrajú dnes, je to priepastný rozdiel. Dnes takmer všetci speváci vedia hrať, hrajú civilne, činoherne, vedia behať po javisku, stvárať všakovaké kúsky, spievať vo vtedy neslýchaných polohách. To je posun a priblíženie sa k realite a  dobe dnešnej. To nie je herectvo o troch striedajúcich sa gestách, na špičkách na forbíne nad opernou jamou ako kedysi. Pôvodná hierarchia v opere je tiež ta tam – dirigent, režisér, speváci, orchester, zbor, tak to bolo.

Dnes režisér… dlho, dlho nikto, potom snáď dirigent, ktorý sa často bojí niečo namietať, pritom on je zodpovedný za hudobnú stránku, povolí zásadné škrty, zásahy do hudby; role alebo ich časti spievajú iné hlasy alebo viac hlasov alebo muži namiesto žien a naopak. Ak sa vôbec režisér na to dirigenta opýta, mala by to byť spolupráca. Skladateľ zomrel, nemôže sa brániť. Hudba bola písaná na určité libreto, často v spolupráci s libretistom alebo dokonca so spisovateľom. Režíruje sa v snahe, často trápnej, byť moderný, iný, tvrdší ako život okolo nás, ešte deprimujucejší ako život, ktorý žijeme. Snaha o iný výklad, ako máme vo svojej predstave, ako sme videli, ako sme počuli, preboha len sa neopakovať, neoprašovať vykopávku, klasiku, čo ak režiséra kritik hneď za to zvozí. Snaha o iný výklad, to by bolo v poriadku, ale nedá sa to uplatniť ako v činohre. V opere na rozdiel od činohry je ešte taká „maličkosť“ – hudba a spev. Mám niekedy pocit, že režisérovi zavadzajú. Pritom spev má schopnosť priniesť emócie do nebeských výšin.

Prekrúcanie deja, nezmyselné posuny, javiská predymené, svetlá do publika pália oči, akcia ide proti deju, ruší hudbu šumom, výkrikmi, sexom a alkoholizmom, nadávkami. Pritom možno by stačila práca so spevákom, práca so zborom, budovanie silných logických vzťahov, kľudne aj s modernými prostriedkami. Možno aj s minimom giest a rekvizit a s pomocou dobrého svetla.

Juraj, o tom, či sa to zmení, alebo skončí, musí rozhodnúť publikum. Svojím prístupom alebo negovaním takých inscenácií, čo sa do značnej miery už deje. Žiaľ považuje sa to za nezáujem o operu jako takú. Pravdou je, že je to negácia režijného divadla a ľudia počuvajú opery radšej doma z CD. Objavia sa aj dobré operné inscenácie, to je potom radosť v očiach publika a silno žiariace svetlo na konci tunela.

Jak obtížné je pro pěvce účinkovat v klasické opeře v rádoby moderním pojetí šíleného režiséra? Je vůbec možné se koncentrovat pouze na výkon samotný a odrušit si scénu? Bohužel musím konstatovat, že pro diváka to náročné je. (Jana Matoušková)

Verte, že aj pre nás spevákov je to náročné, pani Matoušková. Často už samotný skúšobný proces. Už vtedy vidíme, čo sa na nás a na vás chystá. Vo väčšine sú speváci takí ochráncovia autora, ctia si ho a aj jeho dielo. Snažia sa pomáhať režisérovi, aby sme spolu nejako došli do úspešnej premiéry alebo aspoň do nejakej premiéry. Už vtedy v procese skúšok myslia speváci na výsledok, a teda na vás divákov, ako budete spokojní, ako vás bude réžia rušiť, alebo obohacovať. Snažíme sa opatrne režisérovi vysvetliť dej – áno, aj to sa stáva, dielo alebo to, čo autori mysleli a chceli povedať. Často neuspejeme, režisér je často Boh bez uší. Niekedy aj vie a pozná, ale nechce. Bojí sa? Niektorí speváci hádžu flintu a odchádzajú, iní večer „predýchavajú“ s fľašou červeného vína a ráno pokračuje trápenie. Nedá sa totiž vždy úspešne oddeliť spev od herectva. Opak je pravdou, tie zložky by mali byť kompaktné a dopĺňať sa. Je ťažké hrať niečo úplne iné, ako spievate. Publikum nechápe, to čo vidí na javisku, s tým čo počuje overuje na titulkovači. Cez pauzu ešte pre istotu listuje v bulletine. To je zmysel tej ktorej réžie? Všetko je relatívne, aj provokácia.

Dobrý den, pane Beláčku, objevíte se v dohledné době opět v některé pražské operní inscenaci nebo aspoň na koncertním pódiu? (M. Tuháčková)

Dobrý deň, pani Tuháčková. 28. septembra hosťuje Slovenské národné divadlo v Národnom divadle Praha s Pucciniho Triptychom. Budem spievať v opere Gianni Schicchi Gianniho. 31. augusta na open air na Špilberku v Brne budem spievať Zachariáša. Obe inscenácie sú fajn, srdečne pozývam.

Za čtenáře Opery Plus děkujeme za odpovědi!

VIZITKA
Gustáv Beláček se narodil 28. února 1969 ve Zvolenu. Zpěv studoval na Konzervatoři a Vysoké škole múzických umění v Bratislavě u Evy Blahové. Vzdělání si rozšířil u Ileany Cotrubas, Carla Bergonziho v Sieně, Helmutha Rillinga a Wolfganga Schöneho na Mezinárodní Bachově akademii ve Stuttgartu. Zúčastnil se mezinárodních interpretačních kurzů v Piešťanech. Je laureátem domácích a zahraničních soutěží (soutěž Antonína Dvořáka v Karlových Varech, Mezinárodní operní soutěž v Sieně, soutěž Mikuláše Schneidera-Trnavského, soutěž Luciana Pavarottiho). Je držitelem Ceny německého časopisu Opernwelt za rok 1993 v rámci Pěvecké soutěže Belvedere.

V roce 1992 debutoval jako Leporello (Mozart: Don Giovanni) v Komorní opeře v Praze. Dále účinkoval v mnoha evropských operních domech, jako například Grand Théâtre v Ženevě, Théâtre de la Monnaie v Bruselu a Théâtre du Rhin v Štrasburku, Opera v Nagoyi, Belo Horizonte v Brazílii, Kammeroper ve Vídni, Teatro Massimo Palermo, Badisches Staatstheater v Karlsruhe, Kongelige Teater v Kodani a jiné. Nastudoval více než čtyřicet operních basových rolí.

Na scéně Slovenského národního divadla v poslední době vystupoval či vystupuje jako Mozartův Leporello (Don Giovanni) a Figaro (Figarova svatba), Rossiniho Bartolo (Lazebník sevillský), Čajkovského Gremin (Evžen Oněgin) a Surin (Piková dáma), Musorgského Pimen (Boris Godunov), Dvořákův Vodník (Rusalka), Donizettiho Dulcamara (Nápoj lásky), Pucciniho Gianni Schicchi (Triptych), Don Indigo v Ravelově Španělské hodince.

Jako koncertní zpěvák vystoupil s významnými dirigenty a orchestry, například Dresdner Philharmonie, Orchestre de la Suisse Romande, Symfonický orchestr hl. m. Prahy FOK, Orchestre National de France, New Jersey Symphony, San Francisco Symphony, Berliner Philharmonie, Bayerische Rundfunkorchester, London Philharmonic, a jiní. Je stálým hostem Slovenské a České filharmonie.

Z dirigentů spolupracoval se sirem Charlesem Mackerrasem, Zdeňkem Mácalem, Sergem Baudem, Jiřím Bělohlávkem, Vladimírem Válkem, Ayltonem Escobarem, Andrásem Ligetim, Liborem Peškem, Marissem Jansonsem, Kurtem Masurem a dalšími. Nahrávka Dvořákova Requiem, kterou realizoval s New Jersey Symphony Orchestra pod vedením Zdeňka Mácala pro firmu Delos Label, byla oceněna v roce 2001 americkou Grammy. Roku 2008 převzal v Miláně cenu Gabardi za interpretaci Mozartových a Rossiniho operních děl.
(Zdroj: narodni-divadlo.cz)

www.gustavbelacek.com