Nenahraditelných je plné Slavičí údolí. Tenorista Pavol Breslik ve velkém rozhovoru pro Operu Plus

Pavol Bršlík: Nenahraditeľných je plné Slávičie údolie…

Pán Bršlík, včera ste v súvislosti s vašimi doktorandskými skúškami odspievali koncert na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Rozprávame sa v tejto chvíli už s čerstvým doktorom?

Nie, ešte nie. Z praktickej stránky už mám síce všetko hotové, ale musím ešte obhájiť prácu a výkon. Celé moje štúdium je zásluha predovšetkým mojej profesorky spevu Vlasty Hudecovej, ktorá sa snaží všetkých svojich študentov neustále povzbudzovať, aby si zvýšili akademické vzdelanie. A ja si myslím, že je to dobré. Momentálne sú oveľa lepšie podmienky na štúdium než pred pár rokmi. Kedysi si študenti museli všetky informácie zháňať po knižniciach, teraz žijeme v rýchlej dobe, kedy sa všetko dá za päť minút vygoogliť na internete. Je to ale dvojsečná zbraň. Na jednej strane akúkoľvek informáciu dnes zoženiete veľmi rýchlo, ale na druhej strane ona potom rovnako rýchlo z vašej mysle aj vypadne preč, pretože ste nevynakladali žiadne úsilie na to, aby ste ju získali. Profesorka Hudecová je ešte zo starej školy, oni si všetko museli zháňať pracne sami a o všetko sa aj sami postarať. A ona sa teraz presne v tomto duchu stará aj o nás a tlačí nás do toho, aby sme ukončili školy a mali akademické tituly, pretože nikdy neviete, čo príde. Spevák je dnes slávny – a zajtra mu odíde hlas, a je po sláve. A z minulosti sa žiť nedá.

Keď Michele Obama nedávno odchádzala z Bieleho domu a lúčila sa s funkciou prvej dámy, vo svojom záverečnom prejave prízvukovala posolstvo: „Empower yourselves with a good education, then get out there and use that education…“ („Vyzbrojte sa dobrým vzdelaním a potom choďte a využite ho…“) To je presne v duchu toho, čo od vás chce vaša profesorka.

V podstate áno. Spievanie pre mňa nie je profesia, je to skôr môj koníček, za ktorý mi ešte aj platia. Ale jedného dňa platiť prestanú, lebo ako sa vraví: svetská sláva, poľná tráva. A preto treba mať pootvorené aj nejaké zadné dvierka. Naša profesorka nám dala možnosť, aby sme sa mohli živiť svojím hlasom, a dala ju naozaj mnohým ľuďom. Viacerí z nich sú dnes veľmi úspešní. Samozrejme, niekto mal viac šťastia, niekto menej, a je to aj o tom, že niekto sa ocitol v správnom okamihu na správnom mieste. Základy nám dala, a ako vidieť z jej výsledkov, boli to dobré základy. Momentálne si u nej robí doktorát aj Ľubica Vargicová, a pokiaľ viem, chystá sa aj Pavol Remenár.

A z toho posolstva, čo povedala Michele Obama, mi príde dôležitejšia tá druhá časť jej vety – nestačí len to vzdelanie dosiahnuť, treba ho potom naozaj aj využívať.

Spomínali ste Ľubicu Vargicovú, tá sa s profesorkou Hudecovou radila o takmer každom svojom významnom speváckom kroku. Zvyknete aj vy s ňou konzultovať svoj repertoár?

Áno, aj ja. Niekedy pritom dokonca na mňa aj kričí, ale väčšinou má aj tak pravdu. Lebo tenoristi sú pobláznení ľudia, ktorí keď dostanú nejakú super ponuku, rolu, ktorá sa im páči, tak po nej bez rozmyslu skočia. Nerozprávame sa teraz o dramatických postavách, o ktorých si veľakrát síce pomyslím, že by som ich rád spieval, ale samozrejme dobre viem, že nemôžem, lebo nie som dramatický hlas. Rozprávame sa o postavách, ktoré by som spievať mohol, a napriek tomu nie sú pre mňa vhodné. Napríklad hovoríme o Macduffovi z Macbetha, pri ktorom mi profesorka hneď povedala, že nie je pre mňa. Ja som oponoval, že je to len jedna ária, ale ona trvala na tom, že tá ária nie je pre mňa dobrá. Ona má samozrejme obrovské skúsenosti a veľmi dobre vie, čo robí, a vie aj veľmi dobre, ako sú jej „spevácke deti“ občas naivné a že na ne treba neustále dávať pozor.

Viackrát ste sa vyjadrovali, ktorú rolu teraz ešte nebudete spievať, ktorú zase až po štyridsiatke. Na princa v Rusalke sa chystáte už celé roky, a neustále ju znova a znova odkladáte. Podľa čoho viete, že nastal ten správny čas, aby ste si povedali „už“?

Zobral som si áriu princa z Rusalky na koncert, zaspieval som si ju a videl som, že to ešte nie je ono. Ponuky spievať túto postavu prišli, ale stále nad ňou rozmýšľam a odkladám ju. Na mnohé postavy som povedal v minulosti nie, lebo to jednoducho bolo príliš skoro. Vždy som sa riadil svojím pocitom, hoci samozrejme nie vždy mi tento pocit poradil správne, mal som však našťastie okolo seba ľudí, ktorí mi ihneď povedali, že som tú alebo onú rolu nemal zobrať a nech už ju radšej nespievam. Väčšinou to fungovalo, ale boli aj prípady, keď to bolo presne naopak, ja som cítil, že rola nie je pre mňa, a okolie ma presviedčalo, že mi sedí.

Napríklad keď som spieval Števu, tak som mal veľmi zlý pocit. Pritom všetci mi hovorili, že je to super a že si rolu mám ponechať. Ponuky prichádzali, ale ja som to cítil inak. Tak som Števu na niekoľko rokov odložil a povedal som si, že sa k nemu vrátim neskôr. A to, čo ste spomínali ohľadom vekového ohraničenia, to sa nedá takto presne naplánovať. Ja som sa síce v minulosti vyjadril, že nejakú postavu budem spievať až po štyridsiatke, ale realita je taká, že po štyridsiatke sa vždy ešte len ukáže, čo hlas a telo s konkrétnou postavou urobia, a vopred to nikdy nemôžete vedieť. A môže sa stať, že ešte stále nebude ten správny čas. Lenže vo svete opery musíte všetko plánovať na niekoľko rokov dopredu, ja už dopredu musím mať zajednané divadlá a podpísané zmluvy. Preto si musím veľmi zhruba určiť, ktorú rolu asi budem môcť robiť po štyridsiatke, a ktorú po štridsaťpäťke, ale je to samozrejme vždy len hrubý odhad. A ak mi dnes ponúknu, že rolu budem o štyri roky spievať, tak ponuku zoberiem, aby mi tá postava neušla. Ale vždy s výhradou, že ak sa v tom čase ukáže, že sa na ňu ešte necítim, tak budem mať možnosť ju odrieknuť a z kontraktu vycúvať.

Aký máte teraz zajednaný najneskorší termín v kalendári?

Mám už dohodnuté dátumy predstavení na rok 2021.