Novoroční koncert z Vídně, tentokrát s Marissem Jansonsem

Iba vo Viedni sa valčík nehrá tradične na tri rovnaké doby
Vypočujte si na Novoročnom koncerte Viedenských filharmonikov

Už len niekoľko hodín nás delí od legendárnej tradície – Novoročného koncertu Viedenských filharmonikov. V zlatej sále viedenského Musikvereinu sa 1. januára 2016 za dirigentský pult už tretí krát postaví lotyšský dirigent Mariss Jansons (1992, 2006, 2012) a krátko po skončení koncertu sa s napätím očakáva aj ohlásenie mena dirigenta budúcoročného koncertu. Vďaka televíznemu prenosu do viac ako 90 krajín si ten tohtoročný bude môcť vychutnať asi 50 miliónov televíznych divákov po celom svete. Nezmeškajte preto jedinečnú príležitosť započúvať sa do zvuku orchestra, ktorý je tak špecifický, že ho poslucháči pri troche pozornosti dokážu od ostatných odlíšiť. Prinášame niekoľko indícií, ktoré aj vám v tom pomôžu.

V roku 2014, počas hosťovania Viedenských filharmonikov v New Yorku, si noviny New York Times položili otázku, ako odlišne znejú najlepšie orchestre sveta v 21. storočí. Dajú sa rozoznať podľa zvuku? Ak by ste si zavreli oči a vypočuli si naslepo niekoľko nahrávok, skutočne by ste vedeli identifikovať, ktorý orchester vám práve hrá? Ak by ste túto otázku položili muzikantom, asi by ste si najprv vypočuli nárek nad tým, ako sa istý druh homogenity a uniformity votrel aj do orchestrálneho hrania a pominuli sa finesy, ktoré istým ansámblom dávali osobitý zvuk. Rôzni respondenti by vám dali asi rôzny zoznam orchestrov z jedinečným zvukom, ale jeden jediný orchester by do takého zoznamu zaradil pravdepodobne každý jeden expert – Viedenských filharmonikov.

“Viedenský zvuk” bol predmetom už množstva hudobných kritík, vedeckých výskumov, akustických experimentov a fundovaných debát. Zubin Mehta, ktorý ich po prvýkrát dirigoval v roku 1961, sa v jednom zo svojich interview vyjadril, že „je to ich tvrdohlavosť, vďaka ktorej si udržali zvuk, ktorý ich odlišuje od ostatných svetových orchestrov. Hoboje, klarinety, horny, trumpety a tympany sú stále tie isté pôvodné typy nástrojov, na ktorých hrávali ešte ich praotcovia.“

Pôvodné nástroje
Vo väčšine špičkových svetových orchestrov sa dnes hrá na tzv. dvojitom lesnom rohu, ktorý nesie označenie aj ako nemecký, resp. francúzsky. Viedenskí filharmonici však hrajú na pôvodných viedenských lesných rohoch. Tie vďaka svojej konštrukcii a teplejšiemu a mäkšiemu zvuku, ktorý produkujú, prirodzenejšie splynú so zvyškom orchestra, predovšetkým s ostatnými dychovými nástrojmi. Sú menšie a ľahšie a vyžadujú tiež špeciálnu techniku hry, odlišnú od hry na tradičný lesný roh.

Aj viedenské hoboje sú iné. Hobojista Viedenských filharmonikov Clemens Horak sa pre The New York Times vyjadril: „Viedeň bola akoby taký ostrov, kde sa aj hoboje vyvinuli úplne inakším spôsobom.“ Sú kratšie než bežné francúzske hoboje, majú širšie vnútorné vŕtanie, iný systém hmatov a kratšie dvojplátkové strojčeky. Ich špecifický zvuk je ťažké slovami popísať, ale najpodstatnejší postreh je, že produkujú o čosi menej vibráta a „to je viedenskou špecialitou“, dodal Horak.

V prípade osobitého zvuku orchestra však nejde len o „hardware“, ktorý je výnimočný. „Software“ filharmonikov a ich hráčske know-how sú azda ešte podstatnejšie – spôsob a tradícia hrania na jednotlivé nástroje sa odovzdávaly na rovnakých konzervatóriách, u tých istých učiteľov, z generácie na generáciu.

Ako sa hrá pravý viedenský valčík?
Týka sa to aj interpretačnej špeciality tohoto orchestra – viedenských valčíkov, ktoré budeme mať možnosť počuť v ich jedinečnom podaní už o pár hodín. Zubin Mehta sa vyjadril, že v slepom teste, keby počul hrať valčík, by takmer s istotou vedel rozpoznať, či ho hrajú Viedenskí filharmonici. „Nie je to len zvukom,“ vysvetľuje Mehta, „je to aj uvoľneným rytmom, takou ich organizovanou nedbalosťou až ležérnosťou. A to nie je kritika. Je to niečo, čo iní ľudia nedokážu.“

Huslista Rainer Honeck, ktorý počas 34 rokov pôsobil ako jeden z koncertných majstrov Viedenských filharmonikov, prezrádza, že valčík hraný vo viedenskom štýle musí mať trošku uponáhľanú druhú dobu a drobné akoby zaváhanie pred treťou dobou. Čiže namiesto hrania 1-2-3 je to skôr 1-2…3. „Neplatí to však vždy. V tom je to tajomstvo. Každý kúsok je iný, vychádza z tradície, z pocitov.“ Tá jemná neistota a nevyspytateľnosť príchodu ďalšej doby vytvárajú u poslucháča to príjemné napätie, ktoré – či už vedome, alebo nevedome – očakáva pri nástupe každej nadchádzajúcej doby.

Nezanedbateľný pre celkový výsledok a zvuk je aj organizačný unikát tejto inštitúcie – je to nezávislá, samosprávou riadená inštitúcia, ktorá nemá hudobného riaditeľa ani šéfdirigenta. Zložená je z hráčov orchestra Viedenskej štátnej opery. V praktickom fungovaní to znamená, že hráči sami vyberajú, kto ich bude dirigovať, ale zároveň je v tom element, že žiaden dirigent nemôže dlhodobo ovplyvňovať ich výsledný zvuk. Claudio Abbado, ktorý ich často dirigoval, to vyjadril asi najvýstižnejšie: „Ja ich nedirigujem. Ja robím hudbu spolu s nimi.“

Profesor Clemens Hellsberger – huslista a zároveň prezident ansámblu – pridáva ďalší dôležitý postreh: „Obrovský vplyv má tiež to, že každý večer sedíme v orchestrisku Viedenskej štátnej opery, čiže sme permanentne konfrontovaní s najprirodzenejším hudobným nástrojom, akým je ľudský hlas. To nás núti dýchať so spevákmi, artikulovať a frázovať spôsobom, akým to robí ľudský hlas.“

Lipnutie na tradíciách má však aj svoje háčiky – až do roku 1997 bol orchester zložený výhrade z hráčov mužského pohlavia a ženy medzi seba neprijímali. Roky protestov priniesli zmenu, ale aj tak má nežnejšie pohlavie v orchestri stále len veľmi symbolické zastúpenie.

Pamätná minca 2016
Pozornosť Novoročnému koncertu venovala aj rakúska mincovňa, ktorá pri tejto príležitosti vydáva pamätnú päťeurovú striebornú mincu. Jej predná strana znázorňuje violončelovú a kontrabasovú sekciu orchestra, v pozadí s ikonickým organom zdobiacim Zlatú sálu, v detailoch možno vidieť aj 2 kvetinové dekorácie, ktoré sú také typické pre dotvorenie atmosféry v sále na Nový rok. Silueta dirigenta so zdvihnutou rukou a taktovkou poslúžila ako podklad pre nápis “Neujahrs-konzert“. Navrhnúť mincu s touto tématikou bolo podľa vyjadrení mincovne veľkou výzvou – vzhľadom na obrovské množstvo symbolov, ktoré sa žiadalo zobraziť: orchester so všetkými hráčmi, ich nástroje, Zlatú sálu a jej architektonické finesy, rovnako ako organ s množstvom píšťal. Autor návrhu Herbert Waehner sa s tým však vysporiadal veľmi umne – zvolil perspektívu, ktorá zachytáva z každého kúsok: pár muzikantov, pár nástrojov, ako aj kvetinové dekorácie umiestnené na organe. Jednoduchý uhol a pritom množstvo detailov na malej ploche.

Zadná strana stvárňuje denomináciu mince s jej štandardným dizajnom obklopenú 9 štítmi znázorňujúcimi rakúske federálne provincie. Každá minca v tomto 50tisícovom náklade váži 10 gramov a v priemere má 28,5 milimetra.

Zaujímavý predajný rekord
Patrí ku každoročnej tradícii, že záznam aktuálneho koncertu sa už o niekoľko dní po jeho odznení predáva vo forme záznamu na DVD a CD. Novinkou je tiež ďalší nosič – tradičná vinylová platňa, ktorá v poslednom období zažíva svoju renesanciu. CD ku koncertu, ktorý ešte ani neodznel, však už celý december kraľoval na vrcholoch rebríčkov najpredávanejších titulov v kategórii klasickej hudby za rok 2015. Hudobní nadšenci si ho mohli kúpiť v predpredaji a dočkajú sa ho 8. januára 2016.

Stačilo málo, a Mariss Jansons by dnes už nedirigoval
Biografia lotyšského dirigenta Jansonsa je impozantná – jeho študijné, profesionálne aj akademické počiny budú istotne vo veľkej miere pripomínané a komentované aj počas blížiaceho sa prenosu. Čo však asi nezaznie, je pripomienka, že stačilo málo, a Mariss Jansons by dnes na svetových pódiách už nestál. V apríli roku 1996, počas dirigovania Pucciniho Bohémy v Osle, doslova pár taktov pred záverom opery dostal infarkt myokardu. Ako si v rozhovore pre britský The Guardian zaspomínal – presne v tej chvíli vedel, čo sa s ním deje. Jeho otca totiž v minulosti postretlo to isté: Skolaboval a žiaľ aj umrel priamo na koncertom pódiu počas toho, ako dirigoval koncert s Hallé Orchestra (Manchester, Veľká Británia). V St. Petersburgu žijúci Mariss Jansons našťastie túto srdcovú príhodu prežil, ale z možnej obavy o svoju kondíciu a zdravotný stav zrušil svoj dovtedajší angažmán v USA, aby sa vyhol častým vyčerpávajúcim a srdce zaťažujúcim jet-legom. Voperovaný defibrilátor mu slúži ako prevencia pre prípad ďalších potenciálnych problémov so srdcom. „Viete, keď sa v živote stretnete s takým dramatickým momentom, poznačí vás to – nie vedome, ale nevedome. Myslím, že som sa stal viac hlbokomyseľným, oveľa viac sa mi páči tichá hudba a začal som si viac užívať pomalé tempá. Ale musel som na tú príhodu zabudnúť – nedá sa na to stále myslieť, aj keď – z medicínskeho hľadiska na to zabúdať nemôžem.“

Tento rok aj Wiener Sängerknaben
V tohtoročnom programe dostane priestor aj viedenský chlapčenský zbor Wiener Sängerknaben.

 

Novoročný koncert 2016 s Marissom Jansonsom
Dirigent: Mariss Jansons
Wiener Philharmoniker
Wiener Sängerknaben
30. a 31. decembra 2015 a 1. januára 2016 Zlatý sál – Musikverein Vídeň

program:
Robert Stolz: Uno-Marsch
Johann Strauss ml.:
– Schatz-Walzer. op. 418
– Violetta. Polka francaise, op. 404
– Vergnügungszug. Polka (schnell), op. 281
Carl Michael Ziehrer: Weaner Madl’n. Walzer op. 388
Eduard Strauss: Mit Extrapost. Galopp, op. 259
=prestávka=
Johann Strauss ml.: Ouvertüre zu Eine Nacht in Venedig (Wiener Fassung)
Eduard Strauss: Ausser Rand und Band. Polka schnell, op. 168
Josef Strauss: Sphärenklänge. Walzer, op. 235
Johann Strauss ml.: Sängerslust. Polka francaise, op. 328
Josef Strauss: Auf Ferienreisen. Polka schnell, op. 133
Johann Strauss ml.: Fürstin Ninetta – Entr’acte zwischen 2. und 3. Akt
Èmile Waldteufel: Espana. Walzer, op. 236
Josef Hellmesberger st.: Ball-Szene
Johann Strauss st.: Seufzer-Galopp, op. 9
Josef Strauss: Die Libelle. Polka mazur, op. 204
Johann Strauss ml.:
– Kaiser-Walzer, op. 437
– Auf der Jagd. Polka schnell, op. 373

www.wienerphilharmoniker.at