O 65. výročí Taneční katedry VŠMU a o novém prostoru pro taneční experimenty

O 65. výročí Tanečnej katedry VŠMU a o novom priestore pre tanečné experimenty

Na koncerte študentov VŠMU a Baletu SND sa predstavili nielen absolventi a študenti, ale svoj priestor dostali aj pedagógovia prostredníctvom svojich video príspevkov. Tie sa týkali vzniku Katedry tanečnej tvorby, ale aj jej smerovania a poslania v súčasnosti. Pedagógovia sa vyjadrovali prostredníctvom svojej vlastnej optiky. Určitý priestor bol venovaný aj choreografovi a pedagógovi Štefanovi Nosáľovi, ktorý sa významne pričinil o rozvoj tanca na Slovensku a dodnes patrí medzi najvýraznejšie osobnosti tanečnej pedagogiky a tvorby.

Gala večer VŠMU bol pozoruhodným zážitkom najmä vďaka reprezentantom choreografie. Adrian Ducin (2. ročník Bc.), Reona Sato (1. ročník Mgr.) a Zuzana Andelová, ktorá sa prezentovala časťou diplomovej práce. Všetci traja sa predviedli ako nanajvýš sľubná nastupujúca generácia „slovenských“ choreografov, ktorá disponuje špecifickou poetikou a jazykom. Slovo slovenských je v úvodzovkách len z jednoduchej príčiny. Adrian Ducin pochádza z Moldavska a Reona Sato z Japonska. Obaja choreografi sú už dlhé roky členmi Baletu SND, a tak ich môžeme označiť za domácich.

No Way Adriana Ducina sa zaoberala problematikou emigrácie, čo sa odzrkadlilo na ponurej atmosfére diela. V bulletine bolo uvedené: „…Pálčivé otázky strašiace verejnosť, na ktoré si nikto nevie dať odpoveď. Čo bude, keď prídu? Ako nás ovplyvnia? Čoho sa máme obávať? … Málo kto sa však zaoberá tým, čo musia prežiť ONI.“ Adrian Ducin ponúkol návštevníkom historickej budovy SND spektakulárny zážitok. Pointy neboli závislé len od pohybu, ale aj od svetelného dizajnu a od výnimočne kvalitnej práce s rekvizitou. Vďaka veľkému pruhu látky sa Ducinovi podarilo rozohrať priam až metaforický koncert. Zaujímavý bol aj zvolený hudobný materiál, ktorý pozostával z Uakti Aguas da Amazonia od Phillipa Glassa. Interpretácie sa ujali kolegovia z Baletu SND – Ilinca Gribincea, Chelsea Andrejić, Adrian Szelle, Glen Lambrecht, Diego Calderon a Raphael Schuster. Študentovi druhého ročníka choreografie tak môžeme len pogratulovať a zaželať veľa úspechov do ďalšej práce.

Reona Sato sa rozhodla prezentovať duetom Something for you. Partnerom jej bol vedúci Baletu SND Andrej Szabo, ktorý na poslednú chvíľu vystriedal zraneného kolegu Francisca Garcia. Duet mal byť choreografkiným poďakovaním za možnosť tvoriť. Pár zachoval svoju štandardnú vysokú profesionálnu úroveň a duet Something for you patril k vrcholom večera. Klavirista Mario Richter svojou empatiou a osobným vkladom dokázal, že žiadne CD na javisku živú hudbu plnohodnotne nenahradí. Reona Sato si pre svoj duet zvolila mäkký svetelný dizajn a jednoduché kostýmy, ktoré podporili jej pohybový slovník a nechali ho krásne vyniknúť. Something for you vzniklo na hudobnom základe Johanna Sebastiana Bacha a japonského skladateľa Ryuichi Sakamoto.

Podoby lásky boli len časťou diplomovej práce Zuzany Andelovej. Škoda, že absolventka musela upustiť od pôvodného konceptu. Pôvodná téma Il Prette Rosso (Ryšavý páter) bola venovaná životu Antonia Vivaldiho v obrazoch. Katedra sa jej tento dopredu schválený koncept rozhodla zrušiť pre jeho dĺžku – 45 minút – a náročnosť produkcie, ktorá mala obsahovať spevácky zbor a orchester. Zuzana Andelová sa vyjadrila, že o zmenu témy si bola nútená zažiadať 25. 2. 2017. Bohužiaľ sme na koncerte nemali možnosť vidieť ako celok ani jej druhý koncept. Obrazy inšpirované filozoficko-sociologickými úvahami Ericha Fromma Umenie milovať. Podoby lásky sú tvorené ôsmimi obrazmi. Mali sme možnosť vidieť šesť:

Spolu na Vivaldiho Jar (vo vokálnej verzii) zo Štyroch ročných období bola mimoriadnym osviežením a to nielen vďaka zvolenému neoklasickému pohybovému slovníku s náznakmi folklóru, ale aj vďaka rozmarnej a plnohodnotnej interpretácii študentov bakalárskeho a magisterského stupňa programu Tanečné umenie, Martiny Chválovej, Niny Ilievovej, Zuzany Rehákovej, Hany Gallinovej, Zuzany Kopinovej a Matúša Szeghö.

Sama na hudbu Daria Marianelliho z filmu Jana Eyrová interpretovala sama choreografka, a na veľmi vysokej úrovni. Lyrická poetika, zaujímavé port de brass bolo odkazom na tvorbu Michaila Fokina. Svetelný dizajn a kostým vizuálne pripomínali Balanchinovu Serenádu. To samozrejme neznamená, že by choreografka svojich predchodcov kopírovala, práve naopak. Svetlo v podaní Matildy Polákovej, študentky Ballakademie der Wien Staatsoper akoby vychádzalo z toho istého základu, ale predsa len bolo úplne iné. Ave Maria Michala Lorenca bolo opozitom vokálnej Jari, a predsa časť pôsobila, akoby mala dorozprávať predchádzajúce číslo cez retrospektívny pohľad.

Obeta ako ženské trio v interpretácii Valérie Staškovej a Adriany Odlerovej z Baletu SND a Zuzany Kopinovej z druhého ročníka KTT VŠMU, Cesta ako dynamický duet samotnej choreografky a Samuela Debnárika na hudbu Mirka Krajčího, ale i Domov ako záverečné spoločné defilé, mali jednoznačný a zaujímavý koncept. Naozaj škoda, že sme nemali možnosť vidieť celých osem čísel, ktoré by boli určite zážitkom, ale zároveň by absentoval pocit, že nám chýbajú jednotlivé kúsky k úplnosti mozaiky.