Opera v Singapuru

Opera v Singapure
Za operou cestou necestou (7)

Singapur patrí k najdravším ázijským tigrom, no dlhé roky bol bezzubým v prezentácii domáceho umenia. Ani pestré etnické špecifiká nevedeli túto krajinu odpútať od západných vplyvov, doteraz sa v kultúrnom odvetví spoliehala poväčšine na import zahraničných osobností. Tento moderný mestský štát však pochopil, že kľúčom do budúcnosti je výchova a rozvoj mladých talentov.

Singapur patril ku provinčným krajinám, no keď v roku 1965 získal od Malajzie nezávislosť, začalo sa s veľkou prestavbou spoločnosti. Nešlo to však tak hladko. Singapur sa musel potýkať nielen s veľkou korupciou a politickými škandálmi, ale aj s etnickými nepokojmi medzi malajzijským, čínskym a indickým obyvateľstvom. Z tohto etnického splývania sa postupne vynorila silná singapurská vrstva. Na margo toho povedal bývalý singapurský minister vlády: „Keď ste cestovali vlakom alebo autobusom a natrafili ste na nejakého obyvateľa, nevedeli ste, či je Malajzijčan, alebo Singapurčan. Dnes už ten rozdiel môžete spoznať.“ No čo sa týka hudobnej produkcie, stále je ťažké stopercentne identifikovať charakteristické črty singapurskej hudby.

Po vytrvalých reformách sa stal ekonomický zázrak a krajina, ktorá nemala takmer žiadne prírodné zdroje, premenila svoje investície do rozvoja vzdelanosti obyvateľstva a strategickú polohu celosvetového prístavu na štát majúci dvakrát vyšší HDP, než má napríklad Česká republika. Ešte donedávna sa hovorilo o hlavnom meste Singapore – ako o nudnej metropole, kde síce môžete nakupovať tie najdrahšie a najnedostupnejšie veci, ale kde kultúrne vyžitie stagnuje. Na rozdiel od Pekingu či Tokia nemali singapurské veľkomestá nastavené parametre ani ponuku na zmysluplné trávenie voľného času. V posledných rokoch sa situácia pomaličky začína meniť a dôležitú úlohu v tomto procese zohrávajú aj inštitúcie okolo vážnej hudby.

Etnický balzam pre singapurskú hudbu
Pramene západnej, čínskej, malajzijskej a indickej tvorby formovali singapurskú hudbu. Od Číňanov prijali Singapurčania tradičné pohrebné piesne i obľúbenú operu v Hokkien, Indovia ich zasa inšpirovali zložitými štruktúrami formy rága, malajzijský vplyv spočíval v kmeňových piesňach keroncong a dondang sayang a od svojich kolonizátorov – Britov – veľmi ochotne prijali populárne sentimentálne melódie.

Táto rozmanitosť bola a doteraz je pre Singapur signifikantná, i keď v jednotlivých regiónoch pôsobí rozdielne, čo súvisí s historickými koreňmi tamojšej spoločnosti, keďže etnické skupiny žili v krajine oddelene od seba, pričom hudba každého spoločenstva sa stretla len v rámci vlastného priestoru a bola podporovaná iba vlastnou komunitou. Väčšina hudobných vystúpení bola vykonávaná na amatérskej úrovni, výnimku tvorili iba súbory okolo čínskych operných umelcov, ktorí si zarábali na živobytie po celej krajine. Mimochodom, čínska a singapurská hudba majú dodnes k sebe veľmi blízko. Čínski interpreti sú mimoriadne obľúbení, v Singapure dokonca existuje ansámbel pod názvom Singapore Chinese Orchestra a staré čínske piesne zaranžoval aj jeden z najhrávanejších singapurských skladateľov Phoon Yew Tien. Odporúčame si vypočuť jeho albumy Chinese Music For All Seasons a Wandering Singert, na ktorom sú zaznamenané staré piesne z rokov 1950 až 1970.

 

Príchod západnej klasiky
Západná klasická hudba prišla do Singapuru spolu s britskými kolonizátormi na začiatku 19. storočia. Prístupná bola predovšetkým pre miestnu bohatú vrstvu, ktorá nechávala svoje deti súkromne študovať hudbu u anglických učiteľov. Najstaršie interpretácie tvorby západných skladateľov sa odohrávali v pamätnej sieni Victoria, umiestnenej v hlavnom meste Singapore, slávnostne otvorenej v roku 1905. Hoci už dvadsiate i tridsiate roky 20. storočia patrili slávnemu ansámblu Chia Keng Tai Orchestra, ktorý tu ako prvý ázijský orchester hral hudbu západniarov, skutočná zlatá éra symfonickej hudby prišla spolu s mániou zábavných parkov, kde sa ponúkali pre rozšafných obyvateľov rôzne druhy zábavy: boxerské zápasy, tanečné vystúpenia, predstavenia tradičnej malajskej opery bangsawan a orchestrálne koncerty. Po druhej svetovej vojne začali byť tieto orchestre pestro skladané z hudobníkov z východnej Európy, Británie, ako aj židovských, malajzijských a čínskych muzikantov.

A práve z čínskych umelcov vyskladal skladateľ Leong Yoon Pin Metropolitnú filharmóniu, ktorá sa zaoberala repertoárom orchestrálnych a zborových diel od skladateľov zo Singapuru, Číny, Taiwanu a Hong Kongu, čo malo za následok nielen zvýšenie popularity zborovej hudby v Singapure, ale aj zväčšenú obľubu opernej produkcie.

Opera s veľkými víziami
Najväčšia operná scéna v Singapure sa nachádza v divadle Singapore Lyric Opera, ktoré poskytuje vzácnu príležitosť vidieť operu v inak neopernom regióne. Táto inštitúcia sa špecializuje na prezentovanie operných diel z Talianska, Francúzska a Nemecka.

Svoju prevádzku otvorili v roku 1991 dielom Die Zauberflöte viedenského génia Wolfganga Amadeusa Mozarta. Produkcia tejto opernej spoločnosti zahŕňala od roku 1991 až do dnešných dní štyridsaťdva predstavení, pričom najčastejšie uvádzaným skladateľom bol Giacomo Puccini s ôsmimi uvedeniami (opera La bohème až trikrát), po ňom nasledoval Wolfgang Amadeus Mozart, ktorý má spolu s Giuseppem Verdim zhodne po šesť uvedení, a na tretej priečke figuroval Georges Bizet s tromi operami. Smelé ambície Singapore Lyric Opera zhrnul týmito slovami generálny riaditeľ inštitúcie Toh Weng Cheong: „Dlhodobou víziou Singapore Lyric Opery je prinášať to najlepšie, čo ponúka tento žáner či už v divadle, koncertných sálach, v školách, alebo v komunitných kluboch. Veríme, že operu si budú môcť vychutnať všetci, a nielen zopár vyvolených alebo len tí hudobne školení. Operná hudba je všadeprítomná, počujete ju v televízii, v reklamách, používa sa tiež vo filmoch k zvýšeniu dramatického účinku či na posilnenie komediálnej zložky. Pevne veríme, že opera nie je nudná, a chceme dokázať, že je rovnako zábavná pre sluch ako váš obľúbený popový song.“ Už z tohto vyhlásenia vyplýva, že spoločnosť chce tzv. titulmi na istotu cieliť i v komerčnej sfére, a vďaka každoročne štedrému rozpočtu sa im tieto smelé plány darí aj napĺňať. Vďaka obrovským sponzorským darom si môže spoločnosť dovoliť spoluprácu s takými renomovanými režisérmi, ako je Andrew Sinclair z londýnskeho Royal Opera House, či so špecialistom na barokovú hudbu Tomasom Hawkesom. Len na minulú sezónu činil ich rozpočet neuveriteľných 1 milión 188.000 dolárov, a keď si uvedomíme fakt, že za minulý rok uviedli iba jedno dielo, tak je jasné, že peniaze putovali na bombastickú vizualizáciu plnú honosných kostýmov, k honorárom zahraničných operných hviezd, na masovú propagáciu, ale i na rôzne edukačné projekty. Pod svojím patronátom má spoločnosť aj operný zbor SLO Opera Chorus a orchester SLO Orchestra, ktoré fungujú od vzniku spoločnosti, a podľa slov generálneho riaditeľa „zostáva chrbticou ich produkcie“.

 

Rozvoj domácej kultúry
Hoci inštitúcia investuje nemalé peniaze, aby mohla priniesť tých najkvalitnejších interpretov, vo vzdelávaní vlastných talentov doteraz výrazne zaostávala. Mnoho singapurských muzikantov a skladateľov donedávna študovalo viac menej v zahraničí, kde sa im podarilo rozbehnúť uznávanú kariéru. Jedni z najslávnejších súčasných singapurských interpretov, huslista Chan Yoong-Han a klavirista Lim Yan, patria k nemnohým z tých, ktorí sa rozhodli pre návrat do vlasti, a to ešte v čase najväčšieho dopytu. Toto konanie sa zdá ťažko zdôvodniteľné, ale Han to vysvetľuje takto: „Kariéra má zmysel, ak presne viete, ako chcete prispieť do spoločnosti. Vybudoval som si tu rodinu ako základ, aby som sa pokúsil vytvoriť v Singapure niečo zvláštne.“ Vážna hudba popritom ešte do roku 1990 stagnovala, odhaduje sa, že za jeden mesiac sa uskutočnili iba jeden až dva komorné koncerty. Rovnaké to bolo aj s veľkými orchestrálnymi dielami či s opernými predstaveniami. Ale práve na príklade komornej hudby, keď sa od tej doby niekoľkokrát znásobil počet koncertov i komorných súborov, panuje okolo singapurskej klasiky optimizmus: „Musíme mať nejakú formu kontinuity aj pre mladšie generácie, ktoré po nás prídu a prevezmú našu úlohu, keď zostarneme. Ešte v roku 1980 by sa dala vymenovať len hŕstka škôl a telies, ale dnes ich už existuje okolo štyridsať a je viac možností, kde môžu ľudia hrať,“ povedal Chan Yoong-Han.

Jeho slová potvrdzuje aj Lim Yan, prvý singapurský klavirista úspešne interpretujúci všetkých päť Beethovenových klavírnych koncertov: „Je skvelé, že v dnešnej dobe majú naše deti možnosť voľby – zostať, alebo ísť do zámoria.“ O mladých singapurských skladateľov je záujem v zahraničí, mnohí z nich spolupracujú s takými renomovanými súbormi, ako je London Symphony Orchestra či Tokyo Philharmonic Orchestra, a časť z nich zase kooperuje s domácimi ansámblami, ktoré im v posledných rokoch začali dávať šancu už počas štúdia. Postoj voči skladbám súdobej hudby sa mení, ale len veľmi pomaly. Jednou z prekážok je relatívne malý trh a tou druhou a omnoho závažnejšou príčinou je po stáročia definovaná prevaha západnej klasickej hudby, ktorej sa publikum len veľmi ťažko vzdáva. Možno ani preto nemá Singapur stále vybudovaný domáci operný repertoár. Pianista Song Zilian, ktorý minulý rok požiadal Chan Yoong-Hana o napísanie miniatúrnej opery, sa na to v jednom rozhovore ostro oboril: „Pripadá mi to ako irónia, že aj keď sme sa narodili v tejto časti sveta, musíme dokola hrávať skladateľov západných tradícií.“ V opačnej situácii sa nachádza Singapore Chinese Orchestra – podporovaný čínskou kultúrnou politikou, keď jeho hudobný režisér Tsung Yeh tvrdí, že mu rozpočet umožňuje zadávať skladateľom až tridsať nových diel ročne: „Je to súčasťou nášho strategického plánu vyvinúť repertoár pre čínsky orchester. Musíme ho mať relevantný, a keď ideme von, musíme prezentovať skladby domácich autorov.“ A vďaka tomu získavajú zákazky aj singapurskí skladatelia. Uvidíme, ako sa nakoniec bude situácia vyvíjať. Je však nesporným faktom, že v najbližšej dobe sa bude európske publikum skôr konfrontovať s interpretmi z tohto ostrova. Začínajúce renomé má už sopranistka Evelyn Ang, ktorá stihla spolupracovať s University of Wales, Nancy Yuen – víťazka prestížnej ázijskej súťaže Tan Ngiang Kaw, a sopranistka Ashley Chua, ktorej činnosť je úzko previazaná s New Opera Singapore.

 

Opera do vrecka
V hlavnom singapurskom meste existuje ešte jedna súkromná spoločnosť fungujúca na podobnom princípe ako známa slovenská inštitúcia Komorná opera Bratislava, a to The Singapore Pocket Opera Theatre. Oba súbory sa zameriavajú na jednoaktové operné predstavenia s výrazným zefektívnením vlastných nákladov. Najväčšou výhodou tejto singapurskej opery, charakterizovanej ako „opera do vrecka“, je možnosť kedykoľvek zabaliť svoju úspornú scénu a ísť na zájazdy či veľmi pružne obmieňať svoje zloženie.

V repertoári majú zahrnuté diela od Mozarta, Pucciniho, Weilla, Rossiniho a Delibesa, ktoré prezentujú cez rôzne komerčné projekty zamerané na turistov, čím v podstatnej miere rozšírili i kultúrny život v Singapure. Nechcú však zabudnúť ani na mladú generáciu Singapurčanov, čo deklarovali týmto vyhlásením: „S našimi kulisami, svetlom a nespútanou kreativitou v našich ‚vreckách‘ chceme muzicírovať na netradičných miestach. Pozývame ľudí zo všetkých oblastí života, aby sa ponorili do iného sveta, ktorý prináša skvelú hudbu. Snažíme sa pretnúť cesty s naším publikom a pomôcť im nabrať skúsenosti, keď sa ocitnú vo vysokom umení operného žánru.“