Opery skládám, když skáču přes švihadlo. Rozhovor s nejmladší hudební skladatelkou na světě
Opery komponujem, keď skáčem cez švihadlo
Rozhovor s najmladšou hudobnou skladateľkou na svete
Motto:
„Mnohí ľudia majú predstavu, že hudobní skladatelia sú tuční starí ľudia, ktorí žili pred dvesto rokmi. Keď sa dozvedia, že Popolušku napísalo súčasné mladé dievča, možno ich to presvedčí, aby sa prišli pozrieť.“
Alma Deutcher
Otec Almy si presne pamätá okamih, kedy si ako rodičia po prvýkrát jednoznačne uvedomili, ako až zásadnú rolu hrá v živote ich dcéry hudba. Bolo to v momente, keď sa trojročná Alma po vypočutí Straussovej uspávanky spýtala otca, ako môže existovať niečo tak nádherné. Jej talent bol síce viditeľný už predtým, ale tento moment bol pre rodičov zlomový.
Alma tvrdí, že hudobné nápady k nej prichádzajú vždy v noci alebo vo chvíľach, keď preskakuje cez švihadlo. Musí to však byť práve švihadlo, ktoré má od detstva. Je so svietiacimi trblietavými strapcami na koncoch a tie sa pri pohybe ligocú. Pri ostatných švihadlách u nej skákanie nevyvoláva generovanie melódií. Svetelné impulzy sú tak evidentne povinnou časťou stimulácie jej mozgu. „Keď chcem vymyslieť melódiu a sústredím sa na to, tak mi nikdy nič nepríde na um. Avšak keď si len tak skáčem a v hlave si premietam nejaké príbehy alebo zážitky, vtedy sa melódie vyroja jedna za druhou. Niekedy ani neskáčem, len krútim švihadlom nad hlavou,“ hovorí Alma. Inokedy ju melódie napadnú aj uprostred noci a ona sa zobudí, aby si ich zapísala. „Raz som sa takto v noci zobudila a zapisovala som celé tri hodiny. Potom sa rodičia čudovali, prečo ráno nemôžem vstať a som veľmi unavená.“
Alma sa častokrát stretáva s tým, že ľudia ju ako hudobnú skladateľku neberú celkom vážne, veď vidia pred sebou len malé dievča. Pomerne ťažko to nesie, chce byť prijímaná úplne seriózne. Po chvíli rozhovoru s ňou zistíte, že jej odpovede sú zaujímavou kombináciou pohľadu na svet detskými očami prepleteného s pasážami nasvedčujúcimi hlbokému porozumeniu hudbe, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden dospelý.
Keď Mozart v roku 1767 premiéroval svoju prvú operu, tiež mal práve jedenásť rokov. Táto skutočnosť viedla časť zahraničnej tlače k vytváraniu povrchných paralel medzi ňou a týmto skladateľom. Alma však o podobných paralelách nechce ani počuť. Nechce byť vôbec s nikým porovnávaná, považuje to dokonca za škodlivé. Chce byť sama sebou.
S Almou som sa prvýkrát stretol na charitatívnom Red Ribbon Celebration Concert vo viedenskom Burgtheatri, kde ako sólistka osobne prezentovala svoj vlastný husľový koncert. Okamžite si ma získala svojou bezprostrednosťou. Pre Operu Plus poskytla nasledovný rozhovor.
Alma, ty máš svojho učiteľa hudby vo Švajčiarsku. Z toho, čo si mi povedala, viem, že komunikujete cez Skype a vaše hudobné nástroje sú elektronicky prepojené. Ty vieš hrať z Londýna na jeho nástroj umiestnený v Zurichu a on zas na tvoj v Londýne. Ako takáto výučba prebieha?
Ide o zdokonaľovanie sa v schopnosti improvizácie. Striedame sa, máme hudobnú tému, ktorú chvíľu rozvíjam ja, potom v nej pokračuje Tobias a potom pokračujem v improvizácii zase ja.
Ak ty navrhneš nejakú melódiu, tvoj učiteľ ti hovorí, čo je na nej dobré a čo nie, aby ste nakoniec mohli spoločne zahrať to, na čom sa zhodnete?
My nevieme hrať naraz v tom istom čase, pretože medzi zvukom jeho nástroja a môjho je malý časový posun spôsobený internetom. Máme cez internet len prepojené klávesnice, teda je to ako keby normálny Skype, ale vytvorený pre klávesy. Ak chcete vidieť príklad, ako to vyzerá, môžem vám poslať video nahraté v časoch, keď sme ešte len začínali. Je už síce dosť staré, lebo som tam mala len šesť rokov, ale celkom dobre ilustruje to, o čom hovorím.
Partitúra Popolušky má úctyhodných dvesto tridsaťsedem strán. Kto ti pomáhal s orchestráciou opery?
Celú orchestráciu Popolušky som si urobila ja sama. A taktiež orchestráciu všetkých svojich skladieb. Je to samozrejme obrovské množstvo práce, len na orchestrácii Popolušky som pracovala viac než dva roky. Ale absolvovala som aj lekcie, kde som sa naučila základné pravidlá, hoci to bolo ešte v čase, keď som mala deväť rokov. Písala som vtedy koncert pre husle a symfonický orchester. Ten potom premiérovala Izraelská filharmónia.
Pri práci na orchestrácii používaš aj nejaký počítačový program, na ktorom vieš skúšať, ako bude znieť konkrétna pasáž pri použití zvolených nástrojov a ako sa zvukovo zmení, ak ich zameníš za iné? Alebo máš predstavu o farbách už vopred vytvorenú v hlave?
Predstavu si viem vytvoriť v hlave. Trávim veľa času čítaním partitúr rôznych opier a symfonických diel a keď ich študujem, dokážem počuť vo svojej hlave presne, ako to znie, aj z hľadiska farby nástrojov hrajúcich spolu. Takže aj touto cestou sa viem veľa naučiť. Snažím sa zapamätať si, akým spôsobom iní skadatelia dosiahli konkrétne zvuky a konkrétne farby. Ale používam aj počítačový program Sibelius, ten však slúži len na zapisovanie nôt do partitúry. Nedajú sa s ním teda simulovať zvuky hudobných nástrojov v zmysle vašej otázky. Je to akoby word procesor pre noty. Ja vkladám jednotlivé noty do partitúry, a keď stlačím gombík, môžem si vytlačiť hociktorú jej časť. Keď som bola menšia, písala som si partitúry ručne a môj ocko ich kopíroval do počítača. Teraz píšem do počítača stále viac sama. Ušetrí to spústu času.
Predstavu o nástrojoch máš teda vopred v hlave. Ako je to však s melódiou samotnou, aj tú máš od počiatku v predstave vytvorenú, teda vieš už v momente prvotného nápadu, ako má znieť v konečnej verzii? Alebo skôr ide o proces experimentovania a neustáleho jej menenia a opätovného skúšania, až kým melódiu nedostaneš do podoby, kedy si s ňou už spokojná?
Keď začínam skladať dlhé dielo, ja vopred viem, ako jeho hlavné témy budú znieť. Ako som už povedala, mám zvyčajne jasnú predstavu aj o tom, ktoré nástroje budú tieto témy hrať. Avšak najťažšie je tieto témy kombinovať tak, aby vytvorili koherentný celok, ktorý bude mať zmysel. Ak by išlo len o to, vytvoriť „šalát“ z rôznych tém a ideí, tak by som vedela skomponovať celý koncert za dva dni. Ale urobiť z toho zmysluplný príbeh, v ktorom jednotlivé pasáže budú mať hlavu a pätu, to je pomerne ťažké a trvá to celé mesiace. A samozrejme opera je trošku iná, pretože pri nej je hlavnou výzvou, aby hudba naozaj vyjadrovala pocity jednotlivých postáv.
Máš aj nejakých iných učiteľov, ktorí ti pomáhajú nachádzať spôsoby, ako rozvíjať svoje hudobné nápady?
Nemám učiteľa kompozície, mám iba učiteľa improvizácie. Avšak mala som možnosť sa stretnúť s niekoľkými úžasnými hudobníkmi, ktorí preštudovali moje kompozície a okomentovali ich, prípadne mi dali rôzne pripomienky a odporúčania, čo by som mala zmeniť.
V interview pre izraelskú televíziu si povedala, že ľahšie sa ti komponuje hudba pre klavír než pre husle, lebo tú pre klavír vieš komponovať priamo v hlave, zatiaľ čo hudbu pre husle si musíš vždy najprv napísať. Prečo? Veď jedna aj druhá melódia je len notovým záznamom, prečo je medzi nimi takýto rozdiel?
Nemyslím si, že som to povedala úplne presne takto. Mala som skôr na mysli, že pri komponovaní pre klavír si môžem zahrať celú harmóniu, takže sa mi ľahšie improvizuje, čo sa pri husliach nedá. Ale viete, keď sa ma ľudia pýtajú, či je lepšie komponovať s klavírom, alebo s husľami, tak ma napadá Pippi Dlhá pančucha, ktorú som si čítala voľakedy. Niekto sa je raz spýtal: „Pippi, jedávaš vidličkou a nožom, alebo skôr rukami?“ A ona odpovedala: „Nuž najradšej jedávam ústami.“ Takže v tomto zmysle aj ja teraz odpovedám, že nekomponujem vďaka klavíru alebo husliam, ale skôr vďaka svojej hlave.
Riaditeľ Viedenskej štátnej opery Dominique Meyer oznámil, že v budúcej sezóne budú tvoju Popolušku uvádzať v špeciálnej verzii upravenej pre detského diváka. Premiéra sa má konať 28. januára 2018. Čo konkrétne v tomto prípade znamená úprava opery, bude kratšia?
Detské opery vo Viedenskej štátnej opere vždy trvajú hodinu a idú bez prestávky. V budúcom roku budú dávať dve detské opery Wagnerov Prsteň prepracovaný na hodinovú operu a moju Popolušku. Lenže Popoluška trvá čistého času viac ako dve hodiny, s prestávkou takmer tri. Bude ju teda treba prepracovať a skrátiť.
To môže byť trochu problém. Keď už raz má Popoluška nejakú logiku, podľa ktorej nasledujú jednotlivé časti za sebou, škrty môžu všetko narušiť.
Minulý týždeň som mala stretnutie s dramaturgmi Viedenskej štátnej opery. Oni sú veľmi rozumní a majú s týmto procesom veľa skúseností. Vedeli mi odporúčiť, akou formou s operou pracovať tak, aby v nej zostali zachované všetky highlighty, všetky jej najkrajšie miesta, a zároveň aby deti stále mohli porozumieť príbehu. Bude to mierne jednoduchšia verzia aj po stránke dejovej. Ale aj tak je to úžasné, že moja opera sa bude hrať v najlepšom opernom dome na svete a budú ju spievať speváci priamo zo súboru tohoto operného domu. Z toho som samozrejme vo vytržení. A na premiére budem hrať aj ja medzi muzikantmi v orchestri a možno ešte aj na niektorom z ďalších predstavení.
Popoluška už raz bola vo Viedni uvedená v minulom roku, predstavenie sa konalo pod patronátom Zubina Mehtu.
To bolo pre mňa veľmi dôležité. Maestro Mehta je úžasný človek a veľmi ma v tejto veci po celý čas podporoval.
V čom konkrétne spočíval jeho patronát? On je predsa človek s ohromnými skúsenosťami, dával ti aj nejaké hudobné odporúčania smerom k tvojej opere?
Zúčastnil sa skúškového procesu a mal zopár hudobných pripomienok. Ako napríklad keď mi navrhol, aby som jeden duet transponovala o niečo nižšie, pretože bol napísaný pre spevákov trochu moc vysoko.
Alma, viem, že sa vyjadruješ veľmi kriticky o modernej súčasnej vážnej hudbe, zdá sa ti príliš dizonantná. Ale takmer všetci skladatelia, ktorí komponujú alebo komponovali dizonantnú hudbu, tiež najprv začínali s harmonickou hudbou, krásu dizonancie objavili až s pribúdajúcim vekom. Pripúšťaš, že v budúcnosti sa tvoj hudobný vkus môže posunúť úplne inam?
Ja samozrejme neviem, čo bude o dvadsať rokov, skúste sa ma spýtať, až budem mať tridsať rokov. Ale ja si myslím, že hudba by mala byť krásna, čo by inak bolo jej zmyslom? Prečo by sme si mali život robiť škaredší vytváraním škaredej hudby? Nie všetci skladatelia začali komponovať dizonantnú hudbu, keď zostarli. Pozrite sa na Richarda Straussa, najkrajšiu hudbu zložil až na konci svojho života – mám na mysli jeho Štyri posledné piesne.
Dizonantná hudba predsa nie je škaredá, je to len uhol pohľadu.
Moja hudba je harmonická, mne sa páči práve taká.
Ako svojich najobľúbenejších skladateľov si viackrát v minulosti označila Schuberta, Haydna, Čajkovského, Mozarta a Dvořáka. Nedá mi nespýtať sa z tejto pätice tvojich obľúbencov práve na Dvořáka. Jeho Rusalka je tiež rozprávka, podobne ako tvoja Popoluška.
Dvořák je jedným z mojich najviac obľúbených skladateľov. Ale niekedy som na neho dosť naštvaná. Kradne mi moje melódie. Viackrát sa stalo, že ma napadla úžasná melódia, ale keď som ju zahrala svojim rodičom, povedali mi: „Dvořák to už napísal…“ Keď som ešte bola malá, začala som písať sonátu pre husle, ale moja téma bola takmer úplne zhodná s prvou témou Dvořákovho Kvintetu A dur. Možno naše mysle fungujú podobne, neviem. Taktiež v imaginárnej krajine, v ktorej sa odohráva moja Popoluška, je jednou z postáv hudobný skladateľ, ktorý sa volá Antonin Yellowsink. Je v tej krajine dokonca najlepším skladateľom. Myslím, že som túto postavu nazvala Antonín práve kvôli Dvořákovi. Ja milujem Rusalku. Videla som ju veľakrát na videu – bol to film Petra Weigla. A pred niekoľkými mesiacmi som ju videla aj vo Viedenskej štátnej opere. Bolo to na jednej strane úžasné, ale na druhej strane tam mali urobený celkom taký hrôzostrašný záver s množstvom krvi.
Viem, že nemáš vôbec rada populárnu hudbu, a teda ani modernú vážnu hudbu, ale aký je napríklad tvoj vzťah k úplne iným žánrom – jazzu, soulu, šansónu?
O jazze toho veľa neviem. Ale môžem povedať, že mám veľmi rada muzikály. Napríklad The Sound of Music, My Fair Lady, alebo West Side Story.
Ľudia ti neustále hovoria, že si zázračné dieťa, že máš úžasný talent, že si výnimočná. Neustále lichotenie a obdiv však môžu časom začať vytvárať istý pokrivený obraz, ktorý dostávaš o sebe samej. Je ťažké byť slávnym zázračným dieťaťom?
Klavirista Murray Perahia mi raz pred mnohými rokmi povedal: „Veľa ľudí ti povie, že si úžasná, ale je veľmi nebezpečné im začať veriť. Pretože akonáhle tomu uveríš, v tom momente zároveň prestaneš byť úžasná.“ Takže ja sa snažím sústrediť sa na to, aby som bola dobrá a aby som sa aj ďalej zlepšovala. Učím sa od najlepších skladateľov, čítam si ich partitúry alebo počúvam ich hudbu. Snažím sa zdokonaľovať aj svoju hru na klavír a husle. Naozaj mám toho dosť veľa, čím všetkým sa musím zaoberať. Ale väčšina mojich kamarátov vôbec nemá záujem o hudbu. Takže keď som s nimi, hráme sa na schovávačku alebo niekde lozíme po stromoch, jednoducho robíme veci, ktoré robia všetky ostatné deti, a hudbu vôbec neriešime.
***
O Popoluške sme sa rozprávali aj s režisérom viedenskej premiéry tejto opery. Je ním tenorista a režisér Dominik Am Zehnhoff-Söns.
O čom je príbeh Popolušky vo verzii podľa Almy Deutscher?
Na rozdiel od klasickej Popolušky sa tento príbeh odohráva v opernom dome. Popoluškina macocha je opernou divou a jej dve nevlastné sestry sú primadony, ktoré veria, že sú veľmi talentované, ale samozrejme nie je to tak. Otec je intendantom opery. Celý príbeh sa tak vlastne točí okolo hudby. Častokrát myslím na to, že je to tak trochu príbeh z Alminho života, je to v podstate o nej samotnej, aj keď neviem, kto by v jej živote mal byť zlou macochou… (smeje sa) Rovnako ako v klasickej verzii príbehu, aj tu Popoluška stráca črievičku na bále. Bál je však zároveň aj speváckou súťažou, na ktorej sa Popoluška uchádza o víťaztvo so svojou piesňou. Princ ju potom hľadá po celej krajine, ale nie podľa toho, či sa jej nôžka zmestí do črievičky, ale podľa melódie jej piesne. Je to veľmi milé.
Alma je autorkou hudby, libreto si však nepísala úplne sama, je to tak?
Ona je aj autorkou príbehu. Je to jej vlastný príbeh. (Poznámka autora – príbeh bol však mierne dotvorený s pomocou profesionálov a následne aj preložený do nemčiny ako jazyka, v ktorom bude opera vo svete uvádzaná. Alma nehovorí takmer vôbec po nemecky.)
Dokáže literárne neskúsená jedenásťročná skladateľka vytvoriť dostatočne dramatickú a rafinovanú zápletku tak, aby dej jej opery nebol úplne prvoplánový? Vie odhadnúť, aké atribúty potrebuje príbeh, aby sa inscenačne dal dostatočne rozvinúť?
Na moje veľké prekvapenie áno. A včase, keď operu písala, mala dokonca len deväť rokov, nezabúdajte, že operu napísala už pred dvomi rokmi.
Kde sa to naučila?
Tak to sa môžete rovnako spýtať, kde sa naučila takto komponovať. Ako sa to v nej vzalo, odkiaľ to prišlo? Tiež nikto nevie odpovedať, ale každý vidí, že píše úžasnú hudbu. Myslím, že určite má aj literárny talent, hoci jej videnie sveta je samozrejme úmerné jej veku. Z inscenačného hľadiska je jej opera pre mňa ako režiséra dostatočne dramatická. Niekedy sa až prekvapím, ako môže mať dieťa v jej veku všetky tieto pocity, cítiť ich práve takto a ešte aj ich dokázať preniesť do hudobného vyjadrenia, je to veľmi zaujímavé. Domnievam sa, že ani jej rodičia nevedia, ako je to možné. Jej otec ani jej matka nemajú s hudbou vôbec nič spoločné, takže od nich tento talent nemohla „zdediť“. Je to svojim spôsobom zázrak, inak si to neviem vysvetliť. Treba si uvedomiť, že toto nie je vysokotalentované dievča, ako ju mnohí spočiatku hodnotili, ale ide o niečo oveľa, oveľa silnejšie.
Výsledná podoba inscenácie pochopiteľne odráža vašu predstavu. Ale predpokladám, že Alma mala tiež svoju predstavu o tom, ako by mala jej opera vyzerať. Ako ste sa vzájomne zlaďovali?
Ja som sa jej úplne na začiatku spýtal, čo chce a ako si to predstavuje. Ona je dieťa, takže si treba uvedomiť, že z hľadiska fantázie a predstavivosti je jej svet úplne iný než svet dospelých, a ja som to musel zohľadniť. Veľmi nerád by som totiž inscenoval niečo, čo sa jej nepáči. Máme tam dvadsať dva scén. To keď vezmete do úvahy, tak to by sa normálne vôbec nedalo inscenačne postaviť, pretože v ktorom divadle majú kapacitu toľkokrát zmeniť scénu? Takže sme to vyriešili takým spôsobom, že pracujeme s videostenami a krátkymi filmami. Je to veľmi klasické, nie moderné. Filmové scény sme nakrútili spoločne s filmármi z Nemecka, natáčali sme ich tu v Rakúsku. A nakoniec sme Alme tieto natočené filmy ukázali a veľmi sa jej páčili. Takže sme vedeli, že sa pohybujeme správnym smerom.
Dokáže detský divák sledovať dva a polhodinový príbeh bez toho, aby sa začal nudiť?
Nie je to detská opera v klasickom zmysle tohoto slova, opera je určená pre dospelých. Ale vo Viedni sme samozrejme mali na predstavení pomerne veľa detí. A či sú deti schopné sledovať príbeh? Určite, lebo je tam síce ohromný počet scén, ale to zároveň znamená, že každá z nich musí byť tým pádom veľmi krátka. Žiadna sekvencia tak nedokáže byť natoľko dlhá, aby deti unavila. A keď už možno aj začínajú strácať pozornosť, tak vtedy znovu prichádza zmena a nová situácia. Scéna sa mení každých tri až päť minút, toľko sa dokáže sústrediť úplne každé dieťa. Druhá vec je však celková dĺžka – dve a pol hodiny s jednou prestávkou v strede. To už samozrejme môže byť pre deti dosť veľa, preto sme aj operu teraz o pol hodiny skrátili. Ale ako som povedal, Popoluška je primárne určená dospelým.
Teraz na zámku v Kittsee budete uvádzať rovnakú verziu, ktorá bola premiérovaná vo Viedni so Zubinom Mehtom?
Z hľadiska inscenácie je to v podstate tá istá produkcia, ale po stránke hudobnej sme teraz vo výrazne odlišnej situácii, lebo predstavenie v Kittsee je open air, čo je samozrejme zásadný rozdiel z hľadiska akustiky a zvuku. A taktiež máme teraz k disopozícii o dosť väčšie pódium. Takže samozrejme musíme viedenskú inscenáciu novým okolnostiam prispôsobiť, ale nie je v tom žiaden zásadný problém.
***
Zubin Mehta Alme Deutscher výrazne napomohol tým, že jej projektu poskytol ochranu, keď nad ním prevzal záštitu a prepožičal mu svoje meno a obrovské renomé. Spýtal som sa ho, čo ho viedlo k tomu, aby sa v prospech mladej skladateľky takýmto spôsobom angažoval:
„Poznám Almu už mnoho rokov a vždy som bol očarený alebo až ohromený jej schopnosťami a rôznorodosťou jej hudobných talentov. Mal som možnosť spoznať hudbu k Popoluške počas finálnej prípravy opery vo Viedni a prišiel som k presvedčeniu, že s ňou bude mať obrovský úspech. Samozrejme ma teší, že Alma pokračuje ďalej a že teraz svoju operu bude môcť uvádzať aj v Kittsee,“ povedal Mehta pre Opera Plus.
Už len dodám, že Zubin Mehta pozná Almu od jej štyroch rokov, vždy ju výrazne podporoval a verejne sa o nej vyjadril ako o jednom z najväčších hudobných talentov súčasnosti.
***
Alma Deutcher si na kastingu vo Viedni vybrala za predstaviteľku hlavnej postavy – Popolušky – slovenskú sopranistku Simonu Eisinger. Tá však nakoniec túto postavu na premiére nespievala. Zaujímalo ma preto, ako to bolo.
Pani Eisinger, ako sa slovenská speváčka dostane k ponuke spievať hlavnú rolu v takto kurióznej opere?
Som síce slovenská speváčka, ale žijem už dlho vo Viedni a na Slovensku takmer neúčinkujem. Predspievala som síce svojho času aj Petrovi Dvorskému, ktorý ma chcel angažovať v Slovenskom národnom divadle, keď tam bol ešte intendantom, ale nakoniec mi povedal, že ma tam nedokáže presadiť, že má zviazané ruky. Neskôr ma chcel zas šéfdirigent Friedrich Haider na barokovú operu, ale tiež mu to nedovolili – vraj kvôli tomu, že som Rakúšanka. Takže vidíte, pre Slovenské národné divadlo som vlastne už skôr rakúska speváčka, už ma asi nepovažujú za slovenskú. Ale k Popoluške som sa dostala úplne obyčajným spôsobom. Pozvali ma – tak ako aj mnoho iných uchádzačov – na predspievanie a nakoniec si vybrali práve mňa. A mala som byť teda Popoluškou aj na premiére, ale nakoniec som to bohužiaľ musela odrieknuť. (smeje sa)
Prečo?
Pretože som otehotnela. Keď som prišla na kasting, ešte som nebola tehotná, no ale kým prišla premiéra, už som bola v ôsmom mesiaci. Potom mi to bolo samozrejme aj ľúto, ale na druhej strane je predsa jasné, že Popoluška nemôže pobehovať na scéne s veľkým bruškom, toto by už neuniesla ani moderná réžia.
Ako prebiehal kasting?
Bolo to inak veľmi zaujímavé, pretože ja som vtedy vôbec netušila, čo je to za opera, a nevedela som nič ani o Alme. Jednoducho som sa na predspievanie naučila áriu Popolušky, ktorú som dostala vopred, a to bolo všetko. Krásna hudba to bola, naozaj nádherná, ale to bolo všetko, čo som o tom vedela. Na kastingu sedeli samí seriózni páni, ktorí ma počúvali, a celkom vzadu bolo dievčatko, ktoré skákalo na švihadle. Bol tam aj agent a Almin otec, ale ja som vtedy ešte nevedela, kto to je. A po predspievaní, keď už bolo po všetkom, som zašla za tým skákajúcim dievčaťom a pýtam sa jej: „And who are you?“ a ona mi na to odpovedala: „I am the composer.“ Tak to ma samozrejme vtedy úplne odrovnalo.
Vrátite sa k úlohe Popolušky neskôr?
A prečo nie? Keď som otehotnela, kolegyňa tú rolu prebrala po mne, no a pre zmenu je teraz tehotná zase ona. Tak neviem, podľa mňa to tá rola asi nejako k sebe priťahuje. Ale teraz vážne, do tejto role si ma vybrala Alma, no a jej predstava je v tom celom samozrejme najdôležitejšia.
Popolušku teda teraz už dobre poznáte celú. Skúste ju charakterizovať po hudobnej stránke.
Všetko je harmonické, Alma naozaj vychádza z Haydna a možno trochu aj z Mozarta. Ale napriek tomu, už to nie je ani Haydn, ani Mozart, znie to o dosť modernejšie, stále však v harmónii. Čo mňa najviac zaujalo, je to, ako môže deväťročné dieťa dokázať zo seba vylúdiť až takú melanchóliu. Lebo deti zvyčajne nie sú melancholické. Moja dcérka, keď počuje niečo v mol, tak sa častokrát aj rozplače. Spieva samozrejme rada, ale väčšinou len veselé piesne, detské piesne. Kde sa to v takom dievčatku vezme, že vie aj takéto emócie precítiť a ešte ich aj dať na papier, tak to naozaj nechápem.
***
Hudobné naštudovanie Popolušky Alma Deutscher zverila do rúk Viniciusa Kattaha, mladého dirigenta pochádzajúceho z Brazílie. Požiadal som aj jeho, aby niekoľkými vetami chrakterizoval hudobný štýl mladej skladateľky:
„Alma má veľmi osobitý hudobný rukopis. Vôbec by som nepovedal, že jej hudba je napísaná v mozartovskom štýle. Mozart bol samozrejme tiež veľmi mladý, keď začal komponovať, ale tu všetky paralely podľa môjho názoru končia, jej hudobný rukopis je mozartovskému štýlu pomerne dosť vzdialený. Skôr cítiť vplyv romantických skladateľov ako Čajkovského, Brahmsa a Verdiho. Jej hudba má ale svoj špecifický jazyk a farbu. Nepovedal by som, že kopíruje niekoho konkrétneho.”
„Navrhol som niektoré drobné hudobné zmeny alebo občasné škrty. Keď Alma vytvára svoje motívy, občas jej unikajú niektoré drobnosti. Napríklad že špecifický hlas môže znieť o niečo lepšie vo vyšších polohách než v nižších. Avšak ona je veľmi otvorene mysliace dievča a nemá najmenší problém čokoľvek zmeniť. Spoločne sme pracovali aj nad tempami a frázovaním jednotlivých hudobných myšlienok. Mávame niekedy aj rozdielne názory, vždy sme však nakoniec vedeli nájsť spoločný postup. Alma je síce malé dievča, ale na prekvapenie veľmi dobre rozumie tomu, ako funguje svet dospelých. A to je na tom celom najviac fascinujúce,“ uzatvára Kattah.
***
Alma Deutcher sa v týchto dňoch usilovne učí nemčinu, aby mohla svojej vlastnej opere porozumieť aj v originále. Ale ako hovorí, to najdôležitejšie už po nemecky dávno povedať vie: „Einmal Apfelsaft gespritzt bitte und Palatschinken mit Marmelade… und eine Kugel Eis.“
Až donedávna na kariéru Almy dohliadali jej rodičia, ktorí boli aj jej hlavnými manažérmi. Tí však častokrát nemali ani tie správne kontakty a ani vedomosti. Od minulého roku sa však Almy Deutscher ujala (na bezplatnej báze, ako pro bono aktivitu) jedna z popredných svetových agentúr Martin Campbell-White, ktorá v minulosti pre svet objavila napríklad aj dirigenta Simona Rattla. „Nechceme dávať rady jej rodičom, ale faktom je, že naša sila spočíva v tom, že nás všetci počúvajú. A ak zastupujeme Almu, tak odteraz budú počúvať aj ju. Zabezpečili sme jej kontakty s orchestrami a opernými domami po celej Európe a jednáme s nimi aj o uvádzaní Popolušky,“ hovoria zástupcovia agentúry. Zdá sa teda, že Alme Deutscher sa do budúcnosti začínajú otvárať nové horizonty. Teraz už bude záležať len na nej, ako až bude ich vedieť využiť.
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
