Prokofjevův Hráč ve Vídni. Recenze a také rozhovor s dirigentkou a režisérkou

V stredu 4. októbra priniesla Viedenská štátna opera prvú zo svojich plánovaných šiestich premiér tejto sezóny – operu Sergeja Prokofjeva Gambler (Hráč). Skladateľovou prvotnou inšpiráciou k jej napísaniu bola rovnomenná novela ruského spisovateľa Fiodora Michailoviča Dostojevského. Tá zobrazuje svet tak trochu narkotickej eufórie a hráčskej vášne, pri ktorej osadenstvo kasína nie je schopné vnímať nič iného, len štrngotanie žetónov. Jej príbeh sa odohráva vo fiktívnom nemeckom kúpelnom meste Roulettenburgu a divák je od prvej minúty neľútostne vtiahnutý do trblietajúceho sa pololegálneho sveta hazardu. Sergej Prokofjev toto Dostojevského svieže dielko z roku 1866 upravil, na jeho základe vytvoril vlastné libreto, zjednodušil niektoré dejové linky a zmenil jeho záver.

Ruský názov opery Igrok je možné prekladať do slovenčiny aj ako Hráč, ale aj ako Gambler. Vzhľadom na kontext novely je Gambler dokonca o niečo výstižnejší. Pod týmto názvom sa Prokofjevova opera uvádza napríklad aj v angličtine. Či už operu pomenujeme tak, alebo onak, jej názov by kľudne mohol byť aj v plurále. Hráčskej vášni totiž neprepadá len jeden hrdina príbehu, ale všetky hlavné postavy, ktoré na scéne uvidíme.

Napriek tomu, že zlé jazyky tvrdilii, že aj Dostojevskij novelu napísal, aby sa vyplatil zo svojich dlhov urobených v kasíne, skutočnosť bola oveľa prozaickejšia. Po smrti svojho brata sa spisovateľ dostal do finančných problémov a musel podpísať nevýhodnú zmluvu s vydavateľom. Ten mu potom na jej základe hrozil, že ak nenapíše nový román a nedodá ho v zmluvne dohodnutom termíne, tak práva zo všetkých jeho predchádzajúcich prác prepadnú v prospech vydavateľstva. Dostojevskij musel písať novelu tak rýchlo, ako sa len dalo, a kvôli úspore času väčšinou aj s pomocou stenografky. Tou bola Anna Snitkina, jeho neskoršia druhá manželka. V takejto hektickej atmosfére sa zrodil až nečakane úspešný Gambler/Hráč.

Gambler rozpráva príbeh o obsesívnej chamtivosti. O posadnutosti, o euforických výhrach veľkých balíkov peňazí a masívnych stratách. Hlavné postavy žijú hazardom, ich život sa odohráva vlastne len v krátkych okamihoch medzi položením žetónov na hraciu plochu a momentom, kedy gulička zapadne do drážky rulety. Niektoré postavy dlžia iným postavám už od počiatku príbehu pomerne veľké sumy peňazí, iné sa zadlžujú až v priebehu deja, avšak divák po chvíli stráca prehľad, kto presne komu požičal a komu sa majú peniaze vrátiť. V centre príbehu sa nachádza mladík Alexej a generálova nevlastná dcéra Polina, ktorých vzájomné komplikované vzťahy pohybujúce sa medzi láskou a nenávisťou tiež poznačila skutočnosť, že sú obaja zadĺžení, hoci každý z nich dlží niekomu inému. Otec Poliny – generál vo výslužbe – v kasíne prehral takmer všetko. Pred definitívnym opustením hry ho zachránila len pôžička na úžernícky úrok od ďalšej z prapodivných postavičiek tohoto panoptika. Ak sa však karta v hre rýchlo neobráti v jeho prospech, tak pred úplným zbankrotovaním ho môže zachrániť len dedičstvo po babičke (v opere nazývanej Babulenka), v ktorej skorú smrť preto pevne verí. Ako sa však ukáže neskôr, dúfa márne.

Cynizmus postáv aj ich vzájomné vzťahy pokrivené hráčskou vášňou dokresľuje kasínová „zlatokopka“ Blanche, ktorá celý čas trpezlivo čaká na svoju šancu uloviť práve toho chlapa, ktorý v rulete nakoniec vyhrá zo všetkých najviac. Nebudem sa púšťať do prerozprávania deja opery, predchádzajúce fragmenty len majú napomôcť vytvoriť si predstavu o atmosfére príbehu.

Prokofjev operu napísal v konverzačnom štýle, držať krok s jednotlivými replikami však nie je vždy úplne jednoduché, nakoľko sa na diváka valia závratným tempom. Z hudby od prvého momentu sála ohromná energia. Keď operu dokončil, mal len dvadsať šesť rokov. V tom čase bol plný mladíckeho elánu, očarený novátorskými hudobnými vetrami, ktoré duli v cárskej Moskve. Dizonantná hudba s nezvyčajnými harmóniami sa mnohým zdala príliš komplikovaná. Prokofjev však bol odhodlaný ukázať svetu nový kompozičný štýl a túžil sa predovšetkým negatívne vymedziť voči hudbe Richarda Wagnera.

Hráčska vášeň je v opere po hudobnej stránke brilantne znázornená. Skladateľ dokonca skomponoval simuláciu zvuku točiacej sa rulety a guličky, ktorá v nej poskakuje po drážkách, až kým do niektorej nezapadne. Tento opakujúci sa motív zaznie vždy, keď krupiér ruletu rozkrúti.

Aj Dostojevskij, aj Prokofjev hráčsku vášeň veľmi dobre spoznali na vlastnej koži. Dostojevskij skutočne hrával ruletu a Prokofjev sa zase prejavil ako veľký hráč v prenesenom význame slova, keď sa pustil do komplikovanej hry s ohňom, ktorú celé roky viedol so sovietským štátom. Na rozdiel od hry v kasíne však v jeho životnej hre neišlo o vstavené peniaze v banku, ale o fyzické prežitie skladateľa. Prokofjev sa totiž po dvadsiatich rokoch emigrácie rozhodol vrátiť do Sovietskeho zväzu aj so svojou rodinou práve v čase, kedy prebiehali najbrutálnejšie zo stalinských čistiek, čím doslova šokoval verejnosť. V tom čase mnoho umelcov nenávratne „zmizlo“ v gulagoch, pričom len tí šťastnejší z nich trestanecké tábory aj prežili. Prokofjev si musel byť veľmi dobre vedomý reálnych hrozieb, ktoré príchod celej jeho rodiny do Ruska v roku 1936 obnášal. Lenže skladateľ mal pre návrat do krajiny presne tie isté dôvody, ktoré ho pred dvadsiatimi rokmi viedli k emigrácii z Ruska preč – potrebu realizácie svojej hudby. Málo sa dnes vie, že pôvodnou príčinou jeho emigrácie bola práve opera Gambler/Hráč, respektíve skutočnosť, že ju po jej dokončení nemohol v Rusku inscenovať.

Najprv sa jej príprava zdržala kvôli sporom s Dostojevského manželkou, nositeľkou práv k dielam po svojom nebohom manželovi, ktorá kategoricky nesúhlasila s tým, aby Prokofjev použil ako námet opery túto novelu. Keď sa však spor medzi ňou a Prokofjevom podarilo (finančne) urovnať, vypukla v Rusku februárová revolúcia a všeobecný chaos zastavil prípravné práce na inscenovaní opery. O pol roka neskôr prišla aj boľševická revolúcia, ktorá uvedenie opery znemožnila definitívne. Keď Prokofjev pochopil, že Gamblera na domácej pôde neuvidí, emigroval, aby ho mohol inscenovať aspoň v zahraničí. Narážal však neustále na mnohé technické problémy, nakoľko originál partitúry zostal v Leningrade a skladateľ mal k nemu odopretý prístup (viac ako desať rokov).

Až koncom dvadsiatych rokov dostal ponuku, že jeho opera bude predsa len v Rusku uvedená, bolo ju však potrebné prepracovať. Prokofjev medzičasom skladateľsky dozrel a zreteľnejšie aj videl vlastné chyby v partitúre. Práve s cieľom jej prepracovania a s vidinou následného slávnostného uvedenia opery v Rusku mu bolo konečne umožnené zapožičať si vlastnú partitúru. V roku 1929 vytvoril druhú verziu Gamblera s libretom vo francúzštine.

Premiéra v Rusku sa nakoniec aj tak neuskutočnila, a Prokofjev tak videl Gamblera len vo francúzštine. Mimochodom, v ruštine svoju operu počas svojho života neuvidel nikdy, v Sovietskom zväze bola síce v prvej polovici šesťdesiatych rokov uvedená koncertná podoba diela, avšak ako opera sa Gambler inscenoval po prvý krát až v sedemdesiatych rokoch v Estónsku. A ani vtedy opera neznela v ruštine, ale v estónčine.

Tak ako potreba vidieť svoje diela premiérované Prokofjeva najskôr vyhnala z Ruska preč, presne tá istá túžba stála aj za jeho návratom do vlasti o dvadsať rokov neskôr. Sovietsky zväz v tom čase investoval do kultúry značné finančné prostriedky prevážne z propagandistických dôvodov. Potom, ako navštívil Sovietsky zväz a počas svojich posledných troch návštev videl plné koncertné sály a značné sumy vydeľované štátom na uvádzanie výpravných produkcií, chápal Prokofjev zhliadnuté ako protiklad k Amerike, kde si umenie potrebovalo vždy nájsť vlastných sponzorov a štát sa na financovaní kultúry podielal len minimálne. Koncom tridsiatych rokov si Prokofjev uvedomoval, že na západe si bude prostriedky na uvádzanie svojich opier musieť zháňať sám, zatiaľ čo v Rusku mu zrejme bude umožnené zaujať pozíciu oslavovaného skladateľa, národnej ikony, ktorý bude (spolu so Šostakovičom) ústrednou postavou umeleckého diania v krajine. Rozhodol sa preto vrátiť sa do stalinského Sovietskeho zväzu a začať hrať so systémom svoju hazardnú hru o prežitie. Prežitie v systéme, ktorý v tom čase dokázal zomleť nielen svojich odporcov, ale aj svojich najväčších prívržencov.

Pohľad zo západu na dvoch titánov sovietskej éry – Šostakoviča a Prokofjeva – bol však dlhé roky značne skreslený. Zvykla sa posudzovať len miera ich angažovanej spolupráce s komunistickým režimom bez toho, aby boli v tom čase známe podrobnosti toho, za akých podmienok sa táto „spolupráca“ v skutočnosti realizovala. Až v súčasnosti sú známe niektoré desivé fakty dokresľujúce okolnosti doby. Na tomto mieste je nutné položiť otázku: Má zmysel venovať pár riadkov Šostakovičovi v článku o Prokofjevovej opere? Napriek tomu, že to môže vyzerať zvláštne, význam to má a čitateľovi bude zrejmý o pár riadkov nižšie.

Šostakovič sa o článku Chaos miesto hudby uverejnenom na tretej strane ústredného sovietskeho denníku Pravda, ktorý bol jasným výpadom režimu proti jeho osobe, dozvedel na vlakovej stanici v Archangeľsku. Bol v tej chvíli skalopevne presvedčený, že pôjde do gulagu. Ako píše spisovateľ Julian Barnes (v románe Hukot času), Šostakovičove presvedčenie, že ho zatknú, bolo tak silné, že po návrate z Archangeľsku strávil celú noc zbalený pri výťahovej šachte pred vlastným bytom v presvedčení, že v noci pre neho prídu. Nechcel sa zdržiavať vo svojom byte údajne preto, lebo chcel ušetriť dieťa a manželku traumatizujúceho zážitku vylamovania dverí tajnou políciou a taktiež sa bál, že keď by mu vtrhli do bytu, zatkli by všetkých, ktorých by tam s ním našli. Stál teda pred svojím bytom vonku, zbalený, čakajúc celú noc pri výťahu. Podľa Barnesa trvalo niekoľko dní, kedy potom, ako sa nič nedialo, sa opäť odvážil vrátiť sa naspäť. O niekoľko mesiacov neskôr bol predvolaný na výsluch na NKVD v úplne inej veci (nesúvisiacej s hudbou), kde bol obvinený a vyšetrovaný. Vyšetrovateľ chcel po ňom, aby mu do pondelka priniesol listiny, ktorými by sa mohol očistiť.

Julian Barnes uvádza, že Šostakovič bol opätovne presvedčený, že teraz prišiel jeho koniec, a v osudný pondelok sa vracal do budovy NKVD v presvedčení, že už odtiaľ nikdy neodíde po vlastných. Lenže vyšetrovateľ, ktorý tri dni predtým Šostakoviča vypočúval, sa medzičasom sám stal obeťou čistiek a bol počas víkendu zatknutý. Nový vyšetrovateľ nemal poňatia, čo sa vlastne malo od Šostakoviča chcieť, a pustil ho domov. Pointa je v tom, že Prokofjev toto všetko veľmi dobre vedel ešte predtým, než sa rozhodol vrátiť do Ruska. Všetky tieto udalosti sa odohrali pred jeho návratom a neboli pre neho žiadnym tajomstvom. Aj neskôr na vlastné oči videl, ako režim striedavo Šostakoviča na jednej strane deptal, na druhej strane ho neustále vyznamenával novými a novými komunistickými vyznamenaniami podľa pravidiel metódy cukru a biča. Prokofjev bol však presvedčený, že on dokáže túto vysokú hru o život hrať s režimom lepšie, než ju hral Šostakovič. Možnosť, že jeho diela dostanú v Rusku veľkolepý priestor a on bude môcť tvoriť hudbu k výpravným veľkofilmom Sergeja Eizenštejna (na ktoré by sa na západe nikdy nezohnali peniaze), a k tomu jeho hráčska mentalita, ako aj presvedčenie, že hru bude mať pod kontrolou, mu nedovoľovali pripúšťať si, že hra aj nemusí dopadnúť pre neho dobre.

Ako hovorí pravidlo hazardného hráča, karta v hre ide dovtedy, až kým ísť prestane. Aj Prokofjevovi sa darilo, až kým sa mu dariť prestalo. Jeho najlepší priateľ Vsevolod Mejerchold bol v roku 1939 náhle zatknutý, mučený pri výsluchu a zastrelený, Prokofjevova hudba k prvému dielu Eizenštejnovho veľkofilmu Ivan Hrozný bola široko propagovaná, druhý diel však už bol zakázaný a tretí diel sa ani poriadne nezačal natáčať a už bol pozastavený. Po smrti Eizenštejna sa všetko, čo bolo z tretieho dielu natočené, muselo zničiť. V roku 1948 bola Prokofjevova hudba verejne označená za formalistickú, nepriateľskú a buržoáznu. Jeho tvorba bola zakázaná a krátko na to bola uväznená aj Prokofjevova manželka Lina za špionáž (pokúsila sa poslať peniaze svojej matke do zahraničia) a bola odsúdená na dvadsať rokov trestaneckej kolónie na Sibíri. Po smrti Stalina ju po ôsmych rokoch predčasne prepustili. Vo svojich spomienkach uvádzala, že vo väzení sa jej vyhrážali, že ublížia jej deťom, čím ju takmer doviedli do šialenstva.

Prokofjevovi sa teda jeho hra s režimom nakoniec vypomstila, hoci treba povedať, že mu najprv dosť dlho vychádzala. Nádherná hudba k Eizenštejnovým veľkofilmom mohla vzniknúť práve vďaka jeho gamblovaniu s režimom (na záverečnom koncerte Bratislavských hudobných slávností si diváci môžu vypočuť jeho hudbu k Eizenštejnovmu filmu Alexander Nevský) a zostala zachovaná pre budúce generácie, čo bola skutočnosť, ktorá bola pre Prokofjeva rozhodujúca.

Gamblerská nátura teda skladateľovi rozhodne nebola cudzia, aj keď jeho hra sa už podobala skôr na tzv. ruskú ruletu, než na tú klasickú hru z kasína.

Viedenská štátna opera sa taktiež pustila do pomerne riskantnej hry, keď sa rozhodla zaradiť Gamblera/Hráča do svojho programu. Opera je vo svete relatívne málo hraná a ešte niekoľko dní pred premiérou na portále Culturall, cez ktorý opera predáva vstupenky, bolo pomerne dosť veľa nepredaných lístkov, čo je vo Viedni absolútne ojedinelý jav. Nakoniec sa v deň premiéry sála zaplnila až do posledného miesta, lenže uvidíme, ako sa bude inscenácii dariť pri ďalších reprízach.

Hudobné naštudovanie Gamblera bolo výrazne najsilnejšou stránkou večera, réžia a niektoré spevácke výkony už boli stránkou o niečo menej silnou. Dirigentka Simone Young držala orchester po celý čas v rýchlom a svižnom tempe, opera tak nestratila ani na sekundu spád. Hráči boli nielen veľmi presní, ale aj dynamické odtiene boli veľmi prepracované. Po predstavení mi dirigentka prezradila svoje názory na to, čo považovala pri príprave hudobného naštudovania za najťažšie:

„Melodická linka je tak komplikovaná, že niekedy je ju ťažké sledovať. Ak si nedáte pozor, ľahko sa môže stať, že sa niekde preruší a namiesto jednoliatej línie dostanete trhanú linku rozbitú na viacero celkov. Je treba dávať nesmierny pozor, aby ste ju udržali v kompaktnom celku, aby sa vám nerozpadla na samostatné kúsky.

Prokofjev má veľmi osobitý, veľmi individuálny hudobný jazyk, ktorý som mala možnosť študovať počas rôznych príležitostí, ktoré sa mi v mojom živote naskytli. Dirigovala som mnohé jeho diela, včítane baletných. Treba povedať, že Prokofjev bol celý svoj život fascinovaný matematikou a systematizáciou. Tie ho ovplyvnili natoľko, že zanechali stopy aj v partitúre Gamblera. Vytvoril v ňom veľmi precízne štruktúry. Ťažko nájdeme frázu, ktorá by trvala dlhšie než osem taktov, a zároveň každých niekoľko taktov autor udáva nové tempo. Je to ako skladačka puzzle, ale veľmi precízne a logicky vyskladaná. Najdlhší monológ má len tri a pol minúty, inak je to konverzačný majstrovský kúsok s mnohými náhlymi a prudkými zmenami nálady. Pre orchester je to ale extrémna výzva,“ povedala Simone Young pre Opera Plus.

Ako prezradila, pozná aj pôvodnú hudobnú verziu Gamblera z roku 1917 (vo Viedni sa teraz uvádza revidovaná verzia z roku 1929), nikdy ju nedirigovala, ale má ju dobre napočúvanú a vie obe verzie porovnať. Podľa nej medzi nimi nie je až tak veľa rozdielov, pasáže, ktoré Prokofjev prepracoval, nie sú rozsiahle.

Réžia inscenácie nijako nerušila, ale ani neohromila. Nepriniesla nič nové, čo by sme už inde nemohli veľakrát vidieť. Scéna je minimalistická, obrovské rozbité zrkadlo, ktoré dominuje v jej centre na začiatku a ktoré by malo charakterizovať rozbité vzťahy medzi postavami, sa míňa zamýšľaným účinkom, skôr pôsobí, že tam nepatrí. To sa dá povedať aj o mnohých ďalších, akoby náhodne, bez ladu a skladu rozmiestnených rekvizitách. Vo štvrtom dejstve sa objavuje na scéne kolotoč symbolizujúci ruletu, ktorý bliká a točí sa, vždy keď ju krupiér roztočí.

Režisérky Karoline Gruber som sa spýtal, prečo radšej nezvolila vizuál klasického kasína, ale namiesto toho vytvorila jeho metaforu: „Rozhodla som sa nestvárňovať príbeh realisticko-naturalisticky. Veľmi realistická produkcia s ozajstným kasínom bola nedávno uvedená v Mníchove v réžii Dmitrija Černiakova. Tá bola tak dokonalá, že tu vo Viedni by sme k nej už nevedeli dodať žiadnu pridanú hodnotu, keby sme robili to isté. Celý príbeh pôvodnej novely sa odohráva v akomsi surrealistickom meste Roulettenburg a je to tiež len metafora strateného sveta, v ktorom sa skupina ľudí úplne odtrhnutých od reality opúšťa a upadá stále hlbšie a hlbšie do priepasti, a to len kvôli jedinej veci – hazardnej hre. S takýmto metaforickým vyznením o tom písal Dostojevskij, preto si myslím, že metaforické poňatie réžijnej koncepcie tiež nemôže byť na škodu,“ uviedla režisérka pre Opera Plus.

Režisérka nechcela operu inscenovať tak, aby primárne vypovedala o hráčskej vášni. Povedala mi, že chcela hlavne poukázať na zničené a zdeformované vzťahy medzi postavami, ktoré sa odohrávajú na pozadí výhier a prehier v kasíne.

Zo speváckych výkonov zaujala najmä sibírska rodáčka Elena Guseva ako Polina a Dmitrij Uljanov – rodák z Jekaterinburgu – ako generál vo výslužbe. Guseva ukázala krásny sýty tón s dobrou nosnosťou a kovovým leskom pekne znejúci vo všetkých polohách. Uljanov predviedol mohutný bas, veľmi pekne zafarbený a až neskutočne znelý, taktiež vo všetkých polohách.

Vynikajúca bola aj Elena Maximova v role kurtizány Blanche, a to nielen spevácky, ale aj herecky. Chvíľami bola zvodná, inokedy márnivá, inokedy zas vypočítavá, avšak herecky dôveryhodná vo všetkých svojich kreáciách.

Linda Watson ako Babulenka predviedla dramatický soprán, ktorý znel vo výškach o niečo viac než v hĺbkach, a predviedla veľmi kultivované spievanie. Pomerne presvedčivo sa zhostila role aj herecky – správnym dávkovaním pátosu vytvorila karikatúru starej babičky, ktorá radšej prehrá všetky peniaze v rulete, než by ich mala zanechať ako dedičstvo synovi.

Misha Didik v postave Alexeja bol pre mňa najväčším sklamaním večera. Jeho hlas mal nekontrolovateľné vibrato – hlavne v úvodnom dejstve, a častokrát ho intenzitou prekryl orchester, čo sa iným sólistom nestávalo. Ku koncu predstavenia jeho hlas znel unavene. V podstate ale príliš sviežo neznel ani na začiatku.

Morten Frank Larsen ako Mr. Astley mal najväčšie problémy s ruštinou zo všetkých účinkujúcich. Bol jediným, komu nebolo dobre rozumieť, a bolo zrejmé, že ruština nie je jazyk, v ktorom by bol spevák doma.

Na záver treba spomenúť veľmi vydarenú prácu maskérov, ktorí pre inscenáciu vytvorili veľké množstvo surrealisticky pôsobiacich postavičiek, výborne zapadajúcich do mierne parodickej koncepcie inscenácie.

Viedenská inscenácia Prokofjevovho Gamblera je určite celkovo veľmi zaujímavým počinom. Mal som dojem vydareného večera, najmä vďaka vynikajúcemu hudobnému naštudovaniu a práci orchestra. Pre fanúšikov Prokofjevovej hudby, alebo hoci len milovníkov prostredia hazardných hier, je určite veľmi príjemným spestrením v ponuke Viedenskej štátnej opery.

Sergej Prokofjev:
Gambler
(Der Spieler/Igrok)
Dirigentka: Simone Young
Réžia: Karoline Gruber
Scéna: Roy Spahn
Kostýmy: Mechthild Seipel
Svetelný design: Ulrich Schneider
Choreografia: Stella Zannou
Dramaturgia: Alexander Meier-Dörzenbach
Orchester a zbor Viedenskej štátnej opery
Premiéra 4. októbra 2017 Wiener Staatsoper Viedeň

General a.D. – Dmitry Ulyanov
Polina – Elena Guseva
Alexej – Misha Didyk
Babulenka – Linda Watson
Marquis – Thomas Ebenstein
Blanche – Elena Maximova
Mr. Astley – Morten Frank Larsen
Fürst Nilsky – Pavel Kolgatin
Baron Wurmerhelm – Marcus Pelz
Potapitsch – Clemens Unterreiner
Casino-Direktor – Alexandru Moisiuc
erster Croupier – Vladimir Potansky
zweiter Croupier – Raoni Hübner de Barros
dicker Engländer – Slavis Besedin
grosser Engländer – Christian Pursell
bunte Dame – Regine Hangler
blasse Dame – Ileana Tonca
Dame comme ci comme ça – Alexandra Yangel
verehrungswürdige Dame – Sabine Kogler
verdächtige Alte – Viktoria Schwindsackl
hitziger Spieler – Leonardo Navarro
krankhafter Spieler – Santiago Sánchez
buckliger Spieler – Wolfram Igor Derntl
erfolgloser Spieler – Manuel Walser
alter Spieler – Marcus Pelz
1. Spieler – Alejandro Pizarro-Enriquez
2. Spieler – Wataru Sano
3. Spieler – Martin Müller
4. Spieler – Konrad Huber
5. Spieler – Dominik Rieger
6. Spieler – Franz Gruber

www.wiener-staatsoper.at