„Requiem“ pro Máraie

„Requiem“ pre Máraia

Sadám si do 1. triedy IC vlaku smer Košice, ešte netušiac, že prejdem peklom. Na teplomeri je 34 stupňov Celzia a v „najkomfortnejšom“ vagóne nefunguje klimatizácia, elektrina a následne ani toalety. Pri okne stojí do nitky spotený idol Pražského výběru Michael Kocáb, autor hudby Sándora Máraiho. Päť hodín naturálnej „sauny“ s dráždivým pachom globalizovaného potu v preplnenom priestore s domovomchtivými východniarmi vracajúcimi sa na víkend zo škôl a firiem na dva dni k svojim blízkym. Čo by však človek neurobil pre umenie ?!

Kto to bol Sándor Márai?
Až stretnutie prostredníctvom Štátneho divadla Košice so spisovateľom Sándorom Máraim však odhalí skutočné peklo na zemi, ktoré sám vo svojom živote prežil. Sándor Márai patrí k najvýznamnejším spisovateľom 20. storočia. Jeho dielo zahŕňa približne šesťdesiat diel – románov, noviel, poviedok, esejí, komentárov, poézie, divadelných hier. Je jedným z najprekladanejších autorov do mnohých svetových jazykov (už počas spisovateľovho života boli jeho diela preložené do pätnástich jazykov), napriek tejto skutočnosti bolo jeho dielo v rodných Košiciach pomerne neznáme. Nielen preto, že písal po maďarsky, ale predovšetkým z dôvodu jeho dobrovoľnej emigrácie na západ v roku 1948 (do Švajčiarska, Talianska a Spojených štátov amerických). Desiatky rokov sa jeho diela rozširovali a prekladali len za železnou oponou. Z Košíc odišiel v roku 1910 študovať do Budapešti a Prešova. V roku 1948 opustil Maďarsko so svojou ženou Lolou Matzner, s ktorou sa oženil v roku 1923 a so synom Jánosom, ktorého si manželia adoptovali po smrti niekoľkotýždňového syna Kristófa v roku 1939. V rokoch 1951 – 67 pracoval pre Rádio Slobodná Európa, žil v New Yorku, Salerme a od roku 1980 v San Diegu, kde ho zasiahli najzávažnejšie osudové straty: zomreli mu obaja mladší bratia, manželka Lola (1986) i adoptovaný syn János (1987). 21. februára 1989 si siahol na život. Na smrť sa pripravil dôsledne zastrelením po absolvovaní poľovníckeho kurzu.
Prečo Sándor Márai?
Poznajúc postupne skutočnosti, okolnosti a súvislosti okolo tohto umelca mi spôsobilo taký pretlak myšlienok a emócií, že zrazu neviem odkiaľ začať. Preto som si na stručnú charakteristiku jeho osoby dovolila „požičať“ základné informácie z bulletinu experimentálneho divadla choreografa a režiséra Ondreja Šotha, ktoré uviedol v Štátnom divadle Košice. Ondreja Šotha fascinuje osobnosť a život spisovateľa, „ktorý celý život citlivo reagoval na akúkoľvek diktatúru, vzdal paradoxne svoj životný boj na začiatku roku 1989 pred zrútením sa režimu, ktorý považoval za zločinný“. Choreografa inšpirovala aj socha Sándora Máraiho (autor: Péter Gáspár) sediaca oproti prázdnej stoličke situovaná na konci Mäsiarskej ulice v Košiciach. Prázdna stolička ako symbol samoty a samota ako fenomén v živote spisovateľa odzneli aj na plagáte k tomuto predstaveniu, ako aj na scéne (k tomu sa však ešte dostaneme).
Moje „stretnutie“ so Sándorom Máraim
Môj prvý dotyk so spisovateľom sa udial na môj vkus nehanebne neskoro. Divadelná hra Christophera Hamptona Popol a vášeň podľa románu Sándora Máraiho Sviece dohárajú (známe aj pod názvom Sviece zhoria do tla, vydané v Barcelone v roku 1946), ktorá bola uvedená v Mestskom Divadle P. O. Hviezdoslava v roku 2006 (réžia : Roman Polák, dramaturgia: Darina Abrahámová, v hlavnej úlohe: Martin Huba) ma absolútne dostala (mimochodom je doposiaľ v repertoári činohry Slovenského národného divadla). Toto dielo bolo prirovnané kritikmi k dielam velikánov svetovej literatúry ako Thomas Mann a Franz Kafka. Až v roku 1999 sa stal Márai najvyzdvihovanejším autorom na knižnom veľtrhu vo Frankurte a od roku 2009 Sviece dohárajú boli preložené do 46 jazykov. Divadelná hra Embers (Sviece dohárajú) zožala úspech v londýnskom divadle Duke of York´s Theatre v hlavnej úlohe s (mimochodom mojim obľúbeným hercom) Jeremym Ironsom.

Poznáte ten pocit, keď čítate knihu, alebo sedíte v divadle a každá myšlienka korešponduje s vašim vnútrom, akoby ste ju autorovi diktovali. Tam kdesi sa vo mne vyprofiloval istý pocit hanby, že tohto umelca, ktorý mi hovorí z duše, vlastne nepoznám. Odľahlo mi až teraz pri zistení, že aj tvorcovia jeho osobnosť a dielo odhalili pomerne neskoro. Študujúc o tomto spisovateľovi trochu viac, som nadobudla neskromný pocit, že musí existovať medzi nami akési karmické prepojenie. K Budapešti, kde žil 20 rokov, mám sentimentálny vzťah od detstva, keďže v škatuli fotografií sa skrýva aj tá, kde ako cca štvorročná stojím pred Széchenyiho reťazovým mostom (Lánchíd) so svojou mamou pri návšteve rodiny.

Meštianske spôsoby spisovateľa, vášeň pre víno, spoločnosť, cestovanie a nové inšpirácie, pozorovanie ľudí pri šálke kávy v kaviarenskom prostredí, túžba spoznať svet, pevné puto k mestu a k rodine, obľuba v kúpeľoch, náklonnosť k moru a následne Thomas Mann, Franz Kafka, Frankfurtský knižný veľtrh, Jeremy Irons a napokon tvorba Ondreja Šotha – to všetko akoby ukazovali imaginárne smerovky na môj život. V románe Sindbád sa vracia domov píše: „Po návrate od mora som hneď zavítal na starú plaváreň, lebo tak je to správne: človek sa má pravidelne vracať od nekonečného k intímnemu“. Tým nekonečnom (v prenesenom význame) môžeme chápať spoločnosť a intímnym rodinu. A znova nemôžem nesúhlasiť. Tento košický rodák, narodený v roku 1900, teda v kulminácii secesie-štýlu, v ktorom som vždy túžila žiť a jeho život samovraždou ukončený v roku 1989 pred pádom železnej opony, v prelomovom roku mnohých z nás napísal o vzťahu k úspechu vetu, ktorá je aktuálna dodnes: „ Vo výklade si zazrel obal tvojej novej knihy? Odvráť svoju tvár, pretože každý úspech sa skladá z nepochopenia a stáva sa ilúziou…“ (Úspech 1942). Myslím, že niet ďalej čo komentovať.

Príbeh
Postava Sándora Máraiho má v inscenácii dve podoby – hereckú a tanečnú. Prechádzajú spoločne životnými peripetiami, do ktorých zásadne vstupovala história a osud – v prípade inscenácie tiež dvojmo zastúpený. Fenomén činoherného hrania a tanca použil choreograf pred časom vo svojom tanečnom divadle Kafka, zdvojený osud (alebo alegóriu života a smrti) ) a spomínané tonetky už tiež odzneli v Requiem (obe predstavenia svojho času v repertoári Slovenského národného divadla).

Dramaturgička a libretistka Zuzana Mistríková zhrnula v krátkosti, že javisková púť Sándora Máraiho sa začína v Košiciach, v jeho rodine, i tej širšej, ktorú tvoril nájomný dom na Hlavnej ulici. Zjaví sa v nej Lola, ktorá sa stane súčasťou spisovateľovho života. Prežijú spolu najbolestnejšiu stratu, ktorá môže rodičov stretnúť – smrť dvojmesačného syna – a „nájdu sa“ s malým Jánosom, ktorého si adoptujú. Lenže „svet sa zbláznil“ – najprv Európu zachvátila už druhá svetová vojna a potom časť starého kontinentu ovládne „komunizmus“. Spisovateľ odchádza do emigrácie, aby napokon v exile stratil všetkých blízkych a ostal definitívne sám. Rýchlo si uvedomil, že v komunistickom režime, v tieni sovietskych vojsk, nemôže existovať ako spisovateľ. Sám píše: „To bol ten čas, keď som pochopil, že musím z krajiny odísť – a nielen preto, že mi nedovolili slobodne písať, v prvom rade a oveľa väčšmi preto, lebo mi nedovolili slobodne mlčať.“ (Zem,zem !…)Inscenácia sa nesnaží zmapovať do dôsledkov život, alebo niektoré z diel Sándora Máraiho. Bol to výnimočný spisovateľ s výnimočným osudom a preto tvorcovia chceli vzdať hold tejto osobnosti emocionálne silnou inscenáciou, ktorá je akýmsi tanečno-hudobno-výtvarným experimentálnym projektom, respektíve pôsobivou a elegantnou performance. Provokuje možno otázka, ako tancom (bez slov) „vyrozprávať“ život spisovateľa, pre ktorého je slovo zbraň. Mlčanie a gesto môže byť však mnohokrát výpovednejšie, ako slovo. Z tohto pohľadu považujem toto spojenie za celkom prirodzené a pre mňa osobne maximálne adekvátne, pretože pri troche vnímavej koncentrácie sa dá z pohybu krásne „čítať“. To ma na tanci napokon vždy fascinuje, že dokáže „písať“ príbehy a emócie v našich dušiach.

Scéna, kostým, text
Choreograf a režisér v jednej osobe (Ondrej Šoth) situoval svoje dielo do hľadiska divadla. On i scénograf (Andrej Ďurík) zrkadlovo priestor „otáčajú“, na javisku sedia diváci ako v aréne (troška nepohodlné sedenie na laviciach bez operadiel, čo pomerne dosť odvádza pozornosť hlavne dám, pri obave, aby im zo stupienkov nespadla náhodou kabelka – na prvej premiére sa tak aj s rachotom stalo) tanečníci ovládajú priestor hľadiska, z ktorého sa tiahne smerom k divákom impozantné mólo ukončené monštruóznym stolom. Divákom sa teda naskytá pôsobivý pohľad na prázdne sedadlá a barokový interiér, ktorý nesie v sebe genia loci. Šoth tak využil existujúce a scénografiu mu z časti vytvára reálny priestor. V strede na stupienkoch prekrytých čiernou plachtou stoja oproti sebe stoličky a na jednej z nich sediaci herec Peter Cibula. Táto kompozícia je živou replikou sochy Sándora Máraiho z reálnej ulice mesta Košice. Herec je priamo včlenený do tanečného divadla, pohybovo komunikuje s tanečníkmi a vyslovuje zásadné myšlienky spisovateľa, ktorými aj formálne vymedzuje kapitoly jeho života. Fragmenty viet sú v maďarčine, citácie dopovedá po slovensky. Tento verbálny vstup je nakoncipovaný skutočne len fragmentálne, ale mimoriadne citlivo, obsiahne v skratke všetko dôležité. Selekcia pri pretlaku a množstve spisovateľových myšlienok dala iste tvorcom náležite zabrať. Použité texty spisovateľa preložili Peter Kováč a Peter Macsovszký. Vizuálnu efektnosť umocnia aj choreografom dva často používané symbolické prvky. Jedným z nich je textília-plachta (jej tvárnosť, poddajnosť, spútanosť aj sila) – čierna plachta je prítomná na začiatku ako symbol smrti i retrospektívy, biela reprezentuje čistotu lásky k žene a smrť dieťaťa a červená komunistický režim, ale aj v prenesenom význame peklo, či farbu zhýralého podsvätia. Druhým prvkom je farba (čierna, biela, červená), ktorá sa objaví aj v kostýmovom riešení (Andrii Sukhanov), ktorý jednoducho člení kostým do kontrastných čiernobielych, alebo čierno-červených plôch a kombinácií. Dvojicu osudu spočiatku v čiernobielom videní, odeje v scéne o komunistickom režime do latexu evokujúceho sado-maso. Kostým teda symbolicky odráža príbehový motív, situáciu, náladu. Táto farebná trojkombinácia i strihová a optická členitosť v materiáloch sa nesie s tanečnými divadlami Ondreja Šotha ešte z 80tych rokov, ako akési vizuálne „dedičstvo“ z jeho výrazne (na vtedajšiu dobu) rebelujúcich tanečných výpovedí. Tento „štýl“ výtvarného videnia evokuje z dnešného pohľadu na jednej strane akési retro-znaky, na strane druhej môže fungovať aj ako vizuálny rukopis režiséra. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pôvodne tvorcovia počítali s kostýmovými návrhmi nedávno zosnulého pána profesora Milana Čorbu, ktorému s veľkou úctou a pokorou inscenáciu venovali. Pri tejto príležitosti zdvorilo a úprimne pozvali na prvú premiéru jeho pani manželku, významnú herečku Emíliu Vášaryovú, ktorá celej atmosfére večera pridala ešte dôstojnejší honor.
Hudba
Do oblakov fúkaného divadelného dymu a dômyseľných svetelných formácií režúcich lúčmi tajomnú tmu znie impozantná hudba Michaela Kocába, ktorá je kombináciou mimoriadne emotívnych lyrických polôh v intímnych scénach, cez nostalgické honosné náladové vstupy dramatických gradácií až po mystické momenty prírodných živlov. Syntéza hudobných prvkov – vážnej hudby, rocku, jazzu, či techno, ako hovorí sám Kocáb, je stále viac využívaná. A hoci spolupráca tentoraz bola zásadne odlišná (kvôli intímnejšej téme) a libreto sa počas procesu tvorby vyvíjalo a hudobné motívy sa následne aplikovali na danú atmosféru, napriek tomu tam nájdeme isté podobnosti v nálade z histórie Pražského výběru i Odyssea. Kocábova muzika však s tancom plynie tak prirodzene, že ju vnímame ako organickú súčasť vizuálnych obrazov, aj keď si jej monumentálnosť (aj v komorných polohách) máme možnosť uvedomiť. Navyše, vôbec nevadí, že do vlastnej kompozície používa v závere hudbu Richarda Wagnera (Tristan a Izolda), ktorá spôsobuje zimomriavky.
Motívy
Základnými motívmi experimentálneho projektu Sándor Márai sú prvky, ktoré vychádzajú z jeho osobnosti- spisovateľa i človeka. Vysoko vyprofilovaný fenomén meštiactva. Spisovateľ hovorí: „Mešťan bol pre mňa najlepším ľudským fenoménom, ktorého vytvorila moderná západná kultúra, lebo mešťan modernú západnú civilizáciu vytvoril.“ Ďalšími silnými inšpiráciami je tu rodina, spoločnosť ako „širšia rodina“ i ako fenomén skúmania fungovania vecí. V neposlednom rade je to režim – nenávidený, nepriznaný, striktne odmietaný a „vinný“ za jeho odchody a úteky za slobodou. A napokon jednoznačný a najvyprofilovanejší prvok samoty – samoty v spoločenstve, v opustenosti, v rodine, v krajine (domácej i zahraničnej). Hovorí : „Na detaily nehody si spomínam ako cez závoj hmly. Úder ma zasiahol nečakane, úplne ma skolil. Iba som vedel, že to už ďalej nevydržím a musím odísť; navždy a neodvolateľne. Dodnes žijem medzi dvoma vlakmi, medzi dvoma útekmi. Mal som štrnásť rokov a ušiel som z domu“. Neskôr ušiel z krajiny. Ale je tu aj samota intelektuálna, samota domova-nedomova (vo vlastnej krajine, i v zahraničí), samota samého v sebe aj v obkolesení blízkych a napokon samota reálna, rukolapná, keď ho všetci blízki opustia aby sa následne „opustil“ on sám.

Inscenácia
Spoza živej sochy, ktorú tvorí herec (Peter Cibula) a pred ním prázdna stolička, sa vynára tanečný pendant Sándora Máraiho (Maksym Sklyar), ktorý s činohercom pohybovo komunikuje. Počuť príznačný klepot na klávesy písacieho stroja. Postavy sa postupne množia, na scénu prichádza dvojica osudu (žena – Elena Chetvernya, muž – Ivan Shekhautsou).Rocková časť kvarteta prezentuje pletenec dômyseľných pohybových variácií a póz v tesnom spojení. Tanečníci používajú oválne zrkadlá, zračia sa v nich tváre oboch Sándorov, aj čiernu plachtu, do ktorej zamotávajú svoje hlavy. Tanečný Márai je vyvrhnutý z kruhu „osudu“ a ocitá sa na veľkom červenom stole na posuvnej ploche v embryonálnej polohe, kde si ho kolíšu rodičia zo strany na stranu (rodičia: Jana Kolesárová Hriadeľová, Jozef Marčinský), aby sa následne oni neskôr kolísali v rytme tanga. Okolo stola sedí spoločnosť reprezentujúca nájomný dom. Sedia, gestikulujú, manipulujú s taniermi, navodzujú atmosféru výrečného spoločenského hluku (tu mi trochu vadí, že budget nepustil a porcelánové taniere nahradili papierové. To sú tie smutne premrhané momenty, keď peniaze limitujú umelecký výraz). V spoločnosti sa mihne aj speváčka (Františka Vargová) a Donyi (Igor Paško). Celé dianie sa odohráva na troch úrovniach, na piedestáli sochy, na vysunutom móle a veľkom stole, idúcimi za sebou v rovnej línii. Fenomén kufru nám naznačí odchod Sándora Máraiho, je to prvý útek z domova. Kufre orámujú aj obraz definitívneho úteku z krajiny aj neskôr (kufor bol symbolickým motívom aj v Šothovom Štefánikovi). Na scénu prichádza Lola (Eva Sklyarová) v bielych šatách a s bielou drapériou, stojí na nej, zatiaľ čo ležiaci Sándor si ju fyzickou silou priťahuje pomaly k sebe. Drapéria poslúži aj ako závitok pre dieťa, ktoré manželom zomiera. Z choreografického, vizuálneho, ale aj emotívneho pohľadu je táto scéna zjavne najsilnejšia. Do dvojice sa vplieta mladý muž Máraiho adoptovaný syn (Lukáš Bič). Rodina, ktorá zažila najväčší bôľ, nachádza v „novom“ synovi opäť svoju komplexnosť. Do rodinnej atmosféry zasiahne režim. Zdvojený osud, teraz drzo, zvrhlo a provokatívne odetý v latexe sťahuje z balkóna veľkú červenú saténovú textíliu, ktorou omotáva Máraiovcov ako do vreca komunistického väzenia. Dav s červenými šatkami pod krkom sa razantne prezentuje v žiare reflektorov, až z nich „oslepne“ a šatky poslúžia na prekrytie očí. Táto uniformná „slepá baba“ má nahnať hrôzu a des (uniformný dav použil Šoth už vo svojom diele Zvláštna radosť žiť v podobnom význame). Aby toho nebolo málo, deprimujúcej rovnakosti, duševnej slepoty a zmietajúcej sa rodiny v červenej „vlajke“ osudový pár v latexe ešte predvedie verejné prznenie jednotlivca i spoločnosti symbolickým nekompromisným znásilnením na stole. A opäť je tu odchod, kufre, tlmené svetlo, nostalgický a rozhodný únik za slobodou. V sekvencii „svet sa zbláznil“ ešte predvedie spoločnosť pri stole nekoordinované pohyby napodobňujúce zväčša ten slepačí. Priestor sa vyčistí a ostáva už len pre mŕtvu Lolu v čiernych šatách, ktorá sa „vznáša“ v inej dimenzii nesená tanečníkmi v princípe čierneho divadla. Pohybový dialóg Loly a Sándora odznie v sliepňavom svetle a za mrazivých tónov Wagnerovho Tristana a Izoldy (túto hudobnú pasáž použil aj Libor Vaculík v svojom diele Dáma s kaméliami, tiež v Slovenskom národnom divadle v 90. rokoch). Je to dielo dramatické, pôsobivé a hlboko dojímavé. V závere, po smrti manželky, zomiera napokon aj Máraiho syn. Sándor Márai sa vracia k svojmu činohernému pendantnu, k svojej soche a na svoju stoličku, aby tam obnažený so vztýčenou rukou k nebu hľadel do večnosti zasypaný papiermi s vlastnými myšlienkami, ticho roztrúsenými do priestoru, ako jeho popol do Tichého oceánu.

Ondrej Šoth vytvoril prostredníctvom experimentálneho tanečného divadla pôsobivú pohybovú performance o dôležitých momentoch života spisovateľa Sándora Máraiho v náležitej hudobnej a vizuálnej atmosfére a s profesionálnym tímom tanečníkov. Maksym Sklyar s drámou, Eva Sklyarová s nehou, protagonisti Osudu s dravou razanciou, interpreti Máraiho rodičov s dôstojnou eleganciou, Lukáč Bič v postave syna s istou dávkou zámernej pohybovej naivity a ostatní s poslušnou tematickou vehemenciou. Možno sa v tomto tanečnom divadle menej tancovalo a viac hýbalo. Choreograf postavil kompozície na zložitosti dvíhaných figúr a prekombinovanej spleti póz. Rytmus disponuje skôr pomalými tempami a dôraz je kladený na vizuálny efekt cez pohybové variácie, manipuláciu s drapériami a náladovotvorné svietenie. Niekedy je svetla priveľa a občas zas primálo, v tme sa veľa kreatívneho pohybu (na škodu veci) stráca a v technickej zložitosti scénografie si divák uvedomuje maximálne sústredenie i občasnú neistotu tanečníkov. I výrazová neistota sa však dá povýšiť na umelecký zámer.

Ondrej Šoth nám v priebehu svojej tvorby prekladá veľké témy života a smrti (Requiem, Bolero), lásky a smrti (Carmen, Romeo a Júlia), lásky a mágie (Labutie jazero, Giselle), témy strachu a manipulácie (Zvláštna radosť žiť) predstavuje osobnosti (Kafka, Jánošík, Štefánik, Sándor Márai), jednoducho orientuje sa na materiál, ktorý sa týka zdanlivo jednotlivca, ale v konečnom dôsledku nás všetkých, pretože je predovšetkým postavený na silnej emócii a tvorivej provokácii. Spojenie a spolupráca, dovolím si tvrdiť až „revolučného“ tandemu z roku 1989 – Mistríková, Kocáb a v priamej súvislosti aj s pani Milkou Vášaryovou v tomto období je akosi až mysticky príznačné. Sándor Márai zakázal počas svojho života prezentovať jeho dielo v našej krajine až dovtedy, kým neodíde posledný sovietsky vojak. Pri troche politickej zjednodušenosti, bol to práve Michael Kocáb, ktorý posledného sovietskeho vojaka od nás vyhnal. Hoci v roku 1989, paradoxne príliš neskoro na to, aby sa toho Márai dožil, ale včas na to, aby sme ho my ostatní spoznali.

Aj dnes (a zvlášť aj práve dnes!) desia slová, ktoré kričal Klement Gottwald na Máraiho a tu ich kričí na nás Peter Cibula s rovnakou hrôzou: „Som národný socialista! Tomu Ty nemôžeš rozumieť, lebo si nadaný! Lenže ja nadaný nie som, preto potrebujem národný socializmus! Teraz ide o nás, ľudí bez nadania! Toto je náš čas!“

Experimentálne divadlo Sándor Márai Ondreja Šotha v Štátnom divadle Košice premiérované 21. a 22. júna 2013 aj (z vyššie uvedených dôvodov) považujem za symbolické „requiem“ tomuto svetoznámemu spisovateľovi a zároveň rodákovi z Košíc. Je až absurdné, že so Sándorom Máraim sme sa neminuli ani v priestore (Košice, Budapešť), ba ani v čase (smrť 1989) a napriek tomu sme sa nestihli. Ondrej Šoth mu však stihol vzdať divadelný hold, a ako sám najlepšie vie, mal to „napísané“ vo hviezdach.
Socha
Druhý sparný deň využívam na prechádzku mestom. Nabitá emóciou, poznaním a informáciami o Sándorovi Máraim nástojčivo pociťujem potrebu vzhliadnuť „inkriminovanú“ sochu, ktorá bola inšpiračným podnetom aj choreografovi predstavenia. Kompozícia sochára Pétera Gáspára bola odhalená v roku 2004. Na recepcii luxusného hotela neďaleko Hlavnej ulice sa informujem, kde sochu nájdem. Mladučká recepčná s košickým akcentom vypleští nad mojou náročnou otázkou oči, submisívne pokrčí ramenami a hlesne čosi, že sa musí pozrieť cez internet, zatiaľ čo jej na pulte leží materiál s mapkou a označením 8. významných miest spisovateľa od jeho rodného domu, cez sochu až po pamätnú izbu. Po pár krokoch nachádzam spisovateľa v bronze – pred ním prázdna stolička, ktorá nabáda k premýšľaniu a vyzýva na dialóg, zásadný prvok tvorby a života spisovateľa. Po absolvovanej prednáške z predchádzajúceho dňa, ktorá sa konala v Dome na Mäsiarskej ulici, kde bolo naznačené, že spisovateľ nebol veľmi vľúdny diskutér, chytám pred, (zrejme verne stvárnenou sochou ), rešpekt. Prázdna stolička oproti osobnosti láka a zároveň váham, či mám vôbec právo si sadnúť. Sándor Márai hľadí prísne, dôstojne a neprístupne. Čokoľvek by som v tej chvíli povedala, vyznelo by trápne. Chcem vzdať úctu, aj si „pokecať“, ale nenachádzam slov. Akoby Sándor Márai, ktorý nachádza prostredníctvom svojej tvorby dialóg s mnohými, aj tu ostáva vo svojej podstate sám. Pozerá sa akoby do prázdna, pozerá sa cezo mňa a možno predovšetkým do seba. So sochou Sándora Máraiho si môžete pomlčať, s jeho dielom veľavravne pohovoriť.
Pred návratom domov
Chystajúc sa na cestu v 1. triede IC vlaku (dúfajúc vo fungujúcu klimatizáciu) si ešte intuitívne sadám do záhradnej kaviarne Carpano (spomedzi mnohých na Hlavnej ulici) na malé presso a dve deci chladeného Rulandu. Pozorujem ticho ľudí a deti skáčuce v spievajúcej fontáne pred budovou divadla. Aj napriek horúčave je mi zrazu podozrivo dobre. O hodinu vo vlaku otváram materiál, ktorý som si v chvate vzala z Domu na Mäsiarskej ulici. Tam sa dozvedám, že som si sadla do niekdajšej Megayho cukrárne (dnes Carpano), v ktorej sa na súťaži v jedení zmrzliny študent Márai zoznámil so svojou (neskôr manželkou) Lolou. Nové (a v tomto osobnom „príbehu“ ostatné) poznanie ma ticho dojme a objednávam si pohár bieleho vína. Prináša mi ho pani v rokoch s maďarským prízvukom a výrazne modrými očnými tieňmi. No nezapite to!

Hodnotenie autorky recenzie: 90 %

Michael Kocáb:
Sándor Márai
Réžia a choreografia: Ondrej Šoth
Dramaturgia a libreto: Zuzana Mistríková (s použitím textov Sándora Máraia)
Scéna: Andrej Ďurík
Kostýmy: Andrii Sukhanov
Hudba: Michael Kocáb
Premiéra 21. jún 2013 Štátne divadlo Košice

Sándor Márai (herec) – Peter Cibula
Sándor Márai (tanečník) – Maksym Sklyar (alt. Sergii Iegorov / Andrii Sukhanov)
Lola Matzner – Eva Sklyarova (alt. Boglárka Kovalski)
Osud – Ivan Shekhautsov, Elena Chetvernya (alt. Vasyl Sevastyanov, Lyudmyla Vasylyeva)
Speváčka – Františka Vargová (alt. Shoko Yamada)
Donyi – Igor Pashko (alt. Oleksandr Skopintsev)

www.sdke.sk

Foto ISIFA, aktuality.sk, Joseph Marčinský, Matúš Braxatoris, archiv
Video Vaso Sevastyanov