Rossini Opera Festival s návraty i debuty a na paměť Alberta Zeddy

Rodisko Gioachina Rossiniho, prímorské deväťdesiatpäťtisícové Pesaro, po tridsiaty ôsmy raz zoširoka otvorilo brány kompozičnému odkazu slávneho majstra belcanta. Rossini Opera Festival sa uskutočnil v dňoch 10. – 22. augusta, ako zvyčajne, pod patronátom prezidenta republiky. Podporovaný je štátom, regiónom, mestom, bankami, mnohými inštitúciami a individuálnymi sponzormi. Mimochodom, v kapitole Amici del Rossini Opera Festival 2017, čo je – popri priznaniu sa k priateľstvu - tiež istá forma sponzorstva, už figurujú mená troch Slovákov! V tomto roku bolo podujatie dedikované Albertovi Zeddovi, v marci zosnulej dlhoročnej „tváre“ rossiniovských slávností, dirigentovi, muzikológovi, vracajúcemu so spolupracovníkmi skladateľovým zabudnutým operám v kritických edíciách nový život. Z najprominentnejších rossiniovských expertov nás v júni opustil aj americký muzikológ Philip Gossett.

Rossini Opera Festival s návratmi i debutmi

Dramaturgickou osou tejto letnej sezóny boli opäť tri dominantné operné inscenácie (francúzske verzie Obliehania Korintu, Skúšobného kameňa a Torvalda a Dorlisky), ktoré boli v rámci sekcie Festival mladých doplnené o Cestu do Remeša. Nechýbal rad koncertov s orchestrom i klavírom a v závere uvedenie Stabat Mater. V novej inscenačnej podobe zaznela len prvá zo spomenutých opier, ďalšie dve boli obnoveniami tvarov spred pätnástich, respektíve jedenástich rokov. Ročník 2017 sa odohral rovnako v znamení návratov, ako aj debutov. Po prvýkrát sa stal jedným z troch rezidenčných hudobných telies Orchestra Sinfonica Nazionale della Rai z Turína (v rokoch 2009 – 2016 bol jeho šéfdirigentom Juraj Valčuha), striedajúci kolegov z Bologne. Novým bol tiež Coro del Teatro Ventidio Basso, sídliaci v Ascoli Piceno. K debutantom, popri viacerých sólistoch a dirigentoch (Francesco Lanzillotta, Michele Spotti), patrila aj kontroverzná katalánska divadelná spoločnosť La Fura dels Baus, podpísaná pod réžiu jedinej novej festivalovej inscenácie.

Obliehanie Korintu ako metafora boja o vodu
Le siège de Corinthe, tridsiata šiesta opera Gioachina Rossiniho, mala úspešnú premiéru v parížskej Académie Royale de Musique (dnešnej Národnej opery) 9. októbra 1826. Bola to prvá skladateľova opera na francúzske libreto, po ktorej nasledovali v dvoch najbližších rokoch Moïse, Le comte Ory a Guillaume Tell. Trojdejstvová „tragédie lyrique“ Obliehanie Korintu je síce novým javiskovým opusom, avšak využívajúcim v značnej miere hudobný materiál z opery Maometto II, skomponovanej o šesť rokov skôr ako predposledné dielo na objednávku Neapola. Libretistami francúzskej verzie sú Luigi Balocchi a Alexandre Soumet, taliansky text pochádza z pera Cesareho Della Vale. Zreteľné zmeny podmieňuje prispôsobenie sa vkusu francúzskeho publika, ale aj osobnostný vývoj skladateľa. Fakt, že Rossini v nej čiastočne recykloval vlastnú hudbu, nie je ničím novým, bola to dobovo obvyklá metóda nielen u tohto autora a druhu umenia. Rozdielov medzi Maomettom II a Obliehaním Korintu je viacero. Zmenené je dejisko i mená postáv. Z nich niektoré sa vo francúzskej verzii neobjavujú, prípadne sú prerozdelené.

Napríklad nohavicový altový benátsky generál Calbo sa čiastočne mení na gréckeho bojovníka Nèocla, určeného vysokému tenorovi. Pribudla aj predohra, ktorú Maometto II napodiv nemal. Dej sa presúva z benátskej kolónie Negroponte do Korintu a konflikt sa odohráva na báze grécko-tureckej, pričom väčšmi je akcentovaná patriotická téma. Boj Grécka za nezávislosť bol v dvadsiatych rokoch devätnásteho storočia populárnym politickým motívom. Po francúzskej verzii sa zrodil ešte taliansky variant Obliehania Korintu. Samozrejme, opera rešpektuje dobové požiadavky Paríža, je monumentálnejšia, výpravnejšia, cítiť v nej skladateľov vývoj aj z hľadiska inštrumentácie a nechýba v nej priestor pre veľké zbory a balet. Hoci balet bol skrátený z pôvodných piatich tancov,a to len desať dní pred premiérou. Na tohtoročnom festivale zaznelo dielo v novej kritickej edícii Damiena Colasa, predstavujúcej oproti predchádzajúcemu naštudovaniu z roku 2000 ďalší krok v rossiniovskom vedeckom bádaní. Mimochodom, práve Obliehanie Korintu bolo roku 1949 na festivale Maggio Musicale Fiorentino (s Renatou Tebaldi ako Pamyrou) spúšťačom rossiniovskej renesancie, ktorá dosiahla nebývalé rozmery. Vzkriesila kompletné javiskové dedičstvo skladateľa, k čomu najväčšmi prispel práve Rossini Opera Festival v Pesare a jeho mladší súrodenec Rossini in Wildbad. Práve v nemeckom Bad Wildbade (kde sa Rossini roku 1856 liečil) za prispenia Nemeckej rossiniovskej spoločnosti zaznela po prvýkrát v novodobej histórii jediná v Pesare neuvedená opera, respektíve pasticcio Eduardo e Cristina.

Ak vedenie festivalu sa rozhodlo po prvýkrát osloviť katalánsku divadelnú skupinu La Fura dels Baus, ktorej tvorivé krédo sa odvíja od vytvárania netradičných výkladov rôznych umeleckých druhov vrátane opery, bolo jasné, že pre Adriatic Arenu (divadelne upravený a akusticky výborne zvládnutý štadión) je pripravená kontroverzná inscenácia. Za réžiu a scénu bol zodpovedný Carlus Padrissa, výtvarné prvky, maľby, kostýmy a video pochádzali od Lity Caballut, svetlá koordinoval Fabio Rossi. La Fura dels Baus ostala verná svojim modelom, opretým o využívanie nekonvenčných scénických materiálov a nových technológií, o spektakulárnosť, pohyb tiel a v neposlednom rade o integráciu publika do divadelného diania. Princípom ich výkladu bola metafora boja o vodu ako vízia potenciálnej hrozby pre prežitie ľudstva. Preto dominantným scénografickým elementom boli veľké plastové fľaše, z ktorých bola poskladaná javisková konštrukcia (múry Korintu), pričom účinkujúci s nimi narábali, niesli ich a vyprázdňovali je aj v priestore celého širokého javiska a hľadiska. Voda, ako nevyhnutné médium prežitia, sa vinula celým príbehom. Menej diferencované (v akýchsi bizarne pestrofarebných priliehavých kostýmoch) boli vojská i protagonisti antagonistických svetov. Spúšťanie symbolizujúcich tabúľ (život a smrť) a maľovaných obrazov, spolu s pôsobivými zmenami farieb, boli ďalším ťažiskom réžie. Silnejšou stránkou inscenácie bolo vtiahnutie hľadiska do akcií, z ktorých mnohé, aj kľúčové, sa odohrávali medzi publikom vo všetkých priestoroch arény. Takmer neustále projektované videá tiež znázorňovali tok vody, podobne ako masové scény vlniacich sa tanečníkov. Pomerne veľký priestor dostali aj viacjazyčné projekcie textov Lorda Byrona. Veľmi pôsobivý bol záver opery so samovraždou Pamyry a zrútením stien z plastových fliaš zároveň s pádom Mohameda. Tým sa naplnilo proroctvo Hiérosa, postavy, ktorá sa v pôvodnom Maomettovi II nenachádza.

Po hudobnej stránke pripravil Obliehanie Korintu skúsený Roberto Abbado, ktorý však musel dirigovať so zranenou pravou rukou, fixovanou v ortéze. Napriek tomu vystaval dielo vo veľkolepej koncepcii, ku ktorej mu azda trocha chýbal len v rossiniovskom teréne skúsenejší orchester. Možno to boli iba dozvuky strhujúcich výkonov Bolončanov v predchádzajúcich ročníkoch, no spočiatku ma Orchestra Sinfonica Nazionale della Rai nepresvedčil bezo zvyšku. V titulnej postave debutoval na festivale Luca Pisaroni (Mahomet II), ktorého okrúhly, zvučný a výrazovo bohatý basbarytón bol príjemným prekvapením. Nino Machaidze (Pamyra) si aj pri tmavšom dramatickejšom hlase zachovávala pohyblivosť, bola pomerne presná v koloratúrach a dominovala v prierazných, objemných výškach. Ďalšími debutantmi boli obaja tenoristi: kovový spinto materiál so sýtou strednou a lesklou vysokou polohou (aj tóny zrejme nad cé tri) ponúkol Sergey Romanovsky ako Néoclès a mäkký lyrickejší tenor vložil do partu Cléomèna John Irvin. Závažne znel bas Carla Cigniho v postave Hiérosa a zaujal aj Iurii Samoilov ako Omar.

Hodnotenie autora recenzie: 75 %
***

Skúšobný kameň s erotickým nábojom vo vile s bazénom
Keď sa roku 2002 objavila na Rossini Opera Festivale komická opera La pietra del paragone v réžii Piera Luigiho Pizziho, upútala mimoriadnu pozornosť svojou nenásilnou a vkusnou modernosťou. Bola dôkazom, že vtedy takmer (dnes vyše) dvestoročné dielo nemusí byť  muzeálnym exemplárom. Niet preto najmenšieho dôvodu k námietke, že replika pätnásťročnej inscenácie sa tohto leta vrátila na program festivalu. Zmenila sa len lokalita, keď bývalú športovú halu Palafestival (dnes jeden z mála chátrajúcich objektov v centre Pesara) nahradila iná, na okraji mesta. Adriatická aréna sa stala rovnako vhodným miestom pre rozohranie „melodrammy giocoso“ La pietra del paragone, vo voľnom preklade Skúšobného kameňa. Gioachino Rossini ju skomponoval roku 1812 (vo svojej dvadsiatke) ako v poradí už siedmu operu. V tom istom roku sa stihol predstaviť v benátskom Teatro San Moisé Šťastným omylom (L‘inganno felice) a Hodvábnym rebríkom (La scala di seta), vo Ferrare prvou operou seriou Ciro in Babilonia a mesiac po Pietre to ešte bola v San Moisé Príležitosť robí zlodeja (L‘occasione fa il ladro). Premiéra Skúšobného kameňa sa uskutočnila v milánskom Teatro alla Scala a išlo o Rossiniho veľmi úspešný debut v prestížnom divadle. Opera síce rieši úplne konvenčný príbeh (gróf si po prevlečení za tureckého obchodníka otestuje tri mladé devy), no nabitá je množstvom sviežich melódií, árií, dvojspevov, troj- i štvorspevov a ohnivých ansámblov. Na svoje si príde sedem sólistov! Hlavné postavy boli písané pre rossiniovských špecialistov, mezzosopránová Clarice pre Mariettu Marcolini, basový gróf Asdrubale pre Filippa Galliho. Vari najpopulárnejším číslom z opery je Pacuviova rozkošne vtipná ária Ombretta sdegnosa del Missipipì.

Pier Luigi Pizzi ako režisér, scénograf a kostýmový výtvarník v jednej osobe zasadil dej do modernej poschodovej luxusnej vily s trávnikom, bazénom (vykúpe sa v nej nejeden sólista), terasami a tenisovým kurtom. Všetky jej priestory sú priam fenomenálne zužitkované, akcie medzi sebou harmonizujú, dianie neuviazne ani na sekundu. Napriek tomu, že prvé dejstvo má asi sto minút, niet v ňom hluchého či režijne nudného miesta. V pestrej palete súčasných kostýmov – od plaviek po smokingy a dlhé dámske róby – sa vynímali mladí umelci, dokonca až natoľko, že padlo podozrenie, či výber neovplyvňovala ich vizáž. Všetci však hrali s chuťou, erotickým nábojom a plným nasadením.

Žiaľ, tohtoročné sólistické obsadenie bolo netradične málo vyrovnané. Najväčším problémom, podľa môjho názoru priam fiaskom, bola Aya Wakizono (Clarice), ktorej malý, bezfarebný mezzosoprán mal úplne hluchú nižšiu strednú a spodnú polohu. Rovnakým omylom bol basbarytonista s atletickou postavou (čo réžia dokonale využila), no s technicky labilným, s intonáciou i koloratúrami bojujúcim hlasom Gianluca Margheri (Asdrubale). K vokálnym nepodarkom patril tiež škrekľavý mezzosoprán Aurory Faggioli, našťastie v menšej postave Aspasie. Festivalovú časť zachraňovali predovšetkým Davide Luciano (Macrobio) šťavnatým, obsažným a pohyblivým barytónom, komplexne spevácko-herecky skvelý Paolo Borgodna (Pacuvio) a do istej miery aj ľahký, vo výške svietivý tenor Maxima Mironova (Giocondo). Dirigent Daniele Rustioni viedol Orchestra Sinfonica Nazionale della Rai a zboristov z Coro del Teatro Ventidio Basso s ľahkou rukou a vypointoval lyrické scény i gradačné crescendá.

Hodnotenie autora recenzie: 70 %
***

Torvaldo e Dorliska – neprávom opomínaná semiseria
Torvaldo e Dorliska je prvou operou semiseriou Gioachina Rossiniho a zároveň prvou operou písanou pre Rím. Premiéra sa uskutočnila 26. decembra 1815 v tamojšom Teatro Valle. Bolo to necelé dva mesiace pred prvým uvedením Barbiera zo Sevilly (Teatro Argentina v Ríme) a vyše dva mesiace po neapolskej premiére Alžbety, kráľovnej anglickej. Ale pre Rossiniho toto tempo nebolo ničím výnimočným, uvoľnil ho až po roku 1820. Aj v druhej polovici svojho operne produktívneho obdobia (ako je známe, po Tellovi z roku 1829 sa už venoval len iným žánrom) však skomponoval deväť opier, prakticky jednu ročne, z nich posledné štyri na francúzske libretá. Torvaldo e Dorliska je však čisto talianska hudba, v mnohom stotožnená so štýlom diel pre Neapol (so stálicami ansámblu Teatra San Carlo), hoci libreto Cesara Sterbiniho, ktorý je tiež autorom textu Barbiera, príbeh situuje na zámok do nešpecifikovaného kraja na severe Európy. V predohre spoznávame motívy z Popolušky, árie, duetá, tercetá a ansámble sú nabité ohnivou Rossiniho melodikou s požiadavkami na vokálnu virtuozitu i emócie. Základné náladové ladenie partitúry je skôr vážno-sentimentálne, komickým prvkom je len postava hradného strážcu Giorgia.

Na tohtoročnom festivale sa Torvaldo e Dorliska vrátili v inscenačnom tvare z roku 2006, keď sa dielo po prvýkrát objavilo v Pesare. Ide o mimoriadne vydarenú javiskovú podobu, pripravenú režisérom Mariom Martonem na scéne Sergia Tramontiho a v kostýmoch Ursuly Patzak. Javiskový priestor zapĺňa tajomný les a mohutná kovová brána v popredí, ktorá je vstupom do zámku vojvodu d’Ordowa. To, čo sa deje za, respektíve z pohľadu diváka pred ňou, teda na obchvate orchestrálnej jamy (z nej sa podľa situácií vynára väzenská klietka), v bočných lóžach (spúšťané schody) a v hľadisku, to už patrí do vnútra zámku. Čiže opäť istý variant vtiahnutia auditória do deja, s primerane využitým stereo efektom. Celkovo ide o typ klasickej inscenácie s veľkou dávkou invencie, pokiaľ ide o aranžovanie scén, ale aj profilovanie postáv a situácií. Či už vážnych, alebo humornejších.

Za dirigentským pultom stál na festivale debutujúci Francesco Lanzillotta, ktorý Orchestra sinfonica Gioachino Rossini (teleso pravidelne vystupujúce v Pesare) viedol s citlivou diferencovanosťou; s pochopením „polovážnej“ atmosféry a presnou taktovkou aktivizoval výborne hrajúcich domácich muzikantov. Nemenšiu pochvalu si zaslúžia aj zboristi z Teatro della Fortuna M. Agostini. Sólistické obsadenie bolo mimoriadne vyvážené a kvalitné. Titulnú mužskú postavu stvárnil Dmitry Korchak svojím krásne sfarbeným, slnečno vrúcnym, vo výške žiarivým a v stredoch už pomerne objemným tenorom. Barytonista Nicola Alaimo (Duca d’Ordow) ovláda svoj mohutný, sýty, k basbarytónu smerujúci materiál technicky bravúrne a je markantnou osobnosťou nielen vďaka svojmu korpulentnému zjavu. Mladá Gruzínka Salome Jicia (Dorliska) sa v ostatných rokoch javí ako adeptka na uvoľnený pomyselný trón rossiniovskej dramatickej koloratúry, no k tomu, aby doň mohla zasadnúť neohrozene (tak to bolo v prípade Marielly Devia), jej ešte chýba kúsok technickej brilantnosti. Jej materiál je vzácny, koloratúry presné, dramatický záber obdivuhodný, no v najexponovanejších miestach krkolomného partu ešte ostali isté rezervy. Krásny bas nevšedného objemu, ale aj pružnosti, vložil do roly Giorgia Carlo Lepore a veľmi príjemne znel aj lyrický mezzosoprán Raffaelly Lupinacci v úlohe Carlotty.

Hodnotenie autora recenzie: 90 %
***

Il viaggio a Reims (Cesta do Remeša), Rossiniho brilantná scénická kantáta, je v réžii Emilia Sagiho stabilnou súčasťou festivalu od roku 2001. Niet žiadneho dôvodu meniť šestnásťročný javiskový tvar. Nezostarol, je jednoduchý, svieži, meniaci nenásilne, vtipne a kultivovane situačnú náladu. Je to prosto optimálne riešenie pre vstup nových hlasov na belcantový operný trh. Vzhľadom na to, že Cesta do Remeša ponúka veľké príležitosti desiatke sólistov, na javisko môže v alternáciách vstúpiť dvojnásobok najúspešnejších frekventantov interpretačného seminára Accademia Rossiniana. V tomto roku sa objavil obrovský talent aj za dirigentským pultom. Mladučký Michele Spotti, absolútne presný, temperamentný a senzitívny tvorca strhujúcej koncepcie, si zaslúžene vybojoval vari najväčšie ovácie publika. Sólistické výkony boli tohto roku dobré až výborné, vyslovenú blamáž si nespôsobil nik. Z najzaujímavejších hlasov spomeniem koncentrovanú lyrickú koloratúru Sofie Mchedlishvili (Contessa di Folleville), aj z bratislavského vystúpenia v inscenácii Paisiellovho Kráľa Teodora známeho, no na rozdiel od terajších ohromujúcich výšok, vtedy nezáživného Ruzila Gatina (Conte di Libenskof). Ušľachtilý, v polohách vyrovnaný, technicky výborne vedený bas ponúkol Roberto Lorenzi (Don Profondo), nemenej príjemný barytón vložil do partu Trombonoka Michael Borth. Filarmonia Gioachino Rossini hrala pod Spottiho taktovkou s veľkým oduševnením. Škoda, že tento raz vypadol krátky koloratúrny duel medzi Corinnou a Folleville, ktorý býva korením prvého finále.

Napokon aspoň krátka zmienka o recitáli Lucu Pisaroniho s klavírnym sprievodom Giulia Zappu. V piesňach Franza Schuberta, Franza Liszta a Gioachina Rossiniho preukázal svoju mnohostrannosť, schopnosť formovať intímnu atmosféru a diferencovať tón do najjemnejších nuáns.

Program budúceho ročníka je známy. Piliermi Rossini Opera Festivalu 2018 budú nové inscenácie neapolskej opery Ricciardo e Zoraide (dirigent Giacomo Sagripanti, réžia Marshall Pynkoski), komickej opery Adina (dirigent Diego Matheuz, réžia Rosetta Cucchi) a napokon v novej inscenačnej verzii Piera Luigiho Pizziho sa objaví Barbier zo Sevilly, hudobne pripravený Yvesom Abelom.

 

Rossini Opera Festival 2017

Gioachino Rossini:
Le siège de Corinthe
Dirigent: Roberto Abbado
Réžia a scéna: Carlus Padrissa
Kostýmy, video: Lity Caballut
Svetlá: Fabio Rossi
Zbormajster: Giovanni Farina
Orchestra Sinfonica Nazionale della Rai
Coro del Teatro Ventidio Basso
La Fura dels Baus
Premiéra 10. augusta 2017 Adriatic Arena Pesaro
(napísané z reprízy 13. 8. 2017)

Mahomet II – Luca Pisaroni
Cléomène – John Irvin
Pamyra – Nino Machaidze
Néoclès – Sergey Romanovsky
Hiéros – Carlo Cigni
Adraste – Xabier Anduaga
Omar – Iurii Samoilov
Ismène – Cecilia Molinari
***

Gioachino Rossini:
La pietra del paragone
Dirigent: Daniele Rustioni
Réžia, scéna a kostýmy: Pier Luigi Pizzi
Svetlá: Vincenzo Raponi
Zbormajster: Giovanni Farina
Orchestra Sinfonica Nazionale della Rai
Coro del Teatro Ventidio Basso
Premiéra 9. augusta 2002 Palafestival Pesaro
Premiéra obnoveného naštudovania 11. augusta 2017 Adriatic Arena Pesaro
(napísané z reprízy 14. 8. 2017)

Marchesa Clarice – Aya Wakizono
Baronessa Aspasia – Aurora Faggioli
Donna Fulvia – Marina Monzó
Conte Asdrubale – Gianluca Margheri
Cavalier Giocondo – Maxim Mironov
Macrobio – Davide Luciano
Pacuvio – Paolo Bordogna
Fabrizio – William Corrò
***

Gioachino Rossini:
Torvaldo e Dorliska
Dirigent: Francesco Lanzillotta
Réžia: Mario Martone
Scéna: Sergio Tramonti
Kostýmy: Ursula Patzak
Svetlá: Cesare Accetta
Zbormajster: Mirca Rosciani
Orchestra Sinfonica Gioachino Rossini
Coro del Teatro della Fortuna M. Agostini
Premiéra 7. augusta 2006 Teatro Rossini Pesaro
Premiéra obnoveného naštudovania 12. augusta 2017 Teatro Rossini Pesaro
(napísané z reprízy 15. 8. 2017)

Duca d’Ordow – Nicola Alaimo
Dorliska – Salome Jicia
Torvaldo – Dmitry Korchak
Giorgio – Carlo Lepore
Carlotta – Raffaella Lupinacci
Ormondo – Filippo Fontana
***

Gioachino Rossini:
Il viaggio a Reims
Dirigent: Michele Spotti
Réžia a scéna: Emilio Sagi
Kostýmy: Pepa Ojanguren
Filarmonica Gioachino Rossini
Premiéra 13. augusta 2001 Palafestival Pesaro
Premiéra obnoveného naštudovania 14. augusta 2017  Teatro Rossini Pesaro

Corinna – Francesca Tassinari
Marchesa Melibea – Valeria Girardello
Contessa di Folleville – Sofia Mchedlishvili
Madama Cortese – Marigona Qerkezi
Cavalier Belfiore – Alasdair Kent
Conte di Libenskof – Ruzil Gatin
Lord Sidney – Daniele Antonangeli
Don Profondo – Roberto Lorenzi
Barone di Trombonok – Michael Borth
Don Alvaro – Gurgen Baveyan
Don Prudenzio – Elcin Huseynov
Don Luigino – Oscar Oré
Delia – Noluvuyiso Mpofu
Maddalena – Martiniana Antoine
Modestina – Giorgia Paci
Zefirino/Gelsomino – Emmanuel Faraldo
Antonio – Aleksandr Utkin
***

Concerti di Belcanto
Luca Pisaroni (basbarytón)
Giulio Zappa (klavír)
15. augusta 2017 Auditorium Pedrotti Pesaro

www.rossinioperafestival.it