Rossini Opera Festival s návraty i debuty a na paměť Alberta Zeddy

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Po hudobnej stránke pripravil Obliehanie Korintu skúsený Roberto Abbado, ktorý však musel dirigovať so zranenou pravou rukou, fixovanou v ortéze. Napriek tomu vystaval dielo vo veľkolepej koncepcii, ku ktorej mu azda trocha chýbal len v rossiniovskom teréne skúsenejší orchester. Možno to boli iba dozvuky strhujúcich výkonov Bolončanov v predchádzajúcich ročníkoch, no spočiatku ma Orchestra Sinfonica Nazionale della Rai nepresvedčil bezo zvyšku. V titulnej postave debutoval na festivale Luca Pisaroni (Mahomet II), ktorého okrúhly, zvučný a výrazovo bohatý basbarytón bol príjemným prekvapením. Nino Machaidze (Pamyra) si aj pri tmavšom dramatickejšom hlase zachovávala pohyblivosť, bola pomerne presná v koloratúrach a dominovala v prierazných, objemných výškach. Ďalšími debutantmi boli obaja tenoristi: kovový spinto materiál so sýtou strednou a lesklou vysokou polohou (aj tóny zrejme nad cé tri) ponúkol Sergey Romanovsky ako Néoclès a mäkký lyrickejší tenor vložil do partu Cléomèna John Irvin. Závažne znel bas Carla Cigniho v postave Hiérosa a zaujal aj Iurii Samoilov ako Omar.

Hodnotenie autora recenzie: 75 %
***

Skúšobný kameň s erotickým nábojom vo vile s bazénom
Keď sa roku 2002 objavila na Rossini Opera Festivale komická opera La pietra del paragone v réžii Piera Luigiho Pizziho, upútala mimoriadnu pozornosť svojou nenásilnou a vkusnou modernosťou. Bola dôkazom, že vtedy takmer (dnes vyše) dvestoročné dielo nemusí byť  muzeálnym exemplárom. Niet preto najmenšieho dôvodu k námietke, že replika pätnásťročnej inscenácie sa tohto leta vrátila na program festivalu. Zmenila sa len lokalita, keď bývalú športovú halu Palafestival (dnes jeden z mála chátrajúcich objektov v centre Pesara) nahradila iná, na okraji mesta. Adriatická aréna sa stala rovnako vhodným miestom pre rozohranie „melodrammy giocoso“ La pietra del paragone, vo voľnom preklade Skúšobného kameňa. Gioachino Rossini ju skomponoval roku 1812 (vo svojej dvadsiatke) ako v poradí už siedmu operu. V tom istom roku sa stihol predstaviť v benátskom Teatro San Moisé Šťastným omylom (Linganno felice) a Hodvábnym rebríkom (La scala di seta), vo Ferrare prvou operou seriou Ciro in Babilonia a mesiac po Pietre to ešte bola v San Moisé Príležitosť robí zlodeja (Loccasione fa il ladro). Premiéra Skúšobného kameňa sa uskutočnila v milánskom Teatro alla Scala a išlo o Rossiniho veľmi úspešný debut v prestížnom divadle. Opera síce rieši úplne konvenčný príbeh (gróf si po prevlečení za tureckého obchodníka otestuje tri mladé devy), no nabitá je množstvom sviežich melódií, árií, dvojspevov, troj- i štvorspevov a ohnivých ansámblov. Na svoje si príde sedem sólistov! Hlavné postavy boli písané pre rossiniovských špecialistov, mezzosopránová Clarice pre Mariettu Marcolini, basový gróf Asdrubale pre Filippa Galliho. Vari najpopulárnejším číslom z opery je Pacuviova rozkošne vtipná ária Ombretta sdegnosa del Missipipì.

Pier Luigi Pizzi ako režisér, scénograf a kostýmový výtvarník v jednej osobe zasadil dej do modernej poschodovej luxusnej vily s trávnikom, bazénom (vykúpe sa v nej nejeden sólista), terasami a tenisovým kurtom. Všetky jej priestory sú priam fenomenálne zužitkované, akcie medzi sebou harmonizujú, dianie neuviazne ani na sekundu. Napriek tomu, že prvé dejstvo má asi sto minút, niet v ňom hluchého či režijne nudného miesta. V pestrej palete súčasných kostýmov – od plaviek po smokingy a dlhé dámske róby – sa vynímali mladí umelci, dokonca až natoľko, že padlo podozrenie, či výber neovplyvňovala ich vizáž. Všetci však hrali s chuťou, erotickým nábojom a plným nasadením.

Žiaľ, tohtoročné sólistické obsadenie bolo netradične málo vyrovnané. Najväčším problémom, podľa môjho názoru priam fiaskom, bola Aya Wakizono (Clarice), ktorej malý, bezfarebný mezzosoprán mal úplne hluchú nižšiu strednú a spodnú polohu. Rovnakým omylom bol basbarytonista s atletickou postavou (čo réžia dokonale využila), no s technicky labilným, s intonáciou i koloratúrami bojujúcim hlasom Gianluca Margheri (Asdrubale). K vokálnym nepodarkom patril tiež škrekľavý mezzosoprán Aurory Faggioli, našťastie v menšej postave Aspasie. Festivalovú časť zachraňovali predovšetkým Davide Luciano (Macrobio) šťavnatým, obsažným a pohyblivým barytónom, komplexne spevácko-herecky skvelý Paolo Borgodna (Pacuvio) a do istej miery aj ľahký, vo výške svietivý tenor Maxima Mironova (Giocondo). Dirigent Daniele Rustioni viedol Orchestra Sinfonica Nazionale della Rai a zboristov z Coro del Teatro Ventidio Basso s ľahkou rukou a vypointoval lyrické scény i gradačné crescendá.

Hodnotenie autora recenzie: 70 %
***

Torvaldo e Dorliska – neprávom opomínaná semiseria
Torvaldo e Dorliska je prvou operou semiseriou Gioachina Rossiniho a zároveň prvou operou písanou pre Rím. Premiéra sa uskutočnila 26. decembra 1815 v tamojšom Teatro Valle. Bolo to necelé dva mesiace pred prvým uvedením Barbiera zo Sevilly (Teatro Argentina v Ríme) a vyše dva mesiace po neapolskej premiére Alžbety, kráľovnej anglickej. Ale pre Rossiniho toto tempo nebolo ničím výnimočným, uvoľnil ho až po roku 1820. Aj v druhej polovici svojho operne produktívneho obdobia (ako je známe, po Tellovi z roku 1829 sa už venoval len iným žánrom) však skomponoval deväť opier, prakticky jednu ročne, z nich posledné štyri na francúzske libretá. Torvaldo e Dorliska je však čisto talianska hudba, v mnohom stotožnená so štýlom diel pre Neapol (so stálicami ansámblu Teatra San Carlo), hoci libreto Cesara Sterbiniho, ktorý je tiež autorom textu Barbiera, príbeh situuje na zámok do nešpecifikovaného kraja na severe Európy. V predohre spoznávame motívy z Popolušky, árie, duetá, tercetá a ansámble sú nabité ohnivou Rossiniho melodikou s požiadavkami na vokálnu virtuozitu i emócie. Základné náladové ladenie partitúry je skôr vážno-sentimentálne, komickým prvkom je len postava hradného strážcu Giorgia.

Na tohtoročnom festivale sa Torvaldo e Dorliska vrátili v inscenačnom tvare z roku 2006, keď sa dielo po prvýkrát objavilo v Pesare. Ide o mimoriadne vydarenú javiskovú podobu, pripravenú režisérom Mariom Martonem na scéne Sergia Tramontiho a v kostýmoch Ursuly Patzak. Javiskový priestor zapĺňa tajomný les a mohutná kovová brána v popredí, ktorá je vstupom do zámku vojvodu d’Ordowa. To, čo sa deje za, respektíve z pohľadu diváka pred ňou, teda na obchvate orchestrálnej jamy (z nej sa podľa situácií vynára väzenská klietka), v bočných lóžach (spúšťané schody) a v hľadisku, to už patrí do vnútra zámku. Čiže opäť istý variant vtiahnutia auditória do deja, s primerane využitým stereo efektom. Celkovo ide o typ klasickej inscenácie s veľkou dávkou invencie, pokiaľ ide o aranžovanie scén, ale aj profilovanie postáv a situácií. Či už vážnych, alebo humornejších.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat