Sergej Polunin v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (199)
Tentoraz:

• Sergej Polunin príde do Prahy
• Premiéry vo svete
• Fotogaléria Friedemanna Vogela
• Čo sleduje Rafael Avnikjan?

 

Sergej Polunin príde do Prahy
Dnešným hosťom je Milosh Harajda. Človek, ktorý priváža do Česka svetovú baletnú hviezdu Sergeja Polunina. Ten sa v Baletnej panoráme objavil v obsiahlej a pestrej eseji (tu), ale ukáže sa naživo aj v Prahe. Áno, to je mimoriadna udalosť. Vďaka pánovi Harajdovi sa objavil v pôsobivom rozhovore s úžasnými fotkami v prílohe Hospodárskych novín a cez tohto človeka sa dostal aj do talk show Jana Krausa. To je ale všetko také neosobné. 27. a 28. novembra však môžete Sergeja Polunina stretnúť naživo v Prahe. Ak ste práve túto správu v prílohe Hospodárskych novín prehliadli alebo sa vám zdala neuveriteľná, je tu dnes Milosh Harajda, aby prezentoval českú premiéru filmu Dancer a podelil sa s čitateľmi Panorámy o svoje názory a zážitky.

Ak si stále ešte nevybavujete, ktorý tanečník to je, možno vám pomôže niekoľko záchytných bodov. Zjavil sa mimo iného napríklad ako Srdcový spodok v prvom zázname na DVD dnes už slávnej Wheeldonovej inscenácie Alenky v krajine divov. Má na tele hodne tetovaní a jaziev ako umelecký a osobný výraz. Utiekol z angažmán v Londýne do Moskvy, kde zatancoval Narcisa, Rudolfa v Mayerlingovi, Spartaka a ďalšie zásadné roly repertoáru pre tanečníkov, ktorí chcú stáť na vrchole kvality, popularity i jedinečnosti. Moskovské angažmán v Hudobnom divadle Stanislavského a Nemiroviča-Dančenka, pod ochrannými krídlami riaditeľa baletu Igora Zelenského, ukončila tanečníkova chuť byť viac nezávislý. Možno k tomu prispelo aj menovanie Zelenského za riaditeľa Mníchovského štátneho baletu. Tam už sa Sergei v septembri predstavil ako Albrecht v Giselle.

Milióny divákov, ktorých balet nezaujíma alebo vôbec nevedia, čo to je, vďaka Sergejovi a slávnemu fotografovi Davidovi LeChapellovi, ktorého mimochodom pán Harajda priviezol do Prahy a Bratislavy, si zamilovali Sergeiovu improvizáciu na pieseň Take Me to Church. Mimoriadny tanečník, ktorého charizma na scéne je spaľujúca, si podmaňuje divákov naprieč kontinentmi. Niekedy možno nepodá stopercentný výkon (čo sa týka technické virtuozity), aký rozmaznaní diváci zvyknutí na strojovú dokonalosť očakávajú, ale nikto mu nemôže uprieť mimoriadne senzitívny, strhujúci javiskový prejav. V dramatických partiách ako Rudolf či Spartakus priamo nebotyčné šialenstvo a dravosť, ktorú sa nemožno u umelca-herca-tanečníka naučiť. Je súhrou mnohých talentov, vlôh, pracovitosti a schopnosti využiť reálny stav svojej mysle v záujme drámy ako základ hereckej kreácie. Teraz už má ale slovo umelecký konzultant Milosh Harajda, ktorého ste mohli vidieť aj u Jana Krausa.

Na začiatok taká všeobecná otázka. Ako sa medzinárodný PR manažér a producent ako vy, ktorý sa skôr pohybuje vo svete výtvarna, dostal k jednému z najkontroverznejších tanečníkov našej súčasnosti? Napadá ma, že to bolo možno práve cez fotografa Davida LeChapella, ktorému ste v Bratislave a Prahe organizovali výstavu…

So Sergejom Poluninom sme sa prvýkrát stretli v Londýne v roku 2014, keď David LaChapelle otváral svoju novú výstavu Land Scape. V tom čase Davida oslovila filmová producentka Gabrielle Tana s ponukou režírovať jej nový dokument o živote Sergeja. LaChapelle je autorom dokumentu Rize, ktorý Gabrielle presvedčil, že práve on je ideálny adept. Z časových dôvodov však nebolo možné, aby sa David projektu upísal kompletne, a preto sa rozhodol vytvoriť pre dokument umelecký príspevok v podobe videa Take Me To Church, ktoré sa stalo globálnym fenoménom. Bolo fascinujúce celý tento proces pozorovať zblízka. Potom, čo sme v roku 2011 produkovali veľkú retrospektívu Davida LaChapella v Rudolfine, mi premiéra filmu Dancer v Prahe prišla ako logická výzva, ktorá pekne nadväzuje na náš prvý veľký projekt v Čechách.

A aký bol vlastne doposiaľ váš osobný vzťah k baletu?

V poslednej dobe ma fascinuje pozorovať presah estetiky baletu do ďalších žánrov. Riccardo Tisci navrhoval kostýmy pre Bolero Opera de Paris, Natalie Portman žiarila v komornej oskarovej role ako Čierna labuť a potom sa Sergei Polunin objaví v Ellen DeGeneres Show v Los Angeles, kde v hlavnom vysielacom čase tancuje balet vytvorený k popovej piesni Take Me To Church. Môj aktuálny vzťah k baletu by som definoval ako vzdialený pozorovateľ, ktorý sleduje, ako sa balet neustále popularizuje v rôznych kontextoch.

Váš rozhovor pre prílohu Proč ne? Hospodárskych novín bol veľmi pôsobivý, pretože ste doviedli Sergeja k veľmi osobným odpovediam, ktoré svetové hviezdy často nehovoria a skôr zostávajú v medziach konvenčných konštatovaní. Zostalo niečo z vášho rozprávania, čo sa už kvôli rozsahu do Hospodárskych novín nevošlo?

Je zaujímavé, že Sergejov tím vyslovil identický názor ako vy, keď dostali text na autorizáciu. So Sergejom sa poznáme tri roky, čo si myslím, že veľmi pomohlo tomu, aby sa počas interview otvoril a dôveroval mi. Pán šéfredaktor, Petr Matějček, venoval materiálu veľmi veľkorysý priestor, vďaka čomu sme texty nemuseli krátiť, a sám Sergej do interview nezasiahol vôbec, čo čitateľ asi pocítil.

Nemôžem si pomôcť, ale stále mám trochu pozitívny šok, že takýto luxusný rozhovor sa dostal do Hospodárskych novín a nezviedli vás iné periodiká či časopisy. Je to veľký počin…

Sergej Polunin rozhodne nepatrí medzi mainstreamové mená, takže rovnako ako pred piatimi rokmi pri projekte s Davidom LaChapellom skôr čelíme výzve, aby sme Sergeja adekvátne odprezentovali nášmu trhu, etablovali jeho meno v správnom kontexte a vzbudili záujem médií o jeho osobu. V tomto smere však považujem za osvietenú televíznu producentku Simonu Matáskovú, ktorá roky stojí za úspešnými televíznymi projektmi a má neskutočný cit pre kvalitný obsah. Nebála sa Sergeja Polunina posadiť do kresla v Show Jana Krausa, ktorá sa ako special edition produkovala v Londýne. Veľmi si vážim jej podporu.

Neplánujete aj rozhovor s jeho terajšou partnerkou Nataliou Osipovou? (smiech) To by bolo tiež veľmi prínosné pre česko-slovenské prostredie.

Nataliin vzťah k tancu je presne opačným extrémom, ako k nemu pristupuje Sergej. Interview by bol určite zaujímavý protipól. Naposledy som ich videl v ich spoločnom predstavení v Sadler’s Wells, čo bol nádherný vizuálny zážitok.

Keď to tak nenápadne zaonačíme, že nášmu jazyku nikto v Európe moc nerozumie, aký Sergej osobne je? Môžete českému baletnému publiku predstaviť váš bližší, osobný pohľad na neho?

Ja osobne som mal tú česť spoznať skromného, tichého, niekedy až plachého chlapca. Sergej je dokonalý príklad modelu, keď mediálny image odráža realitu iba v minimálnej miere. V tomto sú si s Davidom LaChapellom veľmi podobní.

Myslím tým aj niečo trochu zaujímavé v tom zmysle, ako Sergej pracuje a udržuje sa vo forme, keď hodne cestuje a nemá ten typický baletný život na jednom mieste s baletným majstrom, denný tréning, rutinný systém, ktorý tanečníci žijú.

Sergej sa aktuálne nachádza v prechodnom období, kde hľadá cestu, ako ostať jednou nohou v balete a pri tanci a zároveň chce objavovať nové umelecké teritóriá. Nechce byť vnímaný iba ako tanečník, ale skôr ako umelec, čo mu dáva väčšiu slobodu i pole pôsobnosti. Mickey Rourke, David LaChapelle i Gabrielle Tana sú v tomto procese jeho mentormi, čo je veľmi dobrý predpoklad na úspech.

Áno. Mickey Rourke a Russell Crowe sú dvaja z jeho obľúbených hercov, to povedal aj pred dvoma rokmi v medzinárodnom rozhovore. Sergej sám mnohé veci z tých, ktoré z neho činia enfant terrible pánskeho sveta baletu, priznáva, druhá časť je zrejme určitá forma nenávisti riaditeľov a médií, ktoré sklamal tým, že odmietol vystúpiť, urobiť rozhovor či sa nechať nanominovať do niečoho, čo mu nebolo sympatické. Zistili ste, kde je tá hranica pravdy medzi skutočným Sergejom a jeho mediálnym obrazom?

Realita a mediálny obraz korelujú v minimálnej miere.

Ešte sníva o kariére vo filme, o ktorej často hovoril? Nemyslím tým dokumentárny film, ktorý teraz prišiel, ale skutočnú filmovú rolu, o ktorej dlhú dobu pred novinármi túžobne hovoril.

K tejto téme sa zatiaľ nemôžem vyjadriť.

Sprostredkovali ste účasť Sergeja v Show Jana Krausa počas dielov natáčaných v Londýne.

Účasť Sergeja Polunina v Show Jana Krausa bola priamo naviazaná na projekciu filmu Dancer v Prahe, ktorú aktuálne produkujem. Myslím, že je to skvelá platforma, ako nenútenou formou jeho meno vniesť do širokého povedomia ľudí v Čechách a na Slovensku. Pán Kraus bol na interview fantasticky pripravený a Sergej jeho výkon po nakrúcaní prirovnal k skúsenosti s Ellen DeGeneres.

Vy ste sa spriatelili a plánujete ho priviesť v novembri do Prahy s jeho filmom. To je veľká udalosť.

Ja tomu hovorím malý veľký projekt. Záujem o lístky je enormný, tak uvidíme, čo bude nasledovať. (smiech)

Keď on dôjde za „vami“ do Prahy, boli ste už vy napríklad v jeho londýnskom byte? (smiech)

Áno, bol.

Je to trochu podobné ako s LaChapellom, jednotlivec ako vy supluje povinnosť kultúrnych inštitúcií s gigantickými rozpočtami, privážať českým divákom svetovú triedu a vrátiť Prahu na kultúrnu mapu Európy. Máte podobný pocit?

Je pravda, že projekt s Poluninom je v mnohom veľmi podobný, ako bola produkcia Davidovej výstavy v Rudolfine. Potrebovali sme nájsť reprezentatívny priestor, ktorým nebude sterilné multikino, partnera projektu, ktorý ocení kultúrnu hodnotu dokumentu, a následne proces koordinovať s tímom v Londýne a Los Angeles. Sme veľmi vďační za podporu spoločnosti ApolloEnergy, ktorá film predstaví v premiére tomu správnemu publiku. Po ôsmich rokoch spolupráce s Davidom LaChapellom som si už zvykol manažovať projekty v rôznych časových pásmach.

Môžete prezradiť niečo, čo viete zatiaľ len vy a úzky okruh priateľov? – Napríklad aké roly v akých divadlách sa rozhodol prijať? Alebo s nimi koketuje? Iste je pre baletných divákov zostávajúci v pamäti jeho Mayerling, teda korunný princ Rudolf, či Spartakus, viac než Albrecht v Giselle.

Čo sa baletnej tvorby a hereckej kariéry týka, informácie poskytovať nemôžem. Osobne by som bol veľmi rád, ak by sme v budúcnosti mohli v Prahe uviesť jedno z predstavení, kde Sergei účinkuje. Preto považujem film Dancer za ideálne entré na náš trh.

Čo nové plánuje Milosh Harajda vo svete baletu?

Aktuálne plánujeme film Dancer predstaviť v roku 2017 slovenskému publiku.
***

Ja už len dodám: Ak nie ste divákmi Jana Krausa, show môžete ju vidieť tu.

V Slovenskej vízii vznikol mimoriadny film o Robertovi Wilsonovi, ktorý rozhodne nemá ďaleko k tancu, a vďaka Soni Červenej a prvému pozvaniu od Jiřího Srstku si našiel vzťah k Národnému divadlu v Prahe. Aj vo filme účinkujú legendy tanca ako Lucinda Childs či Dimitris Papaioannu (tu).

 

Aktuality
Zaujímavá premiéra sa konala v Dortmunde. Šéf súboru Xin Peng Wang, ktorý je aj hlavným choreografom súboru, sa môže niekoľkonásobne radovať. Vďaka reorganizácii súboru v Mníchove pretiahol k sebe slávnu primabalerínu Luciu Lacarru s jej manželom Marlonom Dinom, čím získal nielen sympatie fanúšikov baleríny, ale aj mimoriadnu pozornosť k svojmu zaujímavému, avšak málo výraznému súboru. Za druhé sa mu podarilo prehovoriť k spolupráci na výprave čínskeho umelca Li Huia, ktorý sa etabluje na umeleckej scéne svojimi svetelnými inštaláciami, kde spája najmodernejšie laserové technológie s nekonečnými možnosťami uplatnenia so svojím estetickým vkusom. A tak Wang, ktorého inscenácie vynikajú viac než choreografiou skôr pozoruhodnou dramaturgiou a výtvarným citom, našiel možnosť k druhému dielu svojho Fausta. Faust II – Erlösung!– Rozhrešenie či vykúpenie. Meditatívne zastavenie, rozdelené na tri časti, akoby rozprávalo o snoch troch hlavných postáv: Mefista, Margaréty a samotného Fausta, ktorý oslavuje všednosť života, ktorej sa tak rúhal kopaním hrádze. Nedejová tanečná dráma na hudbu súčasných „klasických“ autorov s hviezdnou baletnou dvojicou v centre ako súčasť dych berúcich svetelných obrazcov. To všetko v Dortmunde.

V La Scale majú už jasno, čo bude s ich decembrovou premiérou Coppélie. Tá sa mala stať výkladnou skriňou šéfa súboru Maura Bigonzettiho, v postave Franza mal triumfovať Roberto Bolle. Lenže Bigonzetti odstúpil z funkcie pre vážne zdravotné problémy, a vedenie divadla hľadalo za neho adekvátnu choreografickú náhradu, pričom logicky výprava už bola vo výrobe. Asi nenašli. Sezónu baletu otvorí 20. decembra obnovená inscenácia Romea a Júlie. Romeom bude najslávnejší tanečník Talianska posledných dvadsiatich rokov Roberto Bolle, ktorý si za Júliu vybral škandálnu americkú balerínu Misty Copeland (tu). Tá zažije debut na scéne slávneho milánskeho operného domu a vášniví a v mnohom nezmieriteľní Taliani budú určite prísne sledovať výkon baleríny, ktorá sa nielen farbou pleti líši od ich milovanej Alessandry Ferri.

A nezabudnite už 1. novembra na premiéru trojdielneho večera vo Viedenskom štátnom balete. Nová kreácia Daniela Proietta a Edwaarda Lianga a nesmrteľný Balanchine v jednom večere, pod strechou jedného z najúchvatnejších divadiel sveta. Repríz je málo, iba 2., 4., 5. a 18. novembra. Za pozornosť určite stojí nová práca Daniela Proietta Blanc na novú hudbu Mikaela Karlssona, ktorý sa už etabloval ako skladateľ baletnej hudby pre Alexandra Ekmana.

V Olomouci bude mať 4. novembra premiéru Don Quijote v réžii a choreografii Hany Vláčilovej. V Olomouci sa vzchopili na milé video, ktoré približuje divákom inscenáciu. Bohužiaľ sa zas nevyhli popisnému infantilnému podtitulu „jeden z nejslavnějších klasických baletů“. Podľa videa to moc prekvapivo nevyzerá, a tak zostáva dúfať, že sa pani Vláčilová a pán Jelínek ako autor kostýmov už vymotali zo svojej pražskej gýčovite nevyhranenej inscenácie a poučili sa. A k divákom v Olomouci, ktorých šéf Balogh vychoval pre balet, pristúpili novým kľúčom i vizuálnym pohľadom na Dona Quijota. Zlých kópií a fialových toreadorov už bolo v Česku dosť.

Na záver sľúbená fotogaléria fotografií Romana Novitzkého, prvého sólistu Stuttgartského baletu, ale aj úspešného fotografa, ktorého rozhovor práve doznel minulý týždeň v Panoráme (tu).

Fotogaléria s VIP sólistom Friedemannom Voglom. Veľmi krásne fotky s Romanom Novitzkým ako tanečníkom či fotografom nájdete aj na baletnom blogu (tu).

 

Čo sleduje?

Za necelý mesiac, 25. novembra, bude mať v historickej budove SND premiéru Giselle. Choreografom predstavenia je dnešný hosť rubriky Rafael Avnikjan, dlhoročný baletný majster prvého baletného domu Slovenska. V Balete SND pôsobil ako vedúci baletný majster s prestávkami od roku 1991 až do roku 2008. Ako choreograf sa podpísal pod inscenácie: Labutie jazero (1991) – hrá sa dodnes, Márna opatrnosť (1992), Don Quijote (1994), Paquita (1997), Giselle (1999), Bajadéra (2003), Korzár (2005). Jeho starostlivosť o tanečníkov a vysokú technickú úroveň od počiatku deväťdesiatich rokov z neho učinili legendárneho prísneho a precízneho baletného majstra v slovenskom baletnom svete.

Rodák z Gruzínska, prežil svoju baletnú kariéru však v Arménsku, ku ktorému sa hlási. „To je moja mladosť, môj domov. Chodievam do Arménska každý rok. Naberám tam pozitívnu energiu od prírody, kultúrnych pamiatok,“ hovorí Rafael Avnikjan a dodáva: „Ale hlavne som hrdý, že som Armén. Pozrite na YouTube alebo do histórie Arménska. Ťažký osud Arménov. Ale máme osobnosti ako Charles Aznavour, Andre Agassi, Aram Chačaturian, Cher (rodným menom Cherilyn Sarkisian), William Saroyan a mnoho ďalších unikátnych osobností,“ odkazuje Rafael Avnikjan, ktorý dnes už v SND pracuje len ako hosťujúci choreograf a gro jeho umeleckej práce je v roli pedagóga na Baletnej akadémii Wiener Staatsoper. A pripája svoje video.