Ani sezonu bez Janáčka! Carsenova Bystrouška ve Štrasburku

Zdá sa, že dramaturgia Opéra national du Rhin v Štrasburgu sa drží hesla „Ani sezónu bez Janáčka!“. Na jeho napĺňaní si dáva záležať: operný dom v alsaskej metropole v uplynulých rokoch uviedol (a medzičasom už aj re-uviedol) kompletný janáčkovský cyklus Roberta Carsena. V predvianočnom čase sa na plagát po štyroch rokoch od pôvodnej štrasburskej premiéry vrátila Líška Bystrouška, znovunaštudovaná Carsenovou asistentkou Mariou Lamont.

Robert Carsen v novom miléniu inscenoval päticu kľúčových diel Leoša Janáčka: Jej pastorkyňu, Káťu Kabanovú, Príhody líšky Bystroušky, Vec Makropulos i Z mŕtveho domu. A keďže každá z inscenácií si urobila „kolečko“ po väčších i menších európskych scénach, možno kanadského divadelného mága považovať za mienkotvorného janáčkovského režiséra. V jeho rukopise sa spája znalosť hudobnej, textovej aj ideovej stránky inscenovaných diel (nemám rada výraz „úcta k skladateľovi“, ale v podstate hovoríme o nej) s nekaždodenným darom ich výtvarne sugestívne, emocionálne zasahujúco a intelektuálne závažne zhmotniť do kompaktných hudobno-divadelných tvarov. Jeho Líške Bystrouške prirodzene chýba čo-to z dramatickosti Veci Makropulos, osudovosti Káte Kabanovej aj dojemnosti Jej pastorkyne, no v žiadnom prípade nejde len o ilustrované leporelo pre deti. Aj keď ich v ono nedeľné popoludnie sedelo v hľadisku útulného divadla, susediaceho s najstaršími adventnými trhmi v Európe, požehnane.

Carsenova koncepcia stojí na kontraste lapidárne „živočíšneho“ zvieracieho sveta a mindrákmi zaťaženej ľudskej komunity. A hoci sa nevzdáva rozprávkovej roviny ani humoru (zvieratká skutočne vyzerajú a pohybujú sa ako zvieratká), spomedzi riadkov vanie presne ten smútok za stratenou mladosťou a nepomilovanými láskami, ktorý skladateľ do diela svojej staroby vložil.

V úvode sa z neviditeľných nôr rozosiatych po oranžovom podloží vynárajú oranžové hlávky líščej omladiny všetkých vekových kategórií – od šantiacich detí po predvádzajúcich sa líščích pubertiakov. Keď spomedzi nich Revírnik unesie malú Bystroušku, Carsen nám servíruje dojemný obraz vystrašenej zvieracej rodinky, do šťastia ktorej necitlivo zasiahol človek. A nebude to posledný raz: Harašta, ktorý v treťom dejstve surovo zastrelí Bystroušku (nieže by si o to nekoledovala, keď ho uhryzla do nosa, ukradla mu upytliačeného zajaca a potom sa mu z kopčeka protivne vysmievala), namiesto štucu pre Terynku vytiahne po troche majstrovania s nožíkom rovno celý líščí kožuch. Vnútorná strana ešte neobschla od krvi – nechcem si predstaviť líščatá a ich tatka, ako našli mamičku v tejto obnaženej podobe…

Bystrouška je do stretnutia s lišiakom Zlatohřbítkom drzá chuligánka: Revírnikovi pod nosom burcuje sliepky k emancipačnej vzbure, potom ich z pomsty voči tým, čo ju obrali o slobodu, demonštratívne zmasakruje a následne v lese vyženie jazveca z brlohu tak, že sa mu do neho šibalsky vyciká. Zlom v jej (zvieracom) charaktere nastáva, keď si zoči voči životnej láske uvedomí vlastnú ženskosť a príťažlivosť. Tento okamih je vo svojej prostote čarovný. Bezpochyby najmä vďaka skvelej predstaviteľke Bystroušky, ruskej sopranistke Elene Tsallagovej, ktorej mäkký zvonivý soprán, výborná dikcia, obdivuhodná fyzická pohyblivosť a skvelé herecké dispozície kraľovali obsadeniu štrasburskej inscenácie.

Sexualita zvieracej ríše je vyjadrená priamočiaro (vzhľadom na početné detské publikum a celkové „light“ ladenie Carsenovej inscenácie možno až príliš): Štvornohý Lapaj to na Bystroušku „skúsi“ vzápätí po jej príchode do ohrady, aj líščia svadobná hostina vyvrcholí v hromadnom párení (nuž, máj – lásky čas). Ľudia to majú o čosi ťažšie. Revírnik je starnúci smutný muž mrchavej ženy, frustrácie ventiluje v erotickom sne, v ktorom sa milkuje s poľudštenou Bystrouškou. A zamindrákovaný Rechtor sotva môže v láske k Terynke konkurovať mužnému, primitívne suverénnemu Haraštovi. Takýto výklad Carsenovej koncepcie sa priam ponúkal aj vďaka typovo priliehavému, výrazovo kontrastnému obsadeniu mužských postáv (Revírnik Oliver Zwarg, Rechtor Guy de Mey, Harašta Martin Bárta).

Režisérov zámer nájsť riešenie, ktoré by nebolo naratívne, ale skôr sugestívne a poetické, krásne vyšiel najmä v scénickej zložke (Gideon Davey). Striedanie ročných období nám pripomína meniaca sa pokrývka prázdneho, kopcovito zvlneného javiska. Najprv je zapadané oranžovým lístím, potom ho zahalí biela plachta. Keď teplo prichádzajúcej jari topí sneh, pokrývka sa pomaly sťahuje do dolinky uprostred javiska a spod nej vykúka zelená tráva – jarná ilúzia je priam dokonalá. A lietajúce vtáčie klebetnice, zavesené na neviditeľných ťahoch, patria do podobnej kategórie javiskových zázrakov ako vznášajúce sa postele, ktorými Carsen už pred štvrťstoročím očaril v legendárnej inscenácii Brittenovho Sna noci svätojánskej.

Pod hudobným naštudovaním je podpísaný dirigent Antony Hermus, špecialista predovšetkým na nemeckú operu. Táto aprobácia v dobrom zmysle slova poznačila jeho koncepciu Janáčkovho diela v zmysle rytmickej presnosti a jasnej štruktúrovanosti melodických línií. Našťastie celkový tvar nezaťažila prílišným perfekcionizmom ani mu neubrala na impresionistickej farebnosti a náladovej pestrosti. Napokon, pod svojimi temperamentnými, dynamickými rukami mal kvalitný nástroj – štrasburský operný orchester má Janáčka v krvi.

Hodnotenie autorky recenzie: 75 %

Leoš Janáček:
La Petite Renarde rusée
(Príhody líšky Bystroušky)
Hudobné naštudovanie a dirigent: Antony Hermus
Réžia: Robert Carsen
Režijné naštudovanie: Maria Lamont
Scéna a kostýmy: Gideon Davey
Svetlá: Robert Carsen, Peter Van Praet
Choreografia: Philippe Giraudeau
Dramaturgia: Ian Burton
Orchestre philharmonique de Strasbourg
Chœurs de l’Opéra national du Rhin
Petits chanteurs de Strasbourg Maîtrise de l’Opéra national du Rhin
(koprodukcia Opéra national du Rhin Štrasburg / Lille Opera)
Premiéra 8. februára 2013 Opéra national du Rhin Štrasburg
(napísané z obnovenej premiéry 11. 12. 2016)

Bystrouška – Elena Tsallagova
Lišiak – Sophie Marilley
Revírnik – Oliver Zwarg
Pani revírníková / Sova – Mireille Capelle
Rechtor – Guy de Mey
Farár / Jazvec – Enric Martinez-Castignani
Harašta – Martin Bárta
Hostinský Pásek – Peter Kirk
Pásková / Ďateľ – Sophie Angebault
Lapák – Aline Martin
Kohút / Sojka – Anaïs Mahikian

www.operanationaldurhin.eu