Slovenská filharmonie s Jamesem Juddem zahájila novou sezonu

James Judd a Slovenská filharmónia otvorili novú sezónu

Britský dirigent prevzal orchester po ročnej prestávke bez šéfdirigenta po Emmanuelovi Villaumovi už na konci minulej sezóny a prvýkrát sa v novej pozícii predstavil na otváracom koncerte Bratislavských hudobných slávností. Vo viacerých rozhovoroch, ktoré som realizoval pre rádio Devín, priblížil pred letom svoju víziu so Slovenskou filharmóniou.

Judd má v pláne zvýšiť návštevnosť (“aby ani jedno sedadlo neostalo voľné”) uvádzaním známych diel, pritiahnuť záujem najmä mladých ľudí o klasickú hudbu a postupne zvyšovať interpretačnú úroveň Slovenskej filharmónie. Plánuje sa tiež bližšie zoznámiť s tvorbou slovenských autorov a hrávať ju pravidelnejšie. Záujem o neznáme diela chce u bratislavských návštevníkov vzbudiť rovnako, ako sa to podarilo aj počas tohto ročníka Bratislavských hudobných slávností – teda že sa diváci spoľahli na renomé festivalu a uverili, že koncerty s dielami, ktoré nepoznajú, budú kvalitné, keď sa už ocitli na festivalovom programe.

Dôkazom častejšej interpretácie slovenských diel bude aj koncert v budúcom týždni, kde zaznie Partita na počesť majstra Pavla z Levoče od Alexandra Moyzesa. Podľa dramaturga Slovenskej filharmónie Ivana Martona ide o jedno z najlepších diel, aké sa v slovenskej tvorbe nachádzajú.

Na prvom koncerte sa Judd s orchestrom predstavil v populárnych dielach. Zaznela Mozartova Symfónia č. 41 C dur Jupiterská a Prvá symfónia D dur Titan od Gustava Mahlera s vynechanou časťou Blumine.

Posledná symfónia Wolfanga Amadea Mozarta, Jupiterská, vznikla za šesť týždňov spolu s dvoma ďalšími celovečernými symfóniami v lete roku 1788. Mozarta už v tom čase uznávali za úspech jeho najvýznamnejších opier Figarova svadba a Don Giovanni, rovnako aj ako umelca za veľkolepé interpretácie jeho vlastných klavírnych koncertov.

Hoci Mahler a Mozart nepatrili do rovnakej línie rozvíjania symfonických myšlienok, paralelu medzi dvoma dielami otváracieho koncertu môžeme nájsť aj v mimohudobnom kontexte. Mozart bol v čase tvorby posledných symfónií podľa dobových záznamov na dne: jeho diváci sa zaujímali o iných skladateľov, Rakúsko bolo vo vojne s Tureckom a jeho novonarodená dcéra práve zomrela. Mahler v tej doby ešte prežíval šťastné obdobie, no aj nad ním (najmä pre smutné detstvo) visel Damoklov meč, ktorý sa prejavil v neskorších symfóniách.

Napriek situácii bol Mozart odhodlaný vytvoriť revolučné dielo. Ten moment nastáva vo štvrtej záverečnej časti s využitím kontrapunktu, súznením dvoch a viacerých melódií. Mozart v závere použil päť rôznych melódií súčasne. Mozartova Jupiterská tak akoby zŕhňa to, čo sa v symfonickej tvorbe udialo pred ňou a stavia cestu Beethovenovi. S Mahlerovou Prvou ju ešte spája aj charakter – je introspektívna, očarujúca a komplikovaná.

Slovenská filharmónia Mozarta pod taktovkou Jamesa Judda predniesla Jupiterskú symfóniu na vysokej úrovni. Počuli sme pekný typický mozartovský zvuk orchestra, jednotnosť nástupov a príťažlivo vystavanú dynamiku. Hoci je nášmu orchestru bližšie hudba tristanovskej generácie a dvadsiateho storočia než klasicizmus, Mozartova radostná a jasná hudba teraz vďaka skvelému Juddovmu vedeniu vyznela farebne a bez spomenutiahodných nedostatkov.

Svoju Prvú symfóniu Gustav Mahler pôvodne koncipoval ako symfonickú báseň s vhodne popisnými názvami častí, založených na novele nemeckého romantika Jeana Paula.  Pôvodne išlo o päť častí; medzi prvou a terajšou druhou časťou bola vložená časť s názvom Blumine (voľne preložené ako flóra), ktorá však v rámci symfónie odznela iba na prvých troch predvedeniach. Blumine z diela pre charakterovú odlišnosť odstránil sám autor. Znovuobjavenie časti v polovici dvadsiateho storočia viedlo k diskusii o tom, či by sa stratený diel mal vložiť do pôvodnej konštrukcie symfónie. Praxou sa zaužívali obe možnosti – predniesť symfóniu ako celok v piatich častiach alebo častejšie, ako odznela na otváracom koncerte, zahrať ich ako Prvú symfóniu + Blumine. Odlišný charakter ale neznamená, že Blumine nemá črty Mahlerovej tvorby toho obdobia. Pôvodný zdroj tejto časti sa datuje do roku 1884, keď skladateľ tvoril interlúdiá pre romantický a humorný príbeh nemeckého básnika a prozaika Josepha Victora von Scheffela s názvom Der Trompeter von Säckingen. Sólová trúbka predstavuje hlavného hrdinu, hrajúceho serenádu jeho milovaným, počas plavby po Rýne.

Mnohopočetný orchester v prednese krátkej skladby kopíroval predstavený charakter a nepodľahol dynamickému potenciálu. Iba v závere sa ozvalo mezzoforte, ktoré po vrchole frázy opäť odznievalo do ticha. James Judd dielu dodal presnosť nástupov vo voľnejšom rytme a do výrazovosti dielo predstavil ako tiché, kontemplatívne rozjímanie nad krásou okolitej prírody, teda podľa charakteru celej Prvej symfónie.