Slovenský filharmonický sbor slavil sedmdesátku

Sedemdesiatka Slovenského filharmonického zboru odhalila veľký potenciál

Okrúhle narodeniny v prípade veľkých hudobných telies sú vďačným námetom nielen na bilancovanie a historický prierez, ale aj na určenie potenciálu, ktorý môže smerovať jeho vývoj ďalej. Sedemdesiatka Slovenského filharmonického zboru (SFZ) vytvorila priestor pre všetky tri možnosti a konštatovania sú vysoko pozitívne.

O histórii zboru sme písali tu. Pre návštevníkov Reduty bola počas večera vo vstupnej sále pripravená aj výstava, ktorá slovom a fotografiami mapovala zborové aktivity a významných ľudí v jeho prostredí. Na margo predkoncertnej prípravy treba oceniť dobré mediálne pokrytie sedemdesiatky Slovenského filharmonického zboru. Všetky relevantné slovenské médiá viac či menej o zbore a jeho súčasných aktivitách informovali. V istom denníku zbor charakterizovali ako Sagana v zborovom umení, v ďalšom vyzdvihli uznanie Viedenskej štátnej opery, s ktorou Slovenský filharmonický zbor pravidelne spolupracuje. Bolo príjemné pozorovať, že popri všetkých spoločenských udalostiach dokázala táto téma zarezonovať.

Koncertný program prihliadal na minulosť a zameranie zboru. V prvej časti zaznela sakrálna zborová tvorba, v druhej diela slovenských skladateľov na ľudové motívy. Večer začal poľským autorom Henrykom Góreckým na motívy biskupského motta pápeža Jána Pavla II., Totus tuus. Takmer desaťminútová skladba bola netradičným vstupom do slávnostného koncertu; Totus tuus má kontemplatívny a intímny charakter, textovo vtesnaný do posolstva: celý tvoj, Mária, Matka sveta. Góreckého dielo je tak citlivé na precíznosť a širokú dynamiku! Desať minút stačilo, aby sme vybadali predznamenania celého večera a súčasnej kondície zboru.

O kvalite Slovenského filharmonického zboru ako takého niet pochýb, od začiatku sa profiloval ako profesionálny súbor a viedli ho výborní zbormajstri, ktorí v každom období fungovania zboru zanechali svoju charakteristickú črtu.

Kým sa však ono pomyselné fluidum medzi zbormajstrom a zborom naplno prejaví, prejde určitý čas, v ktorom prevládajú kompromisy. Návštevníci mohli teraz vidieť veľký posun vpred oproti minuloročnému februárovému koncertu. Preto jedným z najdôležitejších pozitívnych zistení bolo, že tretia sezóna so zbormajstrom Jozefom Chabroňom začína ukazovať prvé veľké výsledky.

Chabroň už od čias svojho štúdia spolupracoval so Slovenským filharmonickým zborom ako asistent vtedajšej zbormajsterky Blanky Juhaňákovej, ktorú vo funkcii v sezóne 2013–2014 nahradil. Prirodzene, že zbormajsterka a súčasne Chabroňova pedagogička na Vysokej škole múzických umení ovplyvnila jeho vývoj a tým sekundárne aj vývoj zboru po svojom odchode. Po troch sezónach vykročil z tieňa svojej predchodkyne a začal formovať zbor naplno svojím osobnostným vkladom. To vzhľadom na zbormajstrov vek a na skutočnosť, že väčšie skúsenosti má iba s vedením Slovenského filharmonického zboru, svedčí o jeho veľkom potenciáli. Na koncerte ukázal, že vie, aký zvuk má mať zbor podľa jeho predstáv, a hlavne ho dokázal zo zboru dostať. Ťažko povedať, či sa dá jeho dirigovanie nazvať priliehavejším adjektívom ako delikátne – v dynamike vystihol aj drobné nuansy, nástupy a kontrolu nad jednotlivými hlasmi viedol tak, že zneli veľmi synchrónne. Nad to všetko boli jeho pohyby úsporné a bez zbytočného divadelníctva, ktoré v Redute, žiaľ, vidíme pravidelne.

Po krátkom O sacrum convivium! Oliviera Messiaena zaznela dynamickejšia Cantate Domino Ivana Hrušovského. V slovenskej kantáte zbor zaujal výborne zvládnutými kontrastmi v dynamike a tempe. Zbor znie plnohodnotne aj v pianissime, to je veľký vývozný artikel. Päťčasťový Otče náš Leoša Janáčka v sprievode harfy a organa (hrali Katarína Turnerová a Marek Štrbák) vyzdvihol tradičného sólistu z radov zboristov, tenoristu Pavla Oravca. Jeho prejav mal malé technické nedokonalosti (napríklad znenie užších samohlások vo výškach), no do zboru jeho hlas typovo sedí a ak takúto úroveň interpretácie budú preukazovať všetci členovia zboru, jeho pôsobenie vo svete sa rýchlo rozšíri.

Ak sa niečo dá vytknúť prvej časti koncertu, bola to jeho až príliš intímna dramaturgia. Vzhľadom na slávnostný charakter koncertu by sme očakávali záživnejšie diela; publikum by v takomto prípade privítalo aj skladby zborového mainstreamu. Je jasné, že Slovenský filharmonický zbor chcel poukázať na to, že sakrálne diela tvoria veľkú časť jeho repertoáru; na preukázanie kvalít však stačilo aj Totus tuus a Otče náš, ostatné diela iba potvrdili úroveň interpretácie.

Ťažiskovou orientáciou Slovenského filharmonického zboru je slovenská autorská proveniencia, čo sa prejavilo v programe druhej časti večera. V podaní mužských hlasov zaznel cyklus O horách Eugena Suchoňa. Dielo náročné na interpretáciu (ako takmer všetky Suchoňove opusy pre hlas) je monumentálnym vyznaním slovenskej prírode a folklóru. Mužská sekcia má pestré hlasy, v spektre majú zastúpené všetky typy hlasov a dobre znejú aj v nízkych, aj vo vysokých polohách. Z pánov bolo v rovnakých chvíľach cítiť ľudovú živelnosť, stále ale v intenciách kultivovanosti spevu, čo interpretácii dodalo správny cveng.

Samotná ženská sekcia zboru sa objavila v premiérových Slovenských baladách od Viliama Gräffingera. Cyklus ženských zborov vychádza z ľudových motívov, vo väčšine s pravidelným rytmom; balady sú z iných regiónov a všetky v sebe nesú temný či tragický podtón. Medzi zboristkami prevládajú tmavšie hlasy – na balady ideálna formácia. Potešilo aj malé sólo sopranistky Kataríny Ďurdinovej, ktorej hlas má peknú nosnosť a farbu. Sopránové sólo spievala Katarína Krčmárová, ktorá patrí k jadru tmavších charakteristických hlasov ženskej sekcie. Hráčmi na bicích nástrojoch boli filharmonici Kiril Stoyanov a Peter Kosorín, na harfe hrala znovu Katarína Turnerová.

Posledné dve diela naplnili očakávania, ktoré prvá časť nepriniesla. Dynamický Verbunk Ota Ferenczyho a Joj, mamo s rómskymi motívmi od Zdenka Mikulu mali silný pozitívny náboj a autentickosť ľudového prostredia a vďaka Joj, mamo zaznela aj známa spevná melódia.

Slovenský filharmonický zbor dokázal, že s terajším zbormajstrom majú veľký potenciál. Zlepšujúce sa ekonomické podmienky takisto umožňujú členom zboru venovať sa naplno iba koncertnej činnosti v tomto telese. Zboristi však nie sú naplno využití a so súčasnou kondíciou by zvládali viac vystúpení a na väčších pódiách. Dá sa iba súhlasiť s komentárom Michala Hvoreckého na webu Denník N, že Slovensko lepšie reprezentuje Slovenský filharmonický zbor ako politická garnitúra. Prečo potom zboristi nemajú viac zahraničných vystúpení? Z Viedne sa šíria veľmi pochvalné ohlasy, naposledy ich pochválil aj dirigent Bychkov; čo potom robí manažment?

Bola by veľká škoda, ak by bol zbor ďalším slovenským kvalitným produktom, ktorý nevieme v zahraničí predať. Slovenský filharmonický zbor a Jozef Chabroň je kombinácia, ktorá zafungovala. Verme, že zboristi dosiahnu vo svete úspech, na aký už teraz majú právo.

 

Hodnotenie autora recenzie: 85 %

Slovenský filharmonický zbor
Slávnostný koncert k 70. výročiu vzniku Slovenského filharmonického zboru
Zbormajster: Jozef Chabroň
Katarína Turnerová (harfa)
Marek Štrbák (organ)
Kiril Stoyanov (bicie)
Peter Kosorín (bicie)
Katarína Ďurdinová (soprán)
Katarína Krčmárová (soprán)
Pavol Oravec (tenor)
19. februára 2016 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Henryk Mikołaj Górecki: Totus tuus
Olivier Messiaen: O sacrum convivium
Ivan Hrušovský: Cantate Domino
Leoš Janáček: Otče náš JW 4/29
Eugen Suchoň: O horách, op. 8
Peter Cón: Amor vincit omnia
Viliam Gräffinger: Slovenské balady – premiéra
Oto Ferenczy: Verbunk
Zdenko Mikula: Joj, mamo

www.filharmonia.sk