Soumrak bohů v publiku nebo nad Bayreuthem?

Finále tetralógie Richarda Wagnera Nibelungov prsteň: Súmrak bohov v publiku a nebo nad Bayreuthom

Toto sa len tak vymyslieť nedá. Po týždni tropických teplôt v útrobách festivalového divadla i pred ním, po štyroch košeliach, ktoré som prepotil zakaždým ešte pred prvým dejstvom, po smäde cez prestávky, ktorý sme s kolegami – kritikmi z polovice Európy hasili tretinkovými pivami (nealkoholickými – veď práca, všakže), rozhorúčených dňoch, ktoré sa jagali v slnečnom svite ako kropaje potu na čelách festivalového publika, nebo znenazdajky potemnelo. Do leitmotívu Walhally v moll, ktorým „bayreuthská balkónová brass band“ (všimnite si prosím tú wagnerovskú aliteráciu) oznamovala koniec prestávky pred finálnym dejstvom Súmraku bohov – posledného dňa Wagnerovej tetralógie – sa popri bleskoch blížiacej sa búrky na obzore miešala aj melanchólia. Wagnerovská kozmogónia, opus magnum o Nibelungovom prsteni sa chýlila ku koncu.

Walhalla je Wallstreet
Očakávania pred Súmrakom boli vysoké. Realizačnému týmu sa ich podarilo do značnej miery naplniť, čo je s ohľadom na časový, ideologický a muzikálny nárok kladený na realizáciu tohto mamutieho opusu viac ako uspokojujúce. Súmrak bohov je spomedzi všetkých štyroch častí inscenačne najvďačnejší. Dielo má jasnú intrigu pojednávajúcu o sklamanej a zradenej láske, rozšírenú o filozofický impetus armagedonu, ktorý si tak ako jeho pendant v hudobnom texte vyžaduje technicky náročnú scénickú realizáciu. Okrem melodicky a harmonicky atraktívnych pasáží tu nájdeme duetá, triá a dokonca i ansámblové scény (po prvý krát v priebehu celých štyroch dní) s pôsobivým hudobným materiálom a nástojčivým dramatickým nábojom. Režisér Frank Castorf sa ich zmocnil s vervou príznačnou pre činoherného režiséra. Po trashovom „Zlatom moteli“, vrtnej veži v Baku, komunistickom Mount Rushmore a berlínskom Alexanderplatzi sme napokon zakotvili v berlínskej štvrti Kreuzberg. Hala Gibichungov je dvorom tehlového činžiaku opretého o zvyšok Berlínskeho múru, v rohu ktorého tróni stánok s kebabom. Za jeho pultom stojí Gibichung Gunther, jeho sestra Gutrune je rozmaznané dievčisko z predmestia, ktorú Hagen za účasť na komplote proti Siegfriedovi odmení Isettou – obľúbenou značkou vozidla zo stajne BMW päťdesiatych rokov. Z druhej strany točne je, zdá sa, zahalený berlínsky Reichstag, tak ako ho v deväťdesiatych rokoch obalil akcionistický umelec Christo. Ku koncu večera sa priečelie odhalí a namiesto očakávaného parlamentu sa objaví fasáda newyorskej burzy, celkom v intencii citátu Wielanda Wagnera: „Walhalla je Wallstreet“. V jej popredí vidíme ten istý strieborný obytný príves, v ktorom bývali najprv Mime s Alberichom a neskôr v ňom vyrastal i Siegfried. V Súmraku sa stal príbytkom Brünnhilde a Siegfrieda.

A predsa sa točí
Denićova (už opäť) fantastická a do detailov prepracovaná scéna na točni však medzi týmito dvoma obrazmi ponúka z každej strany ešte ďalšie dva. Na jednom konci vidíme strmé požiarne schodisko už spomínaného činžiaku. Tu sa odohráva aj prvá scéna s Nornami, ktoré rekapitulujú doterajší priebeh deja a vysvetľujú príčiny blížiaceho sa konca sveta. Poobliekané ako divoké bezdomovkyne kladú do klietky pod schodiskom sviečky a všakovaké rituálne predmety pripomínajúce obrady woodoo.Na malej obrazovke obkopenej devocionáliami beží film o veštení runami, o ktorých Norny niekoľkokrát spievajú aj v texte. Táto scéna zvykne byť často nudná. Castorf ju však rozohral premyslenou choreografiou, vďaka ktorej toto navíjanie pradena osudu ani trochu neunavovalo. Pradúce bohyne osudu rituálne striekali na stenu klietky krv, alebo ju opľúvali vodou. Konzekvetne umiestnil Castorf do tejto „sakrálnej“ klietky aj Hagena, ktorému sa v polospánku prisnil jeho otec Alberich vyzývajúci ho k získaniu prsteňa. Štvrtou scenériou na druhej strane točne bolo napokon široké schodisko s veľkorysou stenou, na ktorej trónil neónový reklamný slogan východonemeckej petrolejárskej a chemickej firmy „Plaste und Elaste aus Schkopau“.Neskôr sa po tomto schodisku rozbehol aj detský kočík naplnený zemiakmi. Citát z filmu Krížnik Potemkin tu jasne inscenoval Brünnhildino vyrovnanie sa s faktom, že nikdy neporodí potomka. Vo filme je na schodisku v Odese brutálne potlačené povstanie boľševikov, u Castorfa je dejiskom, kde Brünnhilde s Guntherom a Hagenom zosnovajú vraždu Siegfrieda.

A potom prišiel Smútočný pochod
Tak ako v Rýnskom zlate, aj v Súmraku bohov jazdia rýnske rusalky na čiernom mercedese.Už nie sú však lacné pobehlice, ale luxusné a tak trochu otrávené bohyne s tarantinovskou fimovou poetikou. Ešte pred stretnutím so Siegfriedom musia naložiť mŕtveho proléta (nemá úloha v podaní dramaturga Patrica Seiberta) do kufra ich auta. Márne sa snažia Siegfrieda opantať pivom a telesnými vnadami. Na kapote luxusnej limuzíny im prsteň Siegfried nevydá a tak sa musí stať ďalšou obeťou jeho kliatby. Hagen ho pri ohni plápolajúceho zo suda v rohu nádvoria Gibichungov utlčie bejzbolovou pálkou. Siegfriedov smútočný pochod vie byť náramne ohlušujúci. Pod Petrenkovou taktovkou však táto kľúčová pasáž partitúry Súmraku bohov neznela len opulentne. Dynamicky diferencovane v jednom jasne formulovanom hudobnodramatickom oblúku udal Petrenko orchestru tempo, ktoré naplnilo dramaturgickú funkciu tohto motívu. S jasne artikulovanými motívmi, tragicky, no nie pateticky a kvílivo preniesol orchester mŕtveho hrdinu až k nohám jeho družky, ktorá príliš neskoro rozpoznala skrytý úklad a podvod. Do potemnelej scény bežala na filmovom plátne filmová sekvencia, ukazujúca zadumaného Hagena túlajúceho sa jarným lesom.

Zhorí, nezhorí? Vyleje sa, nevyleje sa?
Technické nároky na prevedenie finálnej scény obsiahnuté v režijných poznámkach Richarda Wagnera v závere Súmraku bohov zostali aj napriek vývoju javiskovej mašinérie za posledných stopäťdesiat rokov nezmenené. Brünnhilde zapáli hranicu s mrtvym Siegfriedom a na koni vcvála do ohňa. Rýn sa vyleje z brehov, prsteň sa dostane opäť do vlastníctva rýnskych rusaliek, na obzore plápolá oheň, ktorý zachvátil Walhallu.

Dalo sa očakávať, že takýto hollywoodsky patetický záver by sa do Castorfovej sociálne kritickej psychologicko-realistickej koncepcie nehodil. Rýnske panny naťahujú ruky po prsteni počas celého záverečného spevu Brünnhilde. „Dáš nám ho? Nedáš?“, spýtavo stoja v pozadí. Zneistené pozorujú, ako s ním Brünnhilde naloží. Poleje dvor Gibichungov benzínom a potom, čo rozradosteným rusalkám konečne podá prsteň, odíde zo scény. Hagen sa ho snaží ešte neúspešne ukoristiť: „Zurück vom Ring!“. Ako v mrákotách si sadá k sudu s ohňom a neprítomne doň civí. Rýnske panny utekajú s prsteňom hore po širokých schodoch. Ich radostný a bezstarostný spev je počuť už len v utíchajúcich hobojoch, do ktorých sa ešte poslednýkrát vzduje monumentálny motív Walhally vyšperkovaný rozvlneným zvukom hárf. Avšak hrad bohov sa zrúti v ohni. Stále silnejúci motív Rýna pohltil i posledný stĺp niekdajšieho pyšného hradu v čoraz hlasnejšom basovom motíve, ktorý akoby vyjadroval nešťastie, katastrofu a skazu. Zatiaľčo plamene hudobne pohlcujú Walhallu a jej obyvateľov, Castorf – vášnivý kritik kapitalizmu nezapálil ani len mohutnú kulisu newyorskej burzy na javisku. Do posledných taktov necháva na plátno nad budovou burzy premietať rýnske panny sediace pri ohni kdesi na brehu rieky, po ktorej sa plaví plť s mŕtvym Siegfriedom. Ich spytujúce sa pohľady, akoby vyjadrovali jeden z posledných veršov Brünnhilde: „Wisst ihr, wie das ward?“ („Viete ako to bolo?”) i verše osud pradúcich Norn z prvého dejstva: „Wisst ihr wie das wird?“ („Viete, čo bude?”). Katarzia a očistný plameň nezahoria scénickým armagedonom, lež poetickým momentom v očiach troch rusaliek, ktoré celú tú mizériu okolo ukradnutého zlata a prekliateho prsteňa moci spôsobili tým, že jednému rozvášnenému škaredému škriatkovi vyzradili v zápale erotických radovánok tajomstvo moci pokladu, ktoré mali strážiť.

Bú divadlu, bravó hudbe
Záverečné pätnásťminútové standing ovation patrilo bezvadne hrajúcemu a spievajúcemu ansámblu na čele s Kirillom Petrenkom, ktorý aj v posledný večer tetralógie vyložil hudobný text najmä s dôrazom na jeho modernosť. Oproti Thielemannovu dirigátu zaznel senzačný Bayreuthský festivalový orchester, poskladaný z hudobníkov profesionálnych orchestrov z celého Nemecka, pod Petrenkovou taktovkou razantnejšie, chvíľami i tvrdšie, chromatickejšie a celkovo exaltovanejšie. Vždy v perfektnom súzvuku s javiskom vyvstali z bohatého orchestrálneho koberca jasne formulované leitmotívy v celej ich pestrosti s často nezvyčajnými farbami. Rytmická razancia, štýlová elegancia i dramatický náboj zostali hlavnými črtami Petrenkovho výkladu. Popri dirigentovi si najväčší aplaus publika vytlieskala Catherine Foster, ktorá až do poslednej noty vyspievala postavu Brünnhilde textovo zrozumiteľne a bez najmenšej známky únavy. Jej hlbšie zafarbený soprán sa vyznačoval štýlovou čistotou a perfektnou technikou ako v hrudnom, tak i v hlavovom registri. Dalo by sa povedať, že po poslednom Ringu v Bayreuthe sa popri švédskej sopranistke Nine Stemme stala jednou z najveritabilnejších reprezentatiek súčasného vysokodramatického fachu. Aj Stefan Vinke sa so svojim Siegfriedom popasoval úspešne.V strednej polohe trochu nevýraznejší a nezrozumiteľnejší, prekvapili však jeho kultivované výšky, ktoré nepozaunoval vyrážaním ako napríklad Lance Ryan, spievajúci Siegfrieda vo vlaňajšom cykle. Nadšeným aplausom a hlasnými bravó odmenilo publikum i impozantného Hagena Stephena Millinga. I kovovo lesklého, textovo zrozumiteľného a činoherne nadšeného Alejandra Marca-Buhrmestera ako Gunthera a sonórneho Alberta Dohmena ako Albericha ovenčilo publikum ováciami. Podobne ako herecky presvedčivú Allison Oakes v postave Gutrune, ktorá už ako Freia v Rýnskom zlate zaujala lyricky čistým a prierazným sopránom. Popri bezchybne naštudovanom zbore pod vedením Eberharda Friedricha je ešte potrebné vyzdvihnúť Claudiu Mahnke ako Waltraute a za druhé Nornu. Táto mezosopranistka s pozoruhodným rozsahom a technikou sa ako členka ansámblu opery vo Frankfurte nad Mohanom momentálne pripravuje na Marie v Bergovom Wozzeckovi. Všetkým operným fajnšmekrom vrele odporúčam sledovať, ako sa bude vyvíjať jej ďalšia kariéra. Celkovo je treba skonštatovať, že po rozpačitých posledných rokoch v Bayreuthe spojených so škandálmi a preobsadzovaním sa tohto roku stretla na Zelenom vŕšku už opäť elita wagnerovského fachu. Pozoruhodné bolo nielen ich spevácke umenie, ale i činoherná verva, s ktorou niesli Castorfov polemizujúci režijný výklad.

Výsmech publiku?
Príbeh o Nibelungovom prsteni nevyrozprával Castorf historicky lineárne. Jeho konceptu chýbala historická dôslednosť, zaujal skôr ironickými zlomami a odľahčením dusivého pátosu mytologickej skazky devätnástejho storočia. Transmediálnou scénickou naráciou a striedaním snových sekvencií s psychologicko-realistickým režijným prístupom však ponúkol po poslednom vizuálne peknom, no ničnehovoriacom Prsteni v réžii Tankreda Dorsta filozoficky nabitú a dramaturgicky premyslenú koncepciu, ktorá pozýva k živej diskusii. Aj napriek čiastočne neinvenčným, ba až ignorantským režisérskym prístupom k niektorým scénam. Ten však nájdeme i v legendárnom Cheréauovom „Prsteni storočia“ (dodnes mi nie je napríklad jasné, prečo Chéreau tak grandiózne odignoroval Siegfriedov smútočný pochod). Ropa ako novodobý symbol rýnskeho zlata sa síce tiahol celou tetralógiou viac či menej dôsledne, oveľa viac však zaujala Castorfova kritika turbokapitalizmu a mediálnej presýtenosti. V dobe, kedy svetom a verejnou mienkou hýbu len parciálne a deformované filmové záblesky reality nárokujúce si na objektívnosť bez znalosti širších súvislostí, je Castorfov varovný prst podobným kritickým komentárom súdobej spoločnosti, ako kritika bezbrehej industrializácie a prežitku buržoázie, ktorú do Nibelungovho prsteňa zakomponoval Richard Wagner koncom devätnástejho storočia. Aj vďaka fantasticky zakomponovanej filmovej estetike (Andreas Deinert a Jens Crull) a geniálne skoncipovanej scéne Aleksandara Denića, vypointovanej premysleným svetelným konceptom Rainera Caspera sa ukázal Castorfov politický názor jeho “Ost-Ringu” vždy na tom správnom mieste a v jasnom svetle. Ideológii germánskeho mýtu, ktorá bola nacistami počas druhej svetovej vojny tak glorifikovaná sa Castorf početnými ironickými komentármi tak trochu vysmieva. Kto si však v Bayreuthe uťahuje z Prsteňa, ten akoby sa vysmieval bayreuthskému publiku. A to potrebuje svoj čas na reflexiu. Po premiére Cheréauovho Ringu v roku 1976 malo publikum pre režijný tím nazvyš len bučanie a piskot. Po poslednej opone len o pár rokov neskôr, aplaudovalo tomu istému režijnému výkladu v stoji celých štyridsaťpäť minút.

Hodnotenie autora recenzie: 95%

Bayreuther Festspiele 2015
Richard Wagner:
Götterdämmerung
Dirigent: Kirill Petrenko
Réžia: Frank Castorf
Scéna: Aleksandar Denić
Kostýmy: Adriana Braga Peretzki
Svetla: Rainer Casper
Video: Andreas Deinert, Jens Crull
Festspielorchester
Festspielchor
Premiéra 31. júla 2013 Festspielhaus Bayreuth
(napísané z reprízy 14. 8. 2015)

Siegfried – Stefan Vinke
Gunther – Alejandro Marco-Buhrmester
Alberich – Albert Dohmen
Hagen – Stephen Milling
Brünnhilde – Catherine Foster
Gutrune – Allison Oakes
Waltraute – Claudie Mahnke
1. Norn – Anna Lapkovskaja
2. Norn – Claudia Mahnke
3. Norn – Christiane Kohl
Woglinde – Mirella Hagen
Wellgunde – Julia Rutigliano
Flosshilde – Anna Lapkovskaja

www.bayreuther-festspiele.de

Foto Bayreuther Festspiele / Enrico Nawrath