Taneční Bouře vyvolala bouři názorů

Tanečná Búrka vyvolala búrku názorov 

Balet Slovenského národného divadla zaradil dramaturgicky do svojho repertoáru ďalšie predstavenie, ktoré témou a inšpiráciou súvisí s výročím narodenia Wiliama Shakespeara. Neoklasiku Sna noci svätojánskej vystriedal modernistický večer troch slovenských choreografov so zahraničnou skúsenosťou. Predstavenie The Tempest sú tri od seba nezávislé pohľady na Shakespearovu Búrku, ktoré však zároveň spolu súvisia a režijne (i výtvarne) sa prelínajú. Ako sa na tlačovke zdôveril režisér i jeden z autorov hudby Jozef Vlk (druhým je Peter Zagar) počas procesu tvorby vznikali tri interpretácie náhodne zvolených momentov Búrky bez akejkoľvek komunikácie medzi tvorcami. Dokonca aj hudba vznikala izolovane, aby sa autori neovplyvňovali a nehľadali spoločný motív. Scénograf (Tom Ciller) vytvoril výtvarné tézy na obsah, výtvarný koncept je teda jediný spoločný, ktorý jednotlivé choreografie spája a vizuálne dopĺňa. Jaro Viňarský, Andrej Petrovič a Stanislava Vlčeková majú každý svoj osobitý prístup k naštudovaniu choreografie. Zatiaľ čo prví dvaja nechávajú väčší priestor náhodilej a momentálne vzniknutej improvizácii, Stanislava Vlčeková má presne vopred pripravenú schému choreografie, s ktorou pred tanečníkov prichádza. Všetci sa však svorne zhodli, že pre tanečníkov baletu to bola nová skúsenosť s inou formou tanca (až na niektoré výnimky, ktoré už do kontaktu napríklad s choreografkou Vlčekovou prišli) a zároveň výzva pre všetkých z „klasického“ tela vydolovať divokosť v inej tanečnej reči.

Jaro Viňarský sa vyjadruje zrejme najabstraktnejšie v akomsi improvizačnom móde založenom na prvkoch náhody, čo robí každé predstavenie iným a ojedinelým. Výtvarným prvkom nie je nič viac než telá tanečníkov. Orientuje sa na postavu Calibana – divokú, prírodnú, nespútanú bytosť bez ušľachtilosti a spôsobov. Zo siedmych tanečníkov je každý spočiatku sebavedomý Caliban, ktorí sa postupne menia v hre na identitu. Búrku vníma ako metaforu na kolonizáciu vzťahov, profiluje človeka animálneho, necivilizovaného a tvrdí, že všetci sme svojim spôsobom Calibani.

Andreja Petroviča zaujal vzťah Prospera a Calibana a ich vzájomné fungovanie na ostrove, ktorý reprezentuje azyl aj väzenie pre oboch a ktorí sa stávajú otrokmi samých seba. Rieši konflikt – Prospero ohraničuje priestor Calibanovi, je tu narušiteľ, nový človek do nového priestoru, ktorý narúša systém. Petrovič (už populárny tým, že je od roku 2007 členom prestížnej svetovej Akram Khan Company v Londýne, kde je tanečníkom a asistentom choreografa Akrama Khana) má v Slovenskom národnom divadle svoju premiéru, zatiaľ čo u ostatných dvoch choreografov vznikla spolupráca v Slovenskom národnom divadle už aj v minulosti.

Vlčeková (v spolupráci s Danielom Račekom – Prospero) ide konkrétnejšie po príbehu, jej šesť postáv má svoje vymedzené úlohy aj v rámci deja. Zaradila trochu romantiky a emócie vo vzťahu Ferdinanda a Mirandy, dokonca sobáš. Režisér Jozef Vlk večer zjednocuje témou kruhu (i valca), ako symbolu, ktorý je nekonečný a ktorý sa neustále uzatvára. Ostrov je tu nielen miesto, kde sa dá skryť, uniknúť, zachrániť, nie je to len kus zeme v mori ale predovšetkým prenesene ostrov v našich hlavách. Búrku postavil na filozofii matematiky a geometrie, ktorá sa aj vizuálne objaví v projekcii na valci v tretej časti večera. Symbolika postavená na znakoch, postupnosti Fibonacciho čísiel, zlatom reze, na čísle fí a od neho odvodených geometrických tvarov – päť platónskych telies sa objaví na projekcii ako odraz i odkaz učenca Prospera v zmysle harmonického vzťahu medzi rôznymi časťami, ale aj spôsobu manipulácie okolia. Medzi týmito matematickými objektmi sa preplietajú derivované tiene Ariela (Zuzana Náprstková). Vlk rieši aj čiernu a bielu mágiu, archetypálny pohľad na človeka a rodinu – (postavy sú v grafike ako planéty, nesú názvy hviezd), pokoru k prírode, láske, vedomostiam a tlak z večnosti i prchavosti. Než rozoberieme každé dielko The Tempest jednotlivo, poďme si zadefinovať, čo uvedenie troch choreografov – modernistov (ako sa nazývajú) na scéne Slovenského národného divadle urobí. Hoci sa dušujeme, že umenie by malo ľudí spájať, tento krok ich jednoznačne (ako to už na Slovensku býva) rozdelí. Čistí klasikári budú mať problém podobu tohto tanca na javisku „národného“ prijať (respektíve z ich pohľadu stupeň jeho kvality), tí, čo sa orientujú na súčasný tanec budú kvitovať, že sa na veľkú scénu dostal a ostáva skupina tých, ktorí sú schopní a ochotní sa s riešením kontrastov na tejto dôstojnej pôde vyrovnať a akceptovať ju. V konečnom dôsledku, myslím, že nie je ani tak provokatívna otázka, či tento druh tanca na prvú národnú scénu patrí, alebo nie (napokon po Lacim Strikovi a jeho Júliovi a Romee snáď horšie byť nemôže), ako skôr otázka stupňa kvality, ktorá sa na doskách ocitne. Pretože nie je podstatné, či niekto tancuje na špičkách, alebo sa „váľa po zemi“, ak to robí dobre. Aj keď samozrejme chápem mieru náročnosti klasického tanca (ktorý napokon zbožňujem), podobne náročný je pohybový slovník „súčasníkov“ práve pre klasického interpreta. Nedá sa však porovnávať neporovnateľné. A tak si zo svojho pohľadu myslím, že nie je ani tak dôležité či, ale predovšetkým ako.

Hľadať v Búrke „The Tempest“ striktne literárnu, alebo dramatickú podobu Shakespearovho príbehu by bolo v tomto prípade zbytočné. Tvorcovia si z Búrky vytrhli to, čo ich zaujíma, fragmenty problémov, vzťahov a súvislostí, ktoré považujú pre súčasnosť za dôležité a aktuálne, vylúpli emóciu, ktorá korešponduje ich naturelu. Akoby si jeden z „meteorologickej“ búrky zvolil blesk, iný hrom a ďalšiemu by imponoval dážď a dohromady z toho vyšiel tanečný The Tempest. A hoci sa tu bavíme metaforicky o „búrkach“ v duši, v hlavách, v prírode, vzťahoch a súvislostiach, aj vizuál k predstaveniu je založený na grafickom piktograme obláčika a blesku.

Scéna pre The Tempest je vo všetkých častiach minimalistická, v prvej ju tvorí zadný plán – plocha s meniacim sa svetlom. Do stredu javiska je situované obrovské mechanické kružidlo, ktorým postava Prospera z druhej časti (Petrovičovej verzie) opisuje základný symbol – kruh – na ktorom je celá filozofia večera založená. Nad hlavami tanečníkov visí monštruózny lievik, ktorý je však využitý až v druhej choreografii sypaním prášku (hliny ? zrna ?) na tanečníka. Tu sa už ocitá rozmerná konštrukcia – stôl, ktorý si tanečník pritiahne za kovovú reťaz so sebou. V tretej časti sa opäť objaví kružidlo, ktoré teraz tlačia postavy z prvej časti. To nahradí valec s projekciou prerušený v plášti dvomi portálmi. Celá atmosféra je podfarbená pôsobivým svietením (Robert Polák). Tomovi Cillerovi sa podarilo niekoľkými jednoduchými, výpovednými symbolmi prepojiť všetky tri časti troch choreografii tak, aby na seba nielen plynulo nadväzovali, ale sa aj prelínali. Režijné riešenie fragmentálneho ale vzájomného „použitia“ postáv z jednotlivých choreografií tak vytvorili medzi separátnymi choreografiami významovú niť, ktorá ich spojila v jeden celok. Toto výtvarné i režijné zámerné prestupovanie motívov má nielen svoju logiku a význam, ale profiluje aj nápaditosť a udržiavanie myšlienky diváka v súvislostiach. Pravdou je, že dve prvé časti sú spojené v jeden celok tak kontinuálne, že je pre diváka možno zložitejšie spočiatku jednoznačne ich od seba odseparovať napriek tomu, že majú odlišnú vizualitu. Ciller má rád hru symbolov a volí spravidla tie najsilnejšie, pôsobivé a s vysokým stupňom výtvarnej estetiky. Technické konštrukcie zjemnené efektom sypanej matérie i umným svetlom nesú v sebe kontrasty a opticky „kreslia“ scénu. Nápad s lievikom nie je síce nový (dokonca videný na tanečnej ploche), napriek tomu funguje.

Kostým (Katarína Holková) volí v prvej časti civilný a vystrieda ho „spodnou bielizňou“ telovej farby najviac blížiacej sa k nahote a naturálnosti. Podobný princíp (už s potlačou) sa objaví v postave Calibana v druhej i tretej časti, zatiaľ čo postavu Prospera v druhej a tretej časti, ako aj postavy Ferdinanda a Mirandy zahaľuje do temnej čiernej v elegantnom strihovom riešení (plášte, plisovaná pánska polosukňa, široká látka šiat Mirandy tvoriaca aj vizuálny efekt pri tanci). Trinculo a Stefano majú aj zábavné prvky v riasení a farbách, zjaví sa tu fragment renesancie v detailných parafrázach na dobovosť. Kostýmové riešenie teda prejde tiež cez tri svojské choreografie vizuálnou jednotou. Výtvarná zložka predstavenia udržuje opticky tento trojjediný tanečný koncept choreografov s rozdielnou tanečnou poetikou, pohybovou rečou a osobným vyjadrením.

The Tempest Jara Viňarského začína už spomínaným kreslením kruhu Pospera druhej časti. Na scénu z hľadiska dobiehajú tanečníci v civilnom odeve, akoby bežali zo školy, jednotlivo, postupne. Každý sa vyzuje a verbálne sa predstaví vo vlastnom jazyku odkiaľ je a zdôrazní nám, že je Caliban (a tak „I´m Caliban“ zaznie z úst Kanady, Rumunska, Austrálie, Spojených Štátov, Hawaia, Veľkej Británie, Južnej Afriky, Japonska a hneď v úvode po slovensky zo Slovenska). Všetci tanečníci postupne pridávajú rovnaký tanečný motív skokov a gest vychádzajúcich spočiatku z klasického tanca, ktorý sa neskôr mení na improvizovanú pohybovú reč krútiacich sa, plaziacich sa tiel v trhaných gestách evokujúcich animálnosť. Po tomto identifikovaní sa vo zvieracej identite opäť prichádzajú teste pred diváka s „diskusiou“ o tom, kto je tu vlastne Caliban. Priznávam, že veľmi nemusím, keď tanečníci hovoria (vie to vyznieť spravidla pomerne trápne) tentoraz to nie je ten prípad, hoci sa v tejto sekvencii veľmi nenachádzam. Ich náležitosť k jednotlivým národnostiam však akoby predsa len dodávala akcii väčšiu autenticitu (nehovoriac o tom, že evidentne kulantne prezrádza fakt, že sa baletný súbor Slovenského národného divadla pozostáva z mnohých zahraničných tanečníkov, čo Viňarský vlastne využil – Martin Anderson, Sumire Shojima, Sakura Shojima, Dominic Ballard, Ana Beschia, Abigail Bushnell). Juraj Žilinčár zastupuje ako jediný slovenskú „menšinu“ (dokonca ho nahrádza v druhej alternácii Reona Sato). Keďže sa po tejto hereckej etude aj tak nedohodnú kto vlastne Calibanom je, čo naznačuje, že každý z nás je svojim spôsobom Caliban, nezávisle od toho, v ktorom kúte sveta žije a odkiaľ pochádza, zovrú sa do skupiny, kde ďalej rozvíjajú pohyb do rôznych nuancií vzájomne prepojený v jeden podivuhodný celok, možno aj bytosť. Tanečníci si napokon berú svoju na začiatku vyzutú obuv a vzďaľujú sa, zatiaľ čo na scénu prichádza už tanečník v postave Calibana z druhej časti a zmieta sa pod sypanou zmesou z lievika. Caliban v ponímaní Viňarského je „akýmsi monštrom, ktorého treba skrotiť. V kontexte doby je symbolom inakosti, ktorej sa bojíme“. Treba priznať, že hoci Viňarský chcel pristúpiť k svojej interpretácii Búrky invenčne, jeho výpoveď ostala kdesi na povrchu. Verím, že keby bolo „po jeho“ bol by schopný tanečníkov vyzliecť do naha (čo by napokon nebol až tak márny ťah). Jednotlivé sekvencie tanečné i tie verbálne sú poznačené nejednoznačnosťou, je v nich málo presvedčenia a dosť amaterizmu. Tanečníci sa zhostili tanečného jazyka so cťou, verím, že aj to krátke herectvo ich stálo energiu a vnútorný komfort, ale koncepcia vystavania celej choreografie vo svojich významových rovinách mala hluché prestoje, napájanie jednotlivých pasáži je málo plynulé a celý charakter dielka pôsobí skôr školsky. Avizovaný entuziazmus, dôstojná myšlienka, veľké chcenie a úprimná pokora pred národnou scénou sa ocitli neplánovane na platforme nezvládnutia témy a priestoru.

V The Tempest Andreja Petroviča už leží na zemi Caliban a sype sa na neho symbolická hlina, ako reprezentant zeme a zemitosti. Elegantný, charizmatický a rešpekt vzbudzujúci Prospero má na krku obojok – dlhú reťaz, na ktorej si priťahuje na scénu obrovskú konštrukciu stola vo viacerých symbolických odkazoch. Ako symbol „hranatosti“ – racionality a umu, symbol našej spoločnosti, „kde človek jedáva, komunikuje, učí sa, kreslí, zabáva sa, rieši dilemy...“. Čo však môže znamenať pre niekoho, kto nič podobné nevidel?! Prospero si priťahuje k sebe ostrov svojho vlastného fungovania, ktorý je ale prekvapením pre Calibana – poločloveka/polozvieraťa, zástupcu simplexného primitívneho „kmeňa“. Medzi postavami vzniká konflikt stráženia si územia, vymedzenia priestoru, nastolenia pravidiel, boja moci a podradenosti, definovania vzájomného významového otroctva, je to aj azyl, aj väzenie, aj majetok, aj územie všetkých. Tanečníci využívajú konštrukciu na lezenie, prehupovanie sa, skáču po tejto „preliezke“ ako opice, stiera sa rozdiel medzi pohybom a identifikáciou toho, kto je tu koho otrokom. Prospero odpútavajúc sa od reťaze, pripútava Calibana, aby mu neskôr daroval slobodu – tak diskutabilnú a imaginárnu, ale tak dôležitú na fungovanie vlastného ja. Sila choreografie je v dokonalosti tanečníkov, ich profesionálnej schopnosti prispôsobiť pohyb novým podmienkam, v estetike ich tiel, charizme Prospera Petra Dedinského a tanečnom i hereckom prevedení Andreja Cagáňa. Priznaný (aj z hľadiska bezpečnosti nevyhnutný) náhubok, ktorý Prospero Calibanovi sníma z tváre má významovú opodstatnenosť. Prospero je tu pán, ktorého z neho robí prevaha vzdelania a inteligencie, Caliban je tu reprezentant živočíšnej, naturálnej divočiny, ktorý sa diví. Komu však patrí miesto na tomto „ostrove“ viac? Napokon každý ostáva na „svojom“ mieste – Propero hore (na svojom stole, ostrove, vo svojom priestore) Caliban dole na svojej a vo svojej zemi.

Poetikou, svietením a spôsobom tanca evokuje choreografia vplyv Akrama Khana, ktorý si Petrovič priniesol so sebou do Bratislavy. Nevadí mi to a tento podvedomý (alebo možno aj vedomý) ťah mu rada „odpustím“ v mene spôsobnej vizuality a výtvarného i výpovedného efektu. Oproti počiatočnému rozpačitému chaosu nezvládnutej javiskovej koordinácie a prvoplánovej „invencie“ Jara Viňarského sa večer preklápa do dôstojnejšej kompaktnosti chápania tanečného divadla. Iste, netancuje sa tu veľa (čo ortodoxným tanečníkom bude chýbať a spravidla to zvykne chýbať aj mne), ale som ochotná akceptovať toto dielo ako spôsob komunikácie tvorcu s divákom cez vizualitu a symboly v pohybovej konštelácii založenej viac na momentálnej invencii interpretov, než na diktáte choreografa, čo predpokladá dôsledný výber protagonistov. The Tempest II. má od prvej verzie The Tempest I. diametrálne odlišné chápanie témy. Zatiaľ čo Viňarský kladie dôraz skôr na ľahkú hravosť uvažovania a výpovede, Petrovič stavia na hĺbke myšlienky a fluide vizuálnej pohybovej situácie.

K príbehu a rozprávačskému hýbaniu sa najviac približuje Stanislava Vlčeková s využitím ženského fenoménu a náklonnosti k láske, troche romantiky a nežných vzťahov. Z hľadiska koncepcie jej choreografia pôsobí najkompaktnejšie, má svoju presne vystavanú logiku, situácie, emočné polohy, vo fragmentoch návrat k dobovosti, zachovaniu tradície (?) aj keď celý koncept je postavený možno až na príliš prešpekulovanej a fabulovanej filozofii. Možno povedať, že v tomto diele sa najviac zo všetkých troch tancuje. Áno, mne osobne je to sympatické, pretože som toho názoru, že v balete sa tancovať má. Nechcem tým povedať, že Vlčekovej choreografia je ženská, je v nej totiž okrem spomínaných ženských polôh veľa kombinatoriky, filozofie, matematiky a exaktnosti, ktorá možno aj bežného diváka zaskočí. V konečnom dôsledku, kto prišiel na Shakespearovu Búrku bude pravdepodobne v rozpakoch, The Tempest troch choreografov sú skôr samostatné interpretácie vytrhnutých emócii a súvislostí zo Shakespearovho diela, ktoré si vystavali na vlastných úvahových výpovediach. Súčasný tanec má výhodu v tom, že je v ňom všetko dovolené, všetko aplikovateľné a všetko výsostne individuálne. Ak mu divák neporozumie, ešte vždy je šanca z neho urobiť nevzdelanca, ktorý materiál skrátka nechápe. Súčasný tanec je ako abstraktný obraz. Takmer nikto mu do dôsledkov nerozumie, každý si ho vyloží inak na základe vlastnej životnej skúsenosti, miery vzdelania a rozhľadu. Dôležitý je na ňom stupeň slobody vnímania, schopnosť fantázie a prípadný emočný zásah a rozptyl. Napriek týmto tvrdeniam Vlčeková ide viac do hĺbky, jej koncept má dej, postupnosť, smeruje odniekiaľ niekam. Má cieľ, nie je to smršť chaotických náhod zašifrovaných do improvizačného pohybu. Jej choreografia, na rozdiel od predchádzajúcich pánov, „má svůj řád“.

Na začiatku sa opäť objaví veľká kružnica, ktorú tentoraz tlačia postavy Calibanov z prvej choreografie. Po jej odnesení sa spustí na Prospera a Mirandu transparentný valec, na ktorom sa premieta projekcia obrazcov sledujúcich geometrické formy od kruhu, cez trojuhoľník a štvorec, prelínaním tvarov sa profilujú obrazce hviezd, planét, číselných zoskupení a ich grafických výkladov, ktoré „kreslí“ Prospero (učenec, mág, veštec, prorok….) so „zázračnou“ paličkou patetickým gestom. Akoby vykladal budúcnosť, akoby tajomne prezrádzal fungovanie vesmíru a postáv v ňom. Grafické obrazce manipuluje do taktov hudby a do tempa tanca interpretov. Každý má svoj „vzorec“ pohybu, svoj grafický zápis tanečného fungovania. Vlčeková kreuje svoju kompozíciu do niekoľkých plánov – plán Prospera vo valci (na ostrove, na lodi), v ktorom sa ocitá aj Miranda, aj Ferdinand pri sobáši, aj lietajúce listy (stránky kníh) ako v centrifúge, aj vzdúvajúca sa látka pod tlakom vetra. Ďalší plán patrí Calibanovi zmietajúcemu sa všade naokolo so zrolovanou dekou v ruke, plán dvojice Ferdinanda a Mirandy na svoje poetické duetá spoznávania sa a lásky a plán Trincula, Stefana (plus Calibana) pri ich opojných hrátkach s nápojom a knihami, ktorými zabíjajú muchy. To sú tie reálne plány. Tie nadplány vyššej moci, či mimo tohto sveta sú tiene (Ariel na projekcii) a dvojica tieňov duchov v pozadí.

Na choreografii Vlčekovej je evidentná režijná práca Vlka – všetko tu má premyslenú kompozíciu a poriadok. Najpoetickejšími a z tanečného hľadiska najemotívnejšími momentmi sú esteticky vystavané duetá Ferdinanda a Mirandy takmer po celý čas spojených rukami v rôznych pohybových variáciách. Tanečnica využíva zvonovú sukňu na efektnú manipuláciu vytvárajúcu prchavé výtvarné obrazy padaním a vzdúvaním sa látky. Obaja sú si v geste istí, Andrej Szabo nevyužíva iba funkčnosť svojho vysokého vzrastu, presne sa koncentruje na disciplinovaný pohyb, ktorým posúva informáciu a plastikou kreslí pohybový oblúk s výrazom telesnej estetiky. Aj technokratický pohyb „manipulovaný“ na diaľku Prosperom má s presnosťou naštudovaný, napumpovaný dynamikou a tempom. Katarína Košíková s prirodzenou nehou vo výraze iba v drobných nuansoch diferencuje veľmi decentne pocity, sobáš je načrtnutý v ľahkých kontúrach, jemne, krátko a postačujúco. Pár Szabó – Košíková pôsobí profesionálne a prirodzene. Caliban (Kaminaka Yuki) spontánne zatancoval plazivosť animálnej bytosti i temperament živočíšneho dravca. Na druhej premiére sa predstavil rovnako pružný, tvárny a dokonca aj vtipný Dansaran Vandanov. Nesporne pôsobivý je vstup Trincula Juraja Žilinčára s mrštnou obsesívnou choreografiou nekoordinovane trhaných pohybov a grimás, ktorú zvládne rovnako dobre, ako temperamentné skoky a variácie so Stefanom Martina Andersona. Tu sa objaví aj spolu v tandeme s Calibanom odkaz na humorné fragmenty alžbetínskej renesancie, efemérny návrat k Shakespearovým komédiám (odrazených aj v kostýme Trincula). Ľahko vtipná sekvencia pod dekou, popíjanie z ploskačky a naháňanie múch s otvorenými knihami sú malé choreografické vstupy esencie Shakespeara (ja osobne tieto malé komediálnosti zvyčajne nemusím, ale vďaka hlavne Žilinčárovi majú svoj komorný esprit). Celé toto dianie je pod kontrolou tajomného Prospera (Daniel Raček), ktorý dej gestom a pohľadom sleduje, koriguje a koordinuje. V neposlednom rade treba spomenúť hudbu (Peter Zagar, Jozef Vlk), ktorá korešponduje svojou intenzitou a nástojčivosťou s duchom témy, sú v nej zaradené aj zvuky búrky, dramatické šepoty anglických textov prednášané so zámerným pátosom a hĺbkou rozprávkového hororu, rovnako ako pôsobivý spev Lindy Ballovej (nahrávka: Jozef Lupták, Peter Vrbinčík, Ján Kružliak, Roman Harvan, Linda Ballová).

The Tempest II a The Tempest III vyvážili trochu nepodarené The Tempest I, úroveň večera akoby predsa len postupne naberala vzostupnú tendenciu od počiatočného skepticizmu rozpačitého začiatku pomerne nudnej prvej časti.

Búrka troch choreografov teda vyvolala búrku v hľadisku, na jednej strane pozitívnu vlnu nadšenia (áno, aj tentoraz sa kričalo a burácalo), na strane druhej búrlivé odmietnutie (áno, aj tentoraz sa počas prestávky odchádzalo). Trvanie búrkovej trojačky (ako aj skúsenosť z minulosti ukázala) sa dá odhadnúť na pár repríz zvedavcov. Asi to nie je zrovna titul, ktorý bude pravidelne nabitý, ale skôr alternatívou pre iný typ diváka, ktorý nemusí klasické Labutie jazerá a Spiace krásavice. Je diskutabilné, či toto isté predstavenie by nemalo väčší úspech v inom divadle, na undergroundovejšej pôde, s voľnomyšlienkárskejším divákom. Slovenské národné divadlo stavilo na experiment, ktorý sa môže, ale aj nemusí páčiť, ktorý by však mohol fungovať ako zájazdové divadlo.

The Tempest nie je divadlo, z ktorého by som odpadla (aj keď to tak na chvíľku mohlo vyzerať, nakoľko sa mi v celej kráse štrngania náramkov zachytiac sa vysokým podpätkom o dlaždicu podarilo pred ním spadnúť), ale je to divadlo, ktoré môže istú cieľovú skupinu zaujať. Či sa má uvádzať v národnom, alebo nie, o tom rozhodla dramaturgia baletu a potvrdí to iba „peoplemeter“ návštevnosti. Tanečníci v ňom obstáli so cťou, choreografi s rôznym stupňom akceptácie s prijatím jedného tábora a odmietnutím druhého. Ja osobne som sa zasekla niekde medzi, bez nejakého búrlivého pohoršenia kolegov, ale ani v slepom nadšení väčšiny. V krátkosti povedané, prvá časť ma rozrušila nečakanou rozpačitosťou (Viňarský), s druhou časťou nemám problém (Petrovič) a tretiu vnímam najpozitívnejšie (Vlčeková). Ako to už býva, budú takí, ktorí ma za tento názor odsúdia. Nazdávam sa však, že nič im nebráni napísať otvorene tej svoj a zodpovedne sa zaň aj postaviť so všetkými rizikami, ktorým ja osobne pravidelne čelím.

Búrka tvorcov mladšej a strednej generácie sa prehnala doskami Slovenského národného divadla, niektorých pokropila, iných o(hrom)ila a do ďalších udrela ako blesk. Dôležité je, ako často a v akej intenzite sa bude vracať a koľko „obetí“ sa jej podarí skosiť. Búrka v počasí zvyčajne prichádza iba občas, narobí neplechu, zároveň osvieži vzduch a spravidla po nej vychádza slnko. Žeby to bolo tak aj s tou divadelnou?!

Hodnotenie autora recezi: 60 %

The Tempest
Koncept a choreografia:Stanislava Vlčeková, Jaro Viňarský, Andrej Petrovič
Réžia: Jozef Vlk
Hudba:Peter Zagar, Jozef Vlk
Scéna: Tom Ciller
Kostýmy: Katarína Holková
Svetelný dizajn: Robert Polák
Projekcia: Martin Piterka, Alex Zelina
Hudobná nahrávka: Roman Harvan, Linda Ballová, Ján Kružliak, Peter Vrbinčík, Jozef Lupták
Premiéry 30. a 31. mája 2014 v historickej budove Slovenského národného divadla, Bratislava

Tempets 1
Dansaran Vandanov, Juraj Žilinčár, Kristína Luptáková, Peter Dedinský, Ana-Sanziana Beschia, Martin Anderson, Damián Šimko, Gloria Todeschini, Sakura Shojima, Sumire Shojima, Abigail Bushnell, Dominic Ballard, Yuki Kaminaka

Tempest 2
Prospero – Peter Dedinský / Martin Anderson
Caliban – Andrej Cagáň / Davide De Biasi

Tempest 3
Prospero – František Šulek / Dominic Ballard / Andrej Szabo / Daniel Raček
Miranda – Kristína Luptáková / Katarína Košíková
Ferdinand – Damián Šimko / Andrej Szabo
Caliban – Yuki Kaminaka / Dansaran Vandanov
Trinculo – Juraj Žilinčár / Raphael Schuster
Stefano – Andrej Kremz / Martin Anderson

www.snd.sk

Foto Peter Brenkus