V Ostravě pokračuje tudorovská trilogie

  1. 1
  2. 2

Vizuálny dojem pôsobí trocha roztrieštene. Keďže autorkou scény a kostýmov je jedna osoba, výtvarníčka Eva Jiřikovská, predpokladám, že to bol cielený zámer. Zámer, historizujúce kostýmy zasadiť do modernej, abstraktnej kulisy, ktorá ignoruje meniace sa dejiská príbehu. Čítať ju možno ako symbol výstuže sukne, akúsi klietku či dáždnik, pod ktorými je zašifrovaný „ženský princíp“ príbehu aj interpretácie. Pokiaľ by sa táto téza dala akceptovať a divák rébus odhalil, pokiaľ si domyslí, že niektoré výjavy sa odohrávajú v galérii Westminsterského paláca, iné v parku pevnosti Fotheringhay, ďalšie zasa v komnate kráľovnej Alžbety I. a podobne, vynárajú sa ďalšie otázniky. Načo bolo treba vnášať „choreografiu“ do zborovej scény v úvode, načo v prvom veľkom finále, ktorého dramatická gradácie je hudobne dokonalá, spustiť kolotočový pohyb točne.

Tých barličiek, odpútavajúcich pozornosť od spevu je viac. Načo opakovať tie trblietavé konfety počas árií Stuardy, načo zhadzovanie stoličiek ako prejav zlosti, spievanie cabaletty na stoličke, chichot detí, prečo musí časť vypätej záverečnej scény odspievať titulná hrdinka hlavou dole… Keby Linda Keprtová nevnášala do rukopisu zbytočné cudzorodé prvky a ostala pri tom, čo sa jej skutočne vydarilo, pri portrétovaní dvoch kráľovien a ich vzťahu, pôsobila by inscenácia čistejšie. Možno je to istá režisérkina pochybovačnosť, sprevádzajúca jej ešte len krátku divadelnú prax, možno hľadá samu seba, azda jej belcanto nie dosť učarilo. Ťažko povedať, no v porovnaní s vlaňajšou Annou Bolenou v réžii Ivana Krejčího, ma tento výsledok nie celkom presvedčil.Po vlaňajšej Anne Bolene (a po materskej dovolenke) nachádza Jana Šrejma Kačírková v Marii Stuarde svoju ďalšiu jedinečnú príležitosť. A opäť ju využíva stopercentne. V našich pomeroch (myslím na česko-slovenské teritórium) sa s takou mierou belcantovej vokálnej estetiky stretávame veľmi vzácne, skôr by som povedal, že vôbec. Umelkyňa je schopná tvoriť dlhé frázy vo vláčnom legate, zdobiť líniu predpísanými koloratúrami, prechádzať zo sýtej hlbokej polohy (bez umelého tmavenia v hrudnej rezonancii) do žiarivých a priebojných výšok. V jej poňatí partu nachádzame celú stupnicu dynamických nuáns, vkusné portamentá a celkovo veľkú mieru výrazového stotožnenia sa s psychológiou postavy.

Má absolútne rovnocennú protihráčku. Je ňou medzinárodne etablovaná slovenská mezzosopranistka Jana Kurucová (Elisabetta), ktorá vniesla do portrétu svojej hrdinky nesmiernu dávku vášnivého temperamentu. Jej výraz je expresívny, no stále ostáva v štýlových mantineloch belcanta, tessitura partu je pre jej vysoký mezzosoprán s absolútne vyrovnanými registrami ideálna, hrá s veľkou mierou presvedčivosti, bez vonkajšieho pátosu, no s prenikavým účinkom. Scéna konfrontácie kráľovien obom protagonistkám vyšla skvelo, vo veľkolepom gradačnom oblúku a obstála by aj v silnej európskej konkurencii.Hlavná tenorová rola Roberta, grófa z Leicesteru síce nemá samostatnú áriu, no viacero dvojspevov a ansámblových čísel. Stvárnil ju v Ostrave udomácnený taliansky tenorista Luciano Mastro, ktorý paradoxne do estetiky tónu vniesol najmenej „italianity“. Neustále forte, absencia vláčneho, poddajnejšieho tónu, mäkších fráz a prispôsobivosti v duetách a ansámbloch narúšali aj zážitok z prejavu oboch dámskych protagonistiek. Mastrov pomerne rovný tón bol nie vždy intonačne presne nasadzovaný, často forsírovaný a mal tendenciu zostrovať dynamiku aj u partneriek (skôr u predstaviteľky Elisabetty ako Marie). Jeho výrazové poňatie je akceptovateľné skôr vo veristickom než belcantovom teréne.

Málo presvedčivý bol Jan Šťáva ako Talbot. Je to stredne veľká postava, no má pomerne veľa duet a ansámblov. Pokiaľ sa jeho hlas dostal do strednej polohy a mohol spievať v plnej dynamike, preukázala sa jeho jadrná basová farba. Vo chvíľach, keď musel intenzitu tónu tlmiť a navyše part siahal do hlbšej polohy, vytratila sa koncentrovanosť tónu a nabehlo nepríjemné vibrato. Z dvoch malých postáv, Anny Kennedyovej v podaní Eriky Šporerovej a lorda Cecila v interpretácii Jakuba Kettnera, vyšla oveľa presvedčivejšie druhá.

Štvrtková premiéra Marie Stuardy na doskách ostravskej opery sa stretla s mimoriadne priaznivým ohlasom publika. Ovácie patrili v prvom rade obom dámskych protagonistkám, ktoré stvárnili nielen súperiace kráľovné, ale potvrdili, že sú česko-slovenskými kráľovnami belcanta. 

Neostáva iné, len popriať nastupujúcemu vedeniu opery šťastnú ruku vo voľne inscenačného tímu budúcoročného Roberta Devereux. A zároveň poďakovať končiacemu opernému šéfovi Robertovi Jindrovi a dramaturgovi Danielovi Jägerovi k projektu „tudorovskej trilógie“, ktorú spolu s riaditeľom divadla Jiřím Nekvasilom (vtedy ešte vo vzácnom názorovom konsenze) vymysleli a v dvoch krokoch zrealizovali.

Hodnotenie autora recenzie: 75 %

Gaetano Donizetti:
Marie Stuarda
Hudobné naštudovanie: Tomáš Brauner
Dirigent: Tomáš Brauner (alt. Marek Prášil)
Réžia: Linda Keprtová
Scéna a kostýmy: Eva Jiřikovská
Zbormajster: Jurij Galatenko
Dramaturg:  Daniel Jäger
Orchester a zbor Národního divadla moravskoslezského Ostrava
Premiéra 18. decembra 2014 Divadlo Antonína Dvořáka

Alžběta – Jana Kurucová (alt. Michaela Kapustová / Silvia Beltrami)
Marie Stuartovna – Jana Šrejma Kačírková (alt. Agnieszka Bochenek-Osiecka / Sonja Šarić)
Anna Kennedyová – Erika Šporerová (alt. Eliška Weissová)
Robert – Luciano Mastro (alt. Philippe Do / Alessandro Luciano)
Vilém Cecil – Jakub Kettner (alt. Marián Lukáč)
Jiří Talbot – Jan Šťáva (alt. Martin Gurbaľ)

www.ndm.cz

Foto Martin Popelář

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Donizetti: Maria Stuarda (NDM Ostrava)

[yasr_visitor_votes postid="142059" size="small"]

Mohlo by vás zajímat