Vadim Repin a Slovenská filharmonie s novým šéfdirigentem zahájili Bratislavské hudební slavnosti

Na 52. ročník Bratislavských hudobných slávností sme, vzhľadom na obsadenosť koncertnej sály Slovenskej filharmónie rokovaniami predsedníctva Rady Európy, čakali o dva mesiace dlhšie. No už ich tu máme. Koncentrát toho najpozoruhodnejšieho, čo vie Slovensko v oblasti klasickej hudby ponúknuť a postaviť na platformu umeleckej konfrontácie s privezenými telesami, dirigentmi a sólistami zvučných mien. Šestnásť sviatočných dní včera večer odštartovala festivalová zvučka a krátke prejavy riaditeľa Slovenskej filharmónie Mariána Lapšanského a ministra kultúry SR Mareka Maďariča.

Otvorenie Bratislavských hudobných slávností 2016 opuncovali osobnosti

Prvý koncert mal pozoruhodnú dramaturgiu, ukotvenú na štyroch partitúrach, ktoré vznikli v prvej polovici 20. storočia. Napriek historicky krátkemu intervalu medzi skomponovaním Debussyho Mora (1905), Dohnányiho Symfonických miniatúr (1933), Šostakovičovho 1. husľového koncertu (1947 – 1948) a Brittenových Štyroch morských interlúdií (1945) ide o skladateľov vyznávajúcich mnohotvárnu a odlišnú hudobnú poetiku. Zaradenie každého z čísel otváracieho koncertu malo svoje opodstatnenie a ako celok pôsobilo vyvážene a kontrastne. Za dirigentským pultom Slovenskej filharmónie stál jej dezignovaný šéfdirigent James Judd, sólistom bol ruský huslista svetového mena Vadim Repin.

Ernő von Dohnányi bol bratislavským rodákom, k hudbe pričuchol v rodnom dome a vzdelával sa u organistu Dómu sv. Martina v Bratislave. Vysokoškolské vzdelanie v odbore klavír a kompozícia získal v Budapešti a vzápätí sa rozbehla jeho kariéra v Maďarsku i v zahraničí. Skladateľský rukopis Ernőa von Dohnányiho charakterizuje silný príklon k romantizmu, čím sa výrazne líši od svojich rovesníkov Bélu Bartóka či Zoltána Kodálya. Symfonické miniatúry, op. 36 v piatich častiach odkrývajú na jednej strane výrazne konzervatívny, na dobu vzniku až povážlivý „retro“ štýl, na druhej však dokazujú, že inštrumentačné remeslo ovládal majstrovsky. Filigránske otváracie Capriccio má optimistický náboj, Rapsódia preveruje technické možnosti dychov a vo vypuklej dynamickej klenbe aj sláčiky, romantické Scherzo a Tema con variazioni sú bohaté na farby a inštrumentáciu. V spomenutých častiach, ako aj v záverečnom vygradovanom Ronde, dosiahol James Judd na čele Slovenskej filharmónie celkovo svižný ťah a bohaté kolorovanie hudobného materiálu.

Prvým vrcholom večera sa stalo uvedenie Koncertu pre husle a orchester č. 1 a moll, op. 77 od Dmitrija Šostakoviča so sólistom Vadimom Repinom. Prvý z dvoch husľových koncertov vznikal v rokoch 1947 a 1948, no stalinistické praktiky vo vtedajšom Sovietskom zväze dielo degradovali na formalistické a odsúdili ho na sedemročný spánok v zásuvke. Geniálna skladba, narúšajúca klasické poradie častí inštrumentálnych koncertov, zaznela až roku 1955 v podaní Davida Oistracha a Leningradskej filharmónie, dirigovanej Jevgenijom Mravinským. A legendárny sólista má dnes v dnes 45-ročnom Vadimovi Repinovi dôstojného pokračovateľa. To, čo v Šostakovičovi na bratislavskom pódiu predviedol, doslova vyrážalo dych.

Úvodné Nokturno Repin vykreslil vo vrúcne lyrickej, jemne bolestivo-pesimistickej farbe, ponúkajúc primeranou vibráciou nástroja tvorenú emóciu, noblesnú frázu a plnosť tónu v každej dynamickej sfére. Scherzo otvorilo Repinovi priestor na demonštrovanie virtuóznej technicky, nie však extrovertnej exhibície, ale organického začlenenia hráčskej ekvilibristiky do priam démonicko-tanečnej poetiky tejto časti. Repin vložil do partu energiu, absolútnu rytmickú a intonačnú precíznosť a objemný tón, ktorým rovnocenne súperil s Juddovým vypracovaným orchestrom. Passacaglia s tragizujúcim podtónom vo farbe a výraze vyústila v bravúrnu, strhujúco sformovanú kadenciu, kde Repin znova potvrdil fenomenálnu techniku a obrovskú výrazovú pokoru. Záverečná Burleska v radostnejšej a ľudovým duchom poznačenej atmosfére uzavrela nezabudnuteľnú interpretáciu Šostakovičovho 1. husľového koncertu, ktorá nesporne vchádza do análov bratislavského festivalu.

Druhá polovica večera sa niesla v znamení dvoch inšpirácií morom. Vedľa seba postavené diela velikánov anglickej a francúzskej hudby, ktorých vznik delili štyri desaťročia prvej polovice uplynulého storočia, sú dôkazom, aké široké a rôznorodé emócie či asociácie vyvoláva tento prírodný živel. Claude Debussy a Benjamin Britten ho našli na anglických pobrežiach. Starší z nich na južnom, mladší na východnom, predsa len premenlivosť a nevypočítateľnosť morskej hladiny vniesli odlišnými poetikami vyzbrojeným skladateľom spoločného menovateľa. Spracovali ho, pochopiteľne, každý po svojom, no s porovnateľnou silou. Benjamin Britten v opere Peter Grimes, spracúvajúcej tragický príbeh osamelého a nepochopeného anglického rybára, prepojil jednotlivé obrazy šiestimi orchestrálnymi medzihrami. Z nich sa sformovala koncertná suita Štyri morské interlúdiá z opery Peter Grimes, op. 33a, často uvádzané symfonickými orchestrami. Na rozdiel od Debussyho maľuje more viac programovo, v nadväznosti na dejové situácie opery. Jeho more má síce tiež nádych impresionizmu, no je to more nepredvídateľné, nebezpečné, schopné zúriť i vraždiť. V inšpirujúcej koncepcii dirigenta Jamesa Judda a zanietenej interpretácii Slovenskou filharmóniou ožívali meniace sa farby mora, jeho metamorfózy jednak v závislosti na kolobehu dňa a noci, no najmä v reflexii dejových udalostí. Partitúra preverila orchester vo všetkých sekciách a James Judd jej dal pečať autentického stotožnenia sa s poetikou skladateľa.

Tri symfonické skice More od Clauda Debussyho sa ako vyvrcholenie otváracieho koncertu Bratislavských hudobných slávností pokúsili prebiť fascinujúci dojem z interpretácie Brittenovej skladby. Hoci sa to podľa mňa nepodarilo (aj keď vnímam, že ide o subjektívny vnem každého návštevníka), Debussyho očarenie morom v podaní Slovenskej filharmónie za Brittenovým nezaostávalo. Maľovalo nálady, asociácie, neprogramové impresie. Oproti Brittenovi azda trocha idylickejšie, no nesmierne hĺbavé a plasticky odtieňované. Prebúdzanie mora, jeho šum, „rozhovory“ vĺn, dialóg s vetrom, to všetko pretavené v Debussyho hudobnej reči, rešpektovali dirigent a orchester so zanietením a zodpovednosťou, aké patria otváraciemu koncertu festivalu. Bratislavské hudobné slávnosti teda vstúpili do života s vysoko nastavenou latkou kritérií. Kiežby táto dobrá nálada, radosť z hry a ohnivá gradácia zotrvali v takej podobe, ako ich nastavil vtipný, Jamesom Juddom navrhnutý prídavok (Henry Wood: Fantasia on British Sea Songs).

Hodnotenie autora recenzie: 90 %
Vadim Repin 100 %

Bratislavské hudobné slávnosti 2016
Otvárací koncert 52. ročníka BHS
Dirigent: James Judd
Vadim Repin (husle)
Slovenská filharmónia
18. novembra 2016 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Ernő von Dohnányi: Symfonické minúty, op. 36
Dmitrij Šostakovič: Koncert pre husle a orchester č. 1 a moll, op. 77
Benjamin Britten: Štyri morské interlúdiá z opery Peter Grimes
Claude Debussy: More, tri symfonické skice, L. 109

www.bhsfestival.sk