Zuzana Marková jako Massenetova Manon v Kolíně nad Rýnem. Vokálně i herecky bravurní

  1. 1
  2. 2
Už tretiu sezónu sídli operný súbor v Kolíne nad Rýnom (Oper Köln) v náhradných priestoroch. Zatiaľ čo budova na Offenbachovom námestí je v rekonštrukcii, prevádzka sa v plnej intenzite preniesla pod strechu StaatenHaus-u. Na pravom brehu Rýna (centrum mesta sa nachádza na opačnom) boli v dvadsiatych rokoch minulého storočia vybudované haly Rýnskeho parku, integrované s výstaviskom. Počas vojny zničenú stavbu zrekonštruovali v päťdesiatych rokoch. Dnes slúžia tri haly, z nich dve veľké s kapacitou osemsto až deväťsto miest, operným produkciám. Čiže vidno tu istú paralelu s prestavbou Janáčkovho divadla v Brne a jeho pôsobením na výstavisku. S tým rozdielom, že v Kolíne nad Rýnom sa do „Štátneho domu“ presunul celý repertoár divadla.
J. Massenet: Manon – Insik Choi (De Brétigny), John Heuzenroeder (Guillot de Morfontaine), Wolfgang Stefan Schwaiger (Lescaut), Zuzana Marková (Manon Lescaut), Marta Wryk (Javotte), Atalla Ayan (Chevalier Des Grieux), Menna Cazel (Poussette), Dara Savinova (Rosette), Julian Schulzki (der Wirt, der Pförtner, der Groupier) – Oper Köln 2018 (zdroj Oper Köln / foto © Bernd Uhlig)

 

V Kolíne nad Rýnom upútala Manon Zuzany Markovej

Manon
od Julesa Masseneta súperí s Pucciniho o deväť rokov mladšou Manon Lescaut o priazeň publika, pričom ich frekventovanosť na svetových scénach je približne rovnaká. Je samozrejme vecou vkusu diváka, resp. preferencie divadelných dramaturgií, ktorému spracovaniu príťažlivého námetu Abbého Prévosta dá zelenú. Oproti priamočiarejšej a talianskym verizmom nasiaknutej Pucciniho verzii je Massenetova, opretá o libreto Henriho Meilhaca a Philippa Gilla, rozvinutejšia, košatejšia a vernejšie zrkadliaca nástup tzv. belle époque.

Hudobný jazyk Julesa Masseneta (1842 – 1912) je veľmi osobitý, inštrumentačne špecifický, nadýchnutý kombináciou sentimentality, vrúcnej lyriky, delikátnej dynamiky, ale aj strhujúcej drámy. Keďže dielo má žánrové určenie opéra-comique, narába s montážou rôznorodých kompozičných techník. Ojedinele s hovoreným slovom, oveľa častejšie s melodrámou (buď s hudobným podmaľovaním, alebo s neutrálnymi motívmi), nachádzajú sa v ňom recitatívy (raz v „starom“ štýle, inokedy s výrazovou silou až piesňového charakteru) a rôzne typy árií. Len titulná postava obsahuje polohy koloratúrne, lyrické i dramatické. Nemožno nespomenúť ešte jedno špecifikum Massenetovej Manon. Tým sú príznačné motívy, nie však vo wagnerovskom duchu, ale skôr ako spomienkové hudobné sekvencie.

Nová kolínska inscenácia sa opiera o zaujímavý vizuálny tvar a nemenej o intenzívny prienik do charakterovej podstaty partitúry. Režisér Johannes Erath, vo Viedni vyštudovaný huslista, vstúpil do fachu inscenátorov najskôr ako asistent Deckera, Mielitzovej, Joostena, Konwitschného, Marelliho či Vicka a neskôr už režíroval samostatne. Svojou Manon dokázal, že vie rozvíjať princípy moderného divadla a zároveň nespreneverovať sa hudobnej predlohe. Návštevník Staatenhausu dostáva prvé informácie už vo foyeri. Pri stolíku sedí nehybná dvojníčka Manon (počas pauzy ju vystrieda Des Grieux), harmonikár hrá príznačné melódie.

Divadelná sála s amfiteatrálnym hľadiskom má javisko veľmi široké, no menej hlboké. Johannes Erath so scénografom Herbertom Barzom-Murauerom narábajú veľmi šikovne s jeho horizontálnou dimenziou. Pre zmenu scénických situácií využívajú v prednej časti priesvitné závesy, v zadnej pevné posuvné steny. Pomáhajú si pohyblivým pásom, ktorý na okraji javiska priváža rekvizity i účinkujúcich. Inscenátori vykladajú príbeh posunutý do moderných čias, avšak nelipnú na realistickej kresbe charakterov a situácií, ale väčšmi stavajú na štylizácii. Veľký dôraz kladú na pohybovú zložku, do ktorej s obrovskou intenzitou zapájajú aj zbor (opakované spomalené až zmrazené pohyby) i sólistov. Každý obraz dostáva priliehavú, s dejom ladiacu atmosféru. Od čakárenských sedadiel s projekciou Paríža v 1. dejstve, bielych matracov, kvetináča a stolíka stroho zariadenej izby milencov, cez bizarne animovanú šou s vyzliekaním figurín na parížskej promenáde Cour-la-Reine a kláštor so šíriacou sa vôňou kadidla, až po „striptízové“ obnažovanie duševne zničenej Manon a depresívny prístav v Le Havre.

Symbolickým prvkom inscenácie je napríklad predimenzovaná fľaša parfumu ML, v čase vrcholnej slávy Manon. V scéne, keď je vzťah Manon a Des Grieuxa naštrbený a dievča podlieha zvodom bohatého Brétignyho, nastupujú taneční dvojníci. Dupľovanie akcií nie je prvoplánové. Je možno trocha ťažšie čitateľné, no vychádza zo základnej koncepcie Johannesa Eratha. Pravdepodobne bolo režisérovou myšlienkou prepojiť štvrté a piate dejstvo šansónom Manon z nahrávky Sergea Gainsbourga, čo bol síce cudzorodý prvok, no – podobne ako exponovanie harmonikára v orchestrisku pri zhasnutom svetle – ani tieto intermezzá nepôsobili vyslovene kontraproduktívne. Aj keď určite patrili k polemickejším momentom inscenácie. Veľký kus práce režiséra sa premietol nielen do detailne vypointovaných hereckých kreácií hlavných aktérov (najmä Manon a Lescauta), ale aj do kabinetných kreácií postáv druhého sledu, predovšetkým Guillota de Morfontaina.

Francúzsky dirigent Claude Schnitzler, rodák zo Štrasburgu, nepatrí síce k najžiarivejším hviezdam, no jeho práca s Gürzenich-Orchester Köln bola úchvatná. Bezmála sedemdesiatročný maestro s veľkými medzinárodnými skúsenosťami vypreparoval veľké množstvo farieb, rafinovaných nuáns a dynamických kontrastov a vniesol do celkového zvuku silnú dávku emocionálnosti. Teleso hralo rytmicky presne, diferencovane v kreovaní atmosféry, zreteľne vynášalo motívy a podmaľúvalo hlasy sólistov. Veľký obdiv patril aj zboru (zbormajster Sierd Quarré), ktorý bol mimoriadne agilný nielen spevácky, ale aj herecky.

Po prvýkrát sa titulnej úlohy zhostila mladá a v zahraničí veľmi úspešná česká sopranistka Zuzana Marková. Jej doménou je prevažne taliansky repertoár (Lucia di Lammermoor, La traviata, Anna Bolena, Elvira v Puritánoch), no mimoriadne vypätú postavu Manon zvládla vokálne i herecky bravúrne. Jej hlas si aj pri tmavšej, „hustejšej“, k mladodramatickému fachu smerujúcej farbe zachováva pružnosť koloratúr a koncentrovanosť najvyšších tónov, siahajúcich do trojčiarkovej oktávy. Manon Zuzany Markovej obsiahla celý charakterový oblúk hrdinky, od dievčenskej ľahkomyseľnosti, cez cit, vášeň a morálne poklesky, až po neskoré precitnutie, ľútosť, chorobu a smrť.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


Komentujte

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na