Natália Horečná a Peter Breiner v premiéře Baletu SND

Významný krok pre súbor alebo Slovenské tance – Životy svetiel

Energické… Dojímavé… Zvláštne… Abstraktné… Hravé… Vtipné… Slovenské tance – Životy svetiel by sa dali opísať miliónom slov, definovať toto dielo je však oveľa náročnejšie. Po masívnej propagácii, ktorá sa tomuto titulu ušla, cez zodpovednú prácu tvorcov a celého súboru, nie je jednoduché dospieť k jednoznačnému záveru. Tento titul je vo svojej podobe v prvom rade dôležitou skúsenosťou pre súbor. Slovenské tance – Životy svetiel sú významným počinom a obe premiéry boli interpretačne na vysokej úrovni.

Choreografia Natálie Horečnej je strhujúca, dynamická. Podarilo sa jej pracovať so súborom spôsobom, ktorý nám v konečnom dôsledku odhalí predovšetkým zbierku individualít – ich srdcia a duše. Prostredníctvom svojho diela nám ponúka pohľad na kompaktnú skupinu, ktorá nemá podobu zborovej masy, ale zoskupenia skutočných ľudí. Neponúka odraz „čohosi popisného“, ale individuality s reálnymi zážitkami a skúsenosťami. O toto všetko sa súbor s divákmi podelí, ponúkne im to na dlani, a je na divákovi, či sa tento jednoduchý koncept rozhodne prijať. Natália Horečná dokázala pracovať s členmi súboru jednotlivo a prejavila schopnosť vnímať telá v ich individuálnej rovine, v kontexte vzájomnej nejednotnosti. Dokázala vybudovať choreografiu aj na základe typológie jednotlivých členov, čo je v prípade Baletu Slovenského národného divadla nedoceniteľnou hodnotou.

Slovenské tance – Životy svetiel sú teda v prvom rade o tanci pre tanec. Rozpačité pocity zo sledovania pokusov o dejovosť či vnútornú výpoveď nahrádza extatický zážitok z pohybu. Možno by celému titulu neuškodilo viac abstraktné uchopenie, zvolenie nosnej témy boja dobra so zlom, temnoty so svetlom, skôr v rovine emočnej, a možno názorovo poukázať na vnímanie lásky ako čohosi čistého.

V predstavení je badať určitú neprirodzenú vynútenosť dejovej línie a postáv, ktorých existencia na javisku nie je natoľko markantná, aby sa stali pre dielo nevyhnutnosťou. Tento nedostatok neznižuje kvalitu diela, pretože Slovenské tance – Životy svetiel dokážu harmonicky plynúť, vtiahnuť diváka a ponúknuť mu jednoduchý a čistý zážitok z choreografie a tanečných výkonov. Neľahká úloha vyprodukovať neoklasické tanečné dielo na hudbu s folklórnym obsahom sa podarila nad očakávania. S tým spojené jemné využitie ľudovej motiviky je skôr metaforou alebo vtipným pripodobnením minulosti.

Jazyk, ktorý si Horečná zvolila, nie je síce originálny, ale je o to viac funkčný a esteticky hodnotný. Jej choreografia nie je egocentrickou výpoveďou, ale vizuálne príťažlivým obrazom, ktorý so sebou prinesie veľa otázok, ale na druhej strane „chytí za srdce“. Od prvého momentu si vydobyje pozornosť a prirodzene plynie bez zbytočností a prehnaných konštrukcií a ponúka možnosť si toto dielo jednoducho divácky vychutnať. Horečnej choreografia je jednoducho krásna.

Prvá premiéra bola interpretačným koncertom Petra Dedinského (Syn Janko), ktorý sa po dlhšom čase divákom predviedol v štýle, ktorý mu sedí a vyhovuje a v ktorom sa dokáže prejaviť na dych vyrážajúcej úrovni. Na Dedinskom nie je obdivuhodná len jeho mäkkosť, spôsob práce v plié, jeho schopnosť spájať pohyb po význame, ale aj nesmierna profesionalita a radosť, ktorú dokáže odovzdať. Dedinský dokáže pracovať s energiou, dokáže viesť dialóg nielen s kolegami na scéne, ale aj s publikom. Pritom sa nepredáva a nepodkladá vkusu. Peter Dedinský je pravdivým interpretom, ktorý opäť dokázal, že je zrelou a plnohodnotnou osobnosťou schopnou zaujať stanovisko a pritom byť sám sebou, samostatne myslieť a budovať postavu. Od prvého pohybu na scéne jeho postava žila a vyvíjala sa.

Jeho partnerkou bola Ana Beschia (Anička), pre ktorú bola táto postava debutom so všetkým, čo k tomu patrí. Prekvapivo na Beschii nebolo badateľné, že interpretuje titulnú úlohu po prvýkrát. Úlohy aj nového choreografického slovníka sa chopila so cťou a v intenciách jej naturelu. Medzi ňou a Dedinským neprišlo k emocionálnemu spojeniu, nepodarilo sa im stopercentne naplniť ľudský rozmer choreografie. V prípade Any Beschie bude možno trvať o niečo dlhšie, kým sa v tejto choreografii usadí, kým sa zžije s novým zážitkom a naberie viac skúseností, a to najmä v čerpaní sily z plié a schopnosti spájať kroky nielen tanečne, ale aj po obsahu tak, aby jej výkon nič nenarúšalo. Ako sólová debutantka však ani náhodou nesklamala, skôr naopak, a dúfam, že dostane podobnú možnosť aj v ďalších tituloch.

Pastvou pre oči bol výkon Kataríny Kaanovej, ktorá sa ako Anička predstavila na druhej premiére. Jej výkonu nič nechýbalo. Využila všetok svoj potenciál a pridala aj niečo navyše. Dívať sa na Kaanovú v úlohe Aničky vyvolalo jednu čistú emóciu – radosť. Akoby všetky svoje skúsenosti spojila a snáď po prvý raz ponúkla divákom kompaktný, celistvý výkon na tak veľkej ploche. Kaanovej Anička bola vnútorne bohatá, dynamická, hravá, plná citu a výborne odtancovaná. Nedá mi nespomenúť jej budovanie port de bras, ktoré bolo presné, plastické, plné výrazu a plnohodnotne plynúce až do končekov prstov. Kaanová sa po prvý raz divákom predviedla v úplne inej dynamike pohybu. Odhodila noblesu, gracióznosť, a vymenila ju za silný emocionálny zážitok.

So Samuelom Priceom (Syn Janko) na scéne vybudovali vzťah plný vzájomnej dôvery a rešpektu. Vychutnali si partnerskú spoluprácu a postarali sa o silný divácky zážitok. Najmä v duete (druhé dejstvo) sme boli svedkami veľmi zriedkavého úkazu, ktorý je ťažko opísať slovami. Dvaja tanečníci, ktorí netvoria pár mimo javiska, sa dokázali emocionálne spojiť v jeden mechanizmus, a to tak, že nejednému návštevníkovi vohnali slzy do očí.

Samuel Price (Syn Janko) nebol taký výrazný ako jeho kolega Peter Dedinský, ale dal postave Janka úplne iný rozmer, chlapčenskejší, viac lyrizujúci, nie až tak dominantný, ale veľmi kvalitný. Dokázal, že je spoľahlivým tanečným partnerom, a spolu s Kaanovou ponúkli divákom úplne iný rozmer, v ktorom ich vzájomná spolupráca nebola prostriedkom, ale vyústením vzťahu.

V úlohe Dámy Temnoty sa predstavili Chelsea Andrejic (prvá premiéra) a Ilinca Gribincea. Obe interpretky v tejto úlohe podali excelentný výkon. Chelsea Andrejic svojím minimalizmom a presnosťou v pohybe. Ilinca Gribincea prekvapila strhujúcim výkonom plným vášne, extrovertného nasadenia a živelnosti, vďaka čomu v sekunde ovládla javisko. Part Dámy Temnoty nie je tanečne špecifický, ale vyžaduje si veľkú vnútornú kontrolu a schopnosť byť v určitej rovine stratégom. Obom interpretkám sa podarilo interpretovať Dámu Temnotu na vysokej úrovni, ovládnuť formu a kumulovať jej obsah.

Vrcholom prvého dejstva bol obraz škriatkov. Igor Leushin, Artemyi Pyzhov, Dansaran Vandanov, Jonatan Lujan a Francisco Garcia sa odprezentovali s detskou radosťou a humorom a ani sebazosmiešnenie im nebolo cudzie. Vďaka ich interpretácii sa z tohto výstupu stala jedna z najvýraznejších častí prvého dejstva.

V holuboch sa istejšie prejavilo prvé obsadenie, Viktória Árvová, Andrej Szabo a Dominic Ballard. Árvová potešila možno ešte o čosi viac než jej kolegovia. Jej schopnosť interpretovať tento tanečný štýl tak, že medzi ňou a mladšími kolegami nie je badať žiaden rozdiel, je obdivuhodná. Jej holubica bola pochopiteľne iná než holubica Violy Mariner, pokojnejšia, menej dynamická, ale v kontexte choreografie sa jej prevedenie spájalo s čímsi väčším, než je tanec. Viole Mariner (druhá premiéra) žiaľ jej kolegovia Martin Kreml a Aleksei Kovalueski akosi nestačili, a tak toto trio stratilo svoju ladnosť a konkrétnosť, ktoré malo večer predtým vďaka trojici Árvová – Szabo – Ballard.

V úlohách rodičov zahviezdili Adrian Ducin a Viktória Šimončíková. Oproti druhému obsadeniu (Martin Radošinský a Reona Sato) im postavy rodičov svojím obsahom nemali čo ponúknuť, keďže podobné úlohy obaja dávno interpretačne prerástli. Pre Martina Radošinského sa z postavy otca naopak vykryštalizovala zaujímavá príležitosť, s ktorou sa (určite aj vďaka profesionalite a skúsenostiam Reony Sato) vysporiadal so cťou.

O excelentný zážitok sa postarali Sumire Shojima a Sakura Shojima ako Jing a Jang. Predviedli dynamický a technicky bravúrny a vyrovnaný výkon. Ťažko povedať, či by aj ďalší členovia súboru boli schopní interpretovať toto „zrkadlenie“ s takou súhrou a jednotou ako tieto sestry.

Opať nesklamala ani Sarah Millner v postave Katarínky a spolu s Andrejom Cagáňom vytvorili vtipné duo, ktoré oživilo celé predstavenie. Sarah Millner opäť predviedla nielen tanečné, ale aj herecké kvality, a to s ľahkosťou, na ktorú sme v jej prípade zvyknutí.

Pozitívne prekvapila Romina Kołodziej so svojím partnerom Damiánom Šimkom (Duše), vďaka ktorým tento duet získal mystický rozmer. Podobné snahy vyvíjalo aj druhé obsadenie (Calogero Failla a Gloria Todeschini), ale Kołodziej a Šimkovi sa podarilo byť v tomto duete presvedčivejšími.

Čiernym apoštolom výrazne dominovali Mergim Veselaj a Leonard Šimek, ktorí sa vďaka svojmu výkonu dokázali v pánskej časti zboru výrazne presadiť.

Scéna z dielne Petra Janků bola síce vizuálne príťažlivá, ale bohužiaľ jej funkcia bola len dekoratívna. To isté platí aj o kostýmoch, ktoré vytvorila módna návrhárka Lea Fekete. Do inscenácie vytvorila krásne šaty, ale bohužiaľ „len šaty“. Kostýmy nič nedefinovali a návrhárka sa pohybovala v bezpečnej zóne a nezariskovala. Pracovala s drobnými náznakmi folklóru, ale kostýmy neboli celistvé. Celá výtvarná stránka bola koncipovaná ako potecha oka. V tomto prípade by som očakávala viac.

Hudobný skladateľ Peter Breiner mal na starosti aj hudobné naštudovanie diela a to sa mu podarilo veľmi úspešne. Pod jeho taktovkou podal orchester Slovenského národného divadla priam až životný výkon. Orchester, ktorý má tak často problém s intonáciou a súhrou, sa prejavil ako živý mechanizmus, ktorý je schopný nielen adekvátne interpretovať, ale predviesť sa úplne novým zvukom a zaujímavou farbou.

K tomu určite prispel fakt, že pán Breiner sa rozhodol orchester „rozsadiť“ inak, než je zaužívané. Zrazu sme zaregistrovali, že v divadle máme drevené dychové nástroje, že kontrabasy hrajú, a „nešveholia“ odniekadiaľ zo zákrytu. Plechové nástroje sa postarali o krásny zážitok plný farieb a dynamiky.

Zložitá inštrumentácia diela vynikla v celej svojej kráse a orchester ju predviedol na veľmi vysokej úrovni. Je pozitívne, že opäť raz niekto dokázal, že orchester SND dokáže zahrať kvalitne, keď je pripravený a motivovaný. Snáď sa táto skúsenosť a dobrý pocit z nej prenesú aj do ďalších titulov. Za divákov a baletných nadšencov im z celého srdca ďakujem.

Slovenské tance – Životy svetiel možno neurobia „dieru do sveta“, ale v rámci kontextu a repertoáru sú hodnotnou skúsenosťou pre celý súbor a príjemným zážitkom pre diváka.

 

Hodnotenie autorky recenzie: 70 %

Peter Breiner:
Slovenské tance – Životy svetiel
Libreto, choreografia, réžia: Natália Horečná
Hudobné naštudovanie: Peter Breiner
Dirigent: Peter Breiner (alt. Peter Valentovič)
Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Lea Fekete
Svetelný dizajn: Mario Ilsanker
Balet Slovenského národného divadla
Orchester Slovenského národného divadla
Premiéra 19. a 20. februára 2016 Sála opery a baletu, nová budova SND

Duše – Romina Kołodziej, Damián Šimko, Gloria Todeschini, Calogero Failla (alt. Erina Akatsuka / Yuki Kaminaka)
Syn Janko – Peter Dedinský, Samuel Price
Anička – Ana-Sanziana Beschia, Katarína Kaanová
Rodičia – Viktória Šimončíková, Adrian Ducin, Reona Sato, Martin Radošinský
Dáma Temnota – Chelsea Andrejic, Ilinca Gribincea
Čierni apoštoli – Yuki Kaminaka, Samuel Price, Raphael Schuster, Mergim Veselaj, Leonard Šimek, Damián Šimko (alt. Andrej Cagáň / Francisco Garcia / Artemyj Pyzhov/ Dansaran Vandanov)
Tri poštové holuby – Viktória Árvová, Dominic Ballard, Andrej Szabo, Aliaksei Kavaleuski, Martin Kreml, Viola Mariner
Poštár – Juraj Žilinčár, Andrej Cagáň
Katarína – Bethan Smith, Sarah Millner
Jin / Jang –  Sakura Shojima, Sumire Shojima (alt. Gloria Todeschini / Helene Ziener)

www.snd.sk