Za operou cestou necestou (1)

Paríž, New York, Tokyo, Viedeň, Berlín. Tam sú tie najznámejšie svetové operné scény, ktoré budia rešpekt, prinášajú veľký zisk a médiá o nich píšu, aj keď sa iba jedná o živý prenos ich predstavenia v kinách. Popri tom však existuje množstvo kvalitných, povedzme exotickejších národných opier, ktorých aktivity stoja aspoň za zmienku. V novom seriály na pokračovanie vám niektoré predstavíme. Zameriame sa na základné fakty okolo ich existencie, priblížime si ich históriu, vývoj a súčasné rozpoloženie.

Opera v Rumunsku 
V dvadsaťdva miliónovom Rumunsku pôsobia štyri národné operné spoločnosti: Cluj-Napoca, Iași, Timișoara a tá najhlavnejšia sídli v Bukurešti. Pôsobí pod názvom Národná opera v Bukurešti (Opera Naţională București), jej činnosť spadá pod tamojšie Ministerstvo kultúry a je členom inštitúcie Opera Europa a RESEO. Okrem opery do jej organizácie patrí aj balet a opereta.
Historický exkurz – od operných spoločností k Národnej opere
Na konci osemnásteho storočia fungovalo v Rumunsku množstvo zahraničných spoločností, ktoré v hlavných mestách organizovali operné a baletné predstavenia. V samotnej Bukurešti to boli spoločnosti vedené Livio Cintim, Eduardom Keribligom, či tzv. Fourneaux brothers. Veľkú popularitu si získali uvádzané diela od skladateľov Daniela Aubera, Jacquesa Halévyho, Ferdinanda Herolda a Vincenza Belliniho. Práve s operou Norma od Belliniho sa viaže prvé otvorenie talianskeho divadla v Bukurešti. Aktivity talianskych a rumunských spoločností boli nesmierne bohaté a formovali tamojšiu opernú scénu. Tým, že Rumunsko patrí do širšej východoeurópskej kultúry, bolo odjakživa vystavané vplyvom Talianska. Väčšinu operných talianskych titulov v Bukurešti uviedli veľmi krátko od ich svetových premiér. Už v roku 1870 sa snažil hudobný skladateľ a dirigent George Stephănescu presvedčiť spolu s ďalšími rumunskými umelcami úrady, aby zabezpečili existenciu tzv. lyrického divadla, ktoré by mohlo byť dotované zo štátneho rozpočtu. A nie zo súkromných peňazí, ako bolo dovtedy zvykom. George založil Opernú spoločnosť, ktorá fungovala s obmedzenými zdrojmi, získanými prevažne z operetných a varietných predstavení, ako aj s predaja lístkov na taliansku, francúzsku a nemeckú operu. Spoločnosť  uvádzala obľúbené operné diela od Rossiniho, Donizettiho, Belliniho, Verdiho či Wagnera. Až v roku 1921 konečne získala Operná spoločnosť potrebnú finančnú injekciu od štátu, a vďaka tomu mohla splniť kritéria potrebné k inštitucionalizovaniu. Operná spoločnosť sa pretransformovala na Rumunskú Operu. Najväčšiu zásluhu na tom mal rumunský básnik a politik Octavian Goga (neskôr neslávne známy ako ministerský predseda rumunskej vlády, za ktorého pôsobenia sa posilnili antisemitské zákony) a jeho manželka, sopranistka Veturia Goga. Tá sa po svadbe s Octavianom, na jeho osobné prianie, vzdala všetkých hudobných aktivít a pokračovala vo vzťahu plnom zrady a kolaborácie.Príznačnou pre smerovanie tejto opery v tomto období sa stalo jej samotné otvorenie – ôsmeho decembra v roku 1921 predstavením Lohengrin od Richarda Wagnera, ďalšieho známeho antisemitu. Túto premiéru režíroval Adalbert Markowski a dirigoval jeden z najslávnejších rumunských skladateľov George Enescu.

Po skončení vojny dostala Národná opera v Bukurešti v roku 1950 nové priestory, ktoré jej umožnili vytvoriť lepšie podmienky pre novú produkciu. Inaugurácia novej budovy sa konala deviateho januára 1954 s operou Piková dáma od Piotra Iľjiča Čajkovského. Opäť sa tak naplno ukázali okupačné a propagandistické snahy vniknúť do umenia, tento krát zo strany Sovietov, keďže v tomto období už bola Rumunská ľudová republika v ich područí. A to až do roku 1957, kedy sa Sovietske vojská stiahli z krajiny. V tejto epoche nasledovalo obdobie umeleckého rastu, podporovanie rumunských diel, rozširovanie repertoáru opery – rovnako ako aj uskutočňovanie zákazov, či posilnenie demagógie a cenzúry.

Silné operné hlasy
Rumunská vokálna škola dosahovala odjakživa veľké úspechy. Podarilo sa jej vychovať množstvo talentov, veľká časť z nich potom emigrovala do zahraničia, kde prežili úspešnú kariéru. Jednými z nich boli napríklad tenoristi Traian Grozăvescu, Dimitrie Onofrei, či sopranistky Stella Roman, Viorica Urseleac a Maria Cebotari.Posledne menovaná patrila k najväčších európskym operným hviezdam tridsiatych a štyridsiatych rokov. Často porovnávali mladučkú Mariu Callas práve s Mariou Cebotari.

Dodnes sa traduje, že jej pohreb ochromil viedenskú dopravu, keď sa na ňom zúčastnilo tisícky ľudí. Silný ohlas mala aj nasledovná generácia vokalistov a speváčiek. Šarmom vynikala prenádherná Magda Ianculescu, všestrannosťou Ileana Contrubaș, mezzosopranistka Elena Cernei sa zase zaslúžila o rozvoj rumunského hudobného života ako muzikologička a pedagogička. Veľkú reputáciu si vo svete spravila mezosopranistka Viorica Cortez, ktorá oslnila tie najprestížnejšie európske operné scény. V roku 1967 získala angažmán v Národnej opere v Bukurešti, odtiaľ jej kroky smerovali na koncertné turné po vtedajšej Juhoslávii, Francúzska, Grécka a Írska. Po víťazstve v prestížnej speváckej Medzinárodnej súťaži George Enescu konanej v Bukurešti získala úlohu Carmen v londýnskej Royal Opera House. To jej otvorilo brány do sveta a zároveň to bola jedinečná príležitosť na emigráciu.

Nekonečné problémy s úradmi boli prekážkou pre každého rumunského umelca, ktorý dúfal v medzinárodnú kariéru. Mnohé zmluvy s prestížnymi nahrávacími spoločnosťami a s opernými domami boli z tohto dôvodu zrušené. Málokto totiž chcel investovať nemalé financie do spevákov z problematického režimu. Veľa rumunských operných spevákov tak muselo emigrovať do zahraničia. Jedným z nich bol aj Octavian Naghiu, ktorého v roku 1965 zadržala tajná polícia a mučila pri výsluchoch, len preto, že si vtedajšia moc myslela, že sto dolárov, ktoré obdržal od svojej zahraničnej tety, chcel využiť na útek. Nakoniec Octavian emigroval do Zürichu a v roku 1974 zažiaril v úlohe Rigoletta vo Viedenskej štátnej opere. Vo februári 2015 Octavian zomrel na následky srdcového infarktu. Aj v súčasnosti ponúka Rumunsko mnohé silné hlasy. Spomenúť môžeme napríklad Sorinu Munteanu, ktorá je dôverne známa slovenským divákom, keďže je hosťujúcou umelkyňou v Opere SND. Svoj ohlas má aj tenorista Marius Brenciu, sestry Cristina a Irina Iordăchescu a v súčasnosti jedna z najznámejších rumunských operných speváčok Angela Gheorghiu.

Národná opera v Bukurešti
Sezóna Národnej opery v Bukurešti začína v októbri a trvá až do júna. Úplne prvým koncertom v sezóne býva gala predstavenie, tzv. Promenada Operei. Čo sa týka dramaturgie, väčšinou sa vedenie pridržiava klasického repertoáru. Minulý rok boli uvedené tieto operné tituly: Aida, Carmen, Don Giovanni, Eugene Onegin, Falstaff, Faust, La bohème, La traviata, Figarova svadba, Lohengrin, Madame Butterfly, Nabucco, Otello, Rigoletto, Tosca.Marketingová prezentácia prebieha pompézne a šokujúco, ale Rumuni boli vždy známy v tak trochu secesnej honosnosti. Okrem toho sa snažia prezentovať svoje operné tituly moderným spôsobom. Samozrejmosťou je čulá prezentácia na sociálnych sieťach a dynamická komunikácia s verejnosťou.

Okrem operných, baletných, operetných a muzikálových predstavení sa konajú v Národnej opere v Bukurešti aj rôzne interné odborné školenia, vzdelávacie semináre, workshopy a majstrovské kurzy. Opera má partnerstvo s Akadémiou Teatro Scala Miláno. Každoročne sa tu koná prestížna medzinárodná spevácka súťaž Le Grand Prix de l’Opera za účasti vyše sto spevákov zo všemožných svetových krajín.

Budova Národnej opery v Bukurešti bola postavená v rokoch 1952–1953 v neoklasicistickom dizajne, ovplyvnenom socialistickým realizmom. Hľadisko auditória má deväťstopäťdesiatdva miest, niekedy sa koncerty konajú aj v tzv. Žltom foyeri, ktorý má kapacitu dvesto miest. V budove opery sa nachádza aj malé múzeum.

Zo stálych členov Národnej opery v Bukurešti možno spomenúť basistov Iustinian Zetea, Paul Basacopol, barytonistov Daniel Filipescu, Ștefan Ignat, mezzosopranistky Sorana Negrea, Sidonia Nica, sopranistky Ala Cheptini, Cristina Eremia, Irina Iordăchescu či Iulia Isaeva. Rumunská Národná opera si pozýva takých režisérov ako Stephen Barlow, Graham Vick či Paul Curran.

Foto archiv