Opera SND v retrospektivě: sezona (plná) problémů

Opera SND v retrospektíve: sezóna (plná) problémov

Nechcel som titulom tejto úvahy provokovať, no voľná parafráza názvu diela veľmajstra Shakespeara mi predsa len trocha pošteklila fantáziu. Nie je to vôbec podobenstvo presné, o komédiu na prvej slovenskej scéne nešlo, no predsa len nutkanie upozorniť na jedno z aktuálnych mánk dramaturgie Opery Slovenského národného divadla zvíťazilo nad suchým nadpisom. V celom divadelnom (aj opernom) svete uctievané Shakespearovo jubileum si Bratislava nepripomenula ani len symbolickým koncertom. Asi nenašla dostatok hudobno-divadelných inšpirácií, alebo jej postačoval jeden, nie práve najvydarenejšie naštudovaný, repertoárový titul. Alebo?

Ale poďme k veci. Dnes večer sa naposledy v divadelnej sezóne 2015/2016 zdvihne opona a Rossiniho Barbier zo Sevilly urobí za ňou definitívnu bodku. Nadišiel teda čas pokúsiť sa o jej zhrnutie a osvetliť dôvod skeptického nádychu v názvu tohto textu. Totiž, nielenže nešlo o sezónu hladko a podľa vytýčeného programu plynúcu, kvalitou inscenácií či diváckou reflexiou hodnú postavenia vitríny slovenskej opery, ale naopak, počas uplynulých desiatich mesiacov eskaloval celý rad problémov. Umeleckých, personálnych, vzťahových. Mnohým sa dalo predísť a účinnejšie chrániť imidž váženej, onedlho storočnej značky. Dve zo štyroch predpremiérových tlačových besied sprevádzali šoky v podobe prekvapujúcich rezignácií významných osobností. V prvom prípade, bezprostredne pred premiérou Janáčkovej Věci Makropulos, odstúpil počas vrcholiacich príprav svetovo uznávaný český dirigent Tomáš Hanus. Pred premiérou Mozartovej Così fan tutte zasa ohlásil abdikáciu hudobný riaditeľ Opery SND Friedrich Haider. On však sezónu dokončil, aj keď naštudovania posledného titulu sa vzdal.

S oboma kauzami súvisí postoj vedenia Slovenského národného divadla a špeciálne operného súboru. Ak v prípade rezignácie Tomáša Hanusa a dištancovania sa od októbrovej (resp. novembrovej, keďže sa uskutočnila v posunutom termíne s druhým dirigentom) janáčkovskej premiéry bol ako hlavný dôvod uvedený nedodržaný sľub vedenia (?) Opery, týkajúci sa nemenného orchestrálneho obsadenia počas skúšobného procesu a premiéry, tak dodnes nepoznáme pravdu. Pokiaľ garancia daná nebola (výrazný hlas, spochybňujúci nereálnosť tejto požiadavky, zaznel verejne až v januári 2016 z úst hudobného riaditeľa), tak zavádzal Hanus. Ak je to naopak, pravdu nehovoril riaditeľ Opery SND. Dve pravdy v takej zásadnej otázke neexistujú. A polopravda vie narobiť viac zla ako lož. Navyše, v tomto období sa v médiách na konto organizácie práce na našej prvej scéne veľmi kriticky vyjadril aj Peter Konwitschny. Možno to bol len chvíľkový výlev emócií, keďže nemecký režisér sa v budúcej sezóne do SND plánuje vrátiť, no slová zazneli. A slovo (nie honoráre) robí chlapa, všakže, pán Konwitschny.

Druhá kauza sa týkala nečakanej rezignácie Friedricha Haidera. Medzinárodne renomovanému dirigentovi a hudobnému riaditeľovi (pôvodne nastúpil do funkcie riaditeľa Opery SND, tú mu generálny riaditeľ neskôr upravil a v období medzi sezónami ju pridelil dovtedajšiemu šéfdramaturgovi a Haiderovmu zástupcovi Slavomírovi Jakubekovi), pretiekol pohár trpezlivosti a tolerancie. Voči finančnému podhodnoteniu operného ansámblu, kráteniu rozpočtu zo strany zriaďovateľa s paralelným nárastom mzdových prostriedkov Slovenskej filharmónii a v neposlednom rade voči odmietnutiu komunikácie zo strany šéfa rezortu kultúry. Promptné stanovisko Ministerstva kultúry SR nenechalo na seba dlho čakať. Schválilo krok Friedricha Haidera s ironickým dodatkom, že malo k nemu dôjsť už skôr, keďže sťažnosti na jeho riadiacu prácu (nezabúdajme, že hudobný riaditeľ bol kompetenčne až na treťom mieste, nad ním stál v inkriminovanom čase Slavomír Jakubek a Marián Chudovský) sú dlhodobé. Haider vraj nedostatočne obsadzoval stálych sólistov a nadštandardne využíval hostí. Zároveň hovorca ministra odmietol Haiderov nárok na priamy rozhovor s ministrom, keďže vyjednávanie o mzdových nárokoch zamestnancov je výlučnou právomocou generálneho riaditeľa. Po tomto vyjadrení už vedenie SND zaujalo pozíciu mŕtveho chrobáka. Či z dôvodu súhlasu s jeho posolstvom, alebo jednoducho zo strachu oponovať svojmu „chlebodarcovi“, nevedno. Skúsme si vybrať pravdepodobnejšiu verziu.

Zareagovali však kritici a publicisti (na stránkach časopisu Hudobný život), ktorí jednomyseľne odmietli arogantný slovník MK SR a vyzdvihli Haiderov umelecký prínos počas bratislavského pôsobenia. A začal sa mediálny pingpong. Predseda odborovej Základnej organizácie – Únie sólistov Opery SND vyvracal niektoré tvrdenia kritikov, následne riaditeľ Opery SND rázne odmietol argumenty odborárov a s trocha povýšeneckým podtónom odporučil nepliesť sa do umeleckých rozhodovaní. Nuž a posledné slovo v prestrelke patrilo opäť odborárom.

Táto polemika však nemala ani zamak konštruktívnosti, nehľadala východiská, riešenia, ktoré sa cez mediálne odkazy ani nájsť nedajú. K okrúhlemu stolu, k ochote vzájomne si načúvať, porovnávať stanoviská vedenia súboru, členskej základne (vrátane časti legitímne združenej v odboroch) s prípadnými podnetmi zo strany kritickej obce, nedošlo. Dodávam, že miera kritickosti v názoroch nezávislých recenzentov a publicistov by nemala byť (a som presvedčený, že ani nie je) limitovaná záujmami ani divadla, ani jeho zriaďovateľa. Stanovisko Ministerstva kultúry bolo mimoriadne zavádzajúce a nekompetentné, najmä pokiaľ išlo o otázku využívania či nedoceňovania interných sólistických kapacít. Obsadenie hlasových odborov kmeňovými spevákmi je natoľko nevyvážené, že dokonca núti uvažovať o zrušení pevného ansámblu (prípadne ponechaní len základne pre vedľajšie roly) a jeho nahradení umelcami, angažovanými na základe zmlúv. Či už rezidenčných na určitý počet mesiacov, alebo na konkrétne úlohy a termíny.

Ak Opera SND disponuje v sopránovom odbore šiestimi sólistkami pre prvý odbor, v tenorovom dvoma, s prižmúrením oka troma (v ani jednom prípade však medzi nimi nie sú dramatické hlasy), tak v basovom fachu je k dispozícii pre hlavné úlohy len jediný sólista, navyše v dôchodkovom veku. Toto skutočne nie je vizitka ansámblového divadla. Chce ho Opera SND? Nechce? Jednoducho, nemá ho, no ani kapacity, ktorými disponuje, nepremieta do dramaturgických plánov. A nedokáže to vysvetliť ani len svojmu zriaďovateľovi. Tak, aby to aj pri zjavnom nezáujme o tento druh umenia, pochopil. A aby tento stav, nevyhnutne opretý o využívanie hosťov, nebol živnou pôdou pre intrigy z nenaplnených ambícií neuspokojených.

Nielen v kapitole sólistov je stav chaotický. Opera SND nemá obsadený post šéfdramaturga, čo samo o sebe nie je žiadna tragédia, len flagrantná ukážka posilnenia moci šéfa, hraničiacej s autokraciou. Bez dramaturgov si pri dnešnej dominancii inscenátorov poradí divadlo asi ťažšie, hoci ich postavenie a váha sú rovnocenné aj v kontexte prezentovania hudobných koncepcií a ich sprostredkúvania verejnosti. Hosťujúce tímy si zväčša prinášajú vlastných dramaturgov, no vo zvyšných prípadoch ich musí dodať divadlo. Dvaja súčasní dramaturgovia sú fakticky „odídení“ režiséri, hoci v prípade Martina Bendika to po tejto sezóne už neplatí. Že niet na Slovensku kvalifikovaných odborníkov v tejto profesii (čo tiež nie je celkom pravda, košická opera veľmi účinne a plodne využíva spoluprácu s Petrom Hochelom), to je vizitka nášho žalostného školstva. Veľmi svojrázne je v Opere SND poňatá aj funkcia hlavného dirigenta. V čom spočíva jeho úloha, ak Rastislav Štúr, ktorý ju zastáva, sa v aktuálne ukončenej sezóne nepodpísal pod žiadne (!) premiérové hudobné naštudovanie? Pochopiteľné? Sotva.

Nuž a pristavme sa ešte pri jednej kauze. Tou je aprílové zverejnenie hospodárskeho výsledku Slovenského národného divadla za rok 2015 so sumou mínus 656 857 eur. Dva komentáre, zriaďovateľa a štatutára, k nemu: „Treba sa prikrývať len takou perinou, na akú máme“ (Marek Maďarič, minister kultúry SR). „Vedeli sme, k čomu spejeme… Schodok budeme musieť vykryť z vlastných kapacít a zdrojov“ (Marián Chudovský, generálny riaditeľ SND). Skutočnosť, že po tomto náleze nedošlo k personálnym zmenám, svedčí do istej miery o priznaní dôsledkov rozpočtových redukcií zo strany štátu. Mal by to byť zároveň veľký výkričník a výzva k hospodárnemu narábaniu s verejnými financiami.

Divák či kritik nedokážu posúdiť kapitoly o energiách či výdavkoch na údržbu budov. Rovnako pri neprehľadnom (podľa mňa prekonanom a nepraktickom) trojsúborovom štatúte divadla nevie, akou mierou sa podieľa na negatívnom výsledku práve operná zložka. Je však vcelku rukolapné, že straty vznikajú aj v prevádzkovom režime. Tvrdohlavé odmietanie blokového systému alebo aspoň jeho výrazných prvkov (už v ňom pracujú asi všetky relevantné zahraničné divadlá aj v okolí Bratislavy), generuje plynulú stratu. Každá minúta korepetícií, každá ansámblová skúška navyše niečo stojí. Ak chce vedenie súboru použiť argument, že zoskupenia jedného titulu v sérii sa ťažšie predávajú, nech radšej otvorene hovorí o zlyhávaní Centra marketingu. Poloprázdne predstavenia hosťujúcich súborov počas festivalu Eurokontext.sk majú dostatočne silnú výpovednú hodnotu. Nepomohli ani naivné triky so zbieraním „úlomkov meteoritu s logom festivalu“, ani akcia Nedočkavec. A to radšej pomlčím o takom lapsuse, akým bolo – a teraz som načrel do iného súdka – napríklad priznanie autorstva avizovaného Faustovho prekliatia Bizetovi (viď tlačená verzia ponuky abonentiek). Ťažko pochopiť, prečo pre štyri posledné predstavenia Wagnerovho Lohengrina, po jeho ročnej prestávke, museli byť aktivované dve obsadenia. Derniéra sa napokon pre ochorenie protagonistu vôbec neuskutočnila.

Všetky premiéry sezóny 2015/2016 sme recenzovali, takže teraz už len stručný prehľad. Dramaturgia ostala v konvenčnom rámci a hoci voči žiadnemu z titulov ako takému nemožno vzniesť výhrady – napokon Janáček, Mozart, Beethoven a Verdi sú kmeňovým svetovým repertoárom – nezrkadlila vyššiu programovo-koncepčnú víziu. Tá absentuje trvalo a nič na tom nemení ani blížiace sa jubileum divadla. Chýbala jednoznačná odpoveď na otázku, prečo konkrétny titul v danej chvíli, v danom kontexte, konštelácii. Budúca sezóna avizuje až extrémnu preferenciu koprodukčných modelov. Tie – pokiaľ sa naplnia predpoklady generálneho riaditeľa, hovoriace o koprodukciách „len v zmysle modelu 50 % na 50 %“ (na webe dostupné tézy z výberového konania roku 2012) – by mohli teoreticky priniesť isté úspory. Mimochodom, je zaujímavé porovnať si zámery Mariána Chudovského, vložené do 21-stranového materiálu, s výsledkami po štyroch rokoch. Niečo sa do praxe premietlo, iné len naznačilo a pomerne dosť uviazlo.

Hudobné naštudovania znamenali najmenej spornú zložku repertoárových prírastkov. Friedrich Haider vniesol do Mozartovej opery Così fan tutte gráciu, švih, štýl. Škoda len, že druhá premiéra, vplyvom značne kolísavého obsadenia, znamenala výrazný prepad. János Kovács sa v Beethovenovom Fideliovi síce poľahky vzdal predohry Leonora III. a toleroval režisérske narúšania toku hudby, orchester však pripravil zodpovedne a inšpiroval ho k zanietenému výkonu. Martin Leginus si s partitúrou Verdiho Simona Boccanegru porozumel a vo svojej koncepcii podčiarkol dramatický ťah i výrazové odtiene partitúry. Istý dlh zanechal v Janáčkovej Věci Makropulos Tomáša Hanusa nahradivší Ondrej Olos. Mnoho detailov ostalo len naznačených, orchester bol zvukovo predimenzovaný. Permanentne vysokú úroveň si zachovával počas sezóny zbor.

Inscenačné tvary premiér – tak ako vo svete – polarizovali verejnú i odbornú mienku. Je chvályhodné, že pomer domácich a zahraničných režisérov bol dva ku dvom. Na druhej strane nedošlo k žiadnemu „zázraku“ a kríza slovenskej opernej réžie sa len potvrdila. Najprudšie rozbúrenie hladiny vyvolal, podľa očakávania, Martin Bendik svojím poňatím Beethovenovho Fidelia. Fakt, že pri klaňačke zinkasoval hlasité bučanie, je novinkou len pre Bratislavu. Svet s podobnými rezonanciami ráta. Nič to nemení na konštatovaní, že moderné divadlo sa dá robiť aj bez zásahov do predlohy, menenia jej dejiska i myšlienkového posolstva. Bendik rozmetal takmer všetko, čo sa dalo, no podľa mojej mienky (vyskytli sa aj odlišné hodnotenia) pointa jeho skeptického náhľadu na partitúru viedla na slepú koľaj. Marián Chudovský v Simonovi Boccanegrovi zjavne nechcel provokovať „bendikovským“ slovníkom, ten mu napokon ani nie je vlastný, ale bránil sa rovnako visačke tradičného režiséra. Sadol si však medzi dve stoličky a jeho Verdi priniesol viac otázok než odpovedí. To, čo vo svete najúčinnejšie „modernizuje“ operné inscenácie, plnokrvné herectvo (samozrejme ruka v ruke s vokálnym a výrazovým profilovaním postáv), ostalo v úzadí. Peter Konwitschny ostal verný svojej zásade voľného narábania s predlohami, ale zároveň aj zdôvodneného (minimálne preňho samotného) a z hudby prameniaceho výkladu. Jeho Věc Makropulos tento raz vznikla na pôde SND a nešlo o recyklovanú inscenáciu. Mala zaujímavé aj polemické miesta. Najmä v poňatí ústrednej hrdinky ako adolescenta, v drobných zásahoch do textu a v záverečnom vyznení finálovej „očisty“. Z poľského Gdanska privezená javisková verzia Così fan tutte v réžii Marka Weissa vo svojom komornom tvare a zmysluplnej pointe vyšla v prvom obsadení celkom prijateľne.

V sólistických kreáciách sa výraznejšie zapísali zo sopránov Jana Šrejma Kačírková (Fiordiligi), Maida Hundeling (Leonora) a Adriana Kohútková ako Amelia Grimaldi. Mezzosoprány mali oddychovú sezónu, jedinou (!) rolou pre tento hlasový odbor bola Dorabella, s ktorou sa úspešne stotožnila Monika Fabianová. V tenorových postavách zaujali Ľudovít Ludha (Albert Gregor), Juraj Hollý (Ferrando) a vrúcnou farbou, v spojitosti s ideálnou kantilénou, Kyungho Kim ako Gabriele Adorno. Pavol Remenár (Jaroslav Prus) a Daniel Čapkovič si zaslúžili uznanie v barytónovom fachu a v basovom, popri Gustávovi Beláčkovi (Dr. Kolenatý), najmä Peter Mikuláš skvelým stvárnením Dona Alfonsa a Fiesca.

A tým som asi vyčerpal to pozitívne, čo z noviniek sezóny vyplynulo. Samozrejme, predpokladám, že hosťujúce osobnosti ako Pavol Bršlík, Štefan Kocán, Jana Kurucová či Adam Plachetka výrazne pozdvihli úroveň repríz Dona Giovanniho. Z avizovaného (a prehnane propagovaného) vystúpenia Júlie Novikovej zišlo, náhradníčka neprevýšila domácu úroveň. Josého Curu som na otvorení sezóny oželel, no Vesselina Kasarova už svoju hviezdnu minulosť nedokázala obhájiť. Opera SND sa aj naďalej nezaujíma o etablovanú mladú generáciu slovenských spevákov, pôsobiacich v zahraničí (napr. Judita Nagyová, Pavol Kubáň, Richard Šveda), dramaturgické úvody pred predstaveniami stále nie sú jej agendou. Zlepšila sa návštevnosť predpremiérových matiné, v diváckych radoch však chýba mladá generácia.

Prečo toľko skepsy? Aj preto, že operné umenie na Slovensku nemá šancu stať sa spoločenskou témou. Že existuje chorý zákon, ktorý určuje kvóty na vysielanie slovenských popových a rockových pesničiek v éteri (a „klasika“, vrátane slovenskej, akoby to hudba nebola, je pre najpočúvanejšie programové služby verejnoprávnych médií aj naďalej tabu), že novovzniknutý Fond na podporu umenia neposkytol dotáciu dvom z mála médií, ktoré reflektovali a zabezpečovali aj pre budúcnosť faktografiu o opere v našej krajine.

Ale bez viny nie je ani naša erbová inštitúcia. Nedávno vstúpila ako koprodukčný partner do prvej štúdiovej nahrávky raritného diela Ermanna Wolfa-Ferrariho Šperky Madony. CD z dielne Naxosu  s puncom „svetovej premiéry nahrávky“ je na trhu, no jeho propagácia zo strany SND bola nulová. Je normálne, ak v posledný deň sezóny nie sú na webovej stránke inštitúcie známe obsadenia najbližších predstavení v novej sezóne? O premiérach, okrem prvej, ani nehovorím. Máme dôvod tešiť sa z avizovaného nového webu SND? Nuž, ak bude napĺňaný informáciami takej kvality ako ten súčasný, bol jeho vznik len prípadnou kozmetickou úpravou.  A to by pre dnešok asi stačilo.