Francesco Tamagno – Otello s puncem noblesy. Zahajujeme seriál o velkých tenorech minulosti

Vošiel do histórie ako prvý predstaviteľ Verdiho Otella. O vokálnych a interpretačných kvalitách jedného z najväčších talianskych tenoristov druhej polovice 19. storočia, ktorý si vďaka robustnému tenore di forza vyslúžil prezývky tenore-cannone a titanico oricalco, žiaľ nemáme jasnú predstavu. Remastrované šelakové nahrávky, ktoré sú k dispozícii v reedíciách rôznej úrovne, vznikali v rokoch 1903 a 1904 – teda necelé dva roky pred Tamagnovou smrťou, navyše v hlasovej indispozícii. Tieto nahrávky boli šikovným marketingovým ťahom producenta Willa Gaisberga, ktorý so svojím bratom Fredom „pripútal“ k nahrávaciemu „lieviku“ celý rad operných superhviezd svojej doby vrátane Enrica Carusa či Adeliny Patti. Ešte za Tamagnovho života vznikali mnohé anekdoty, v ktorých sa okrem dôvodu na úsmev azda skrýva zrnko pravdy. Pozrime sa bližšie na životné osudy a prínos umelca, ktorý je opradený závojom legendy.

Grandi Tenori
Francesco Tamagno – Otello s puncom noblesy

V severozápadnej Lombardii, len 55 kilometrov od Milána, leží mesto Varese. Návštevníka historického centra upútajú nádherné paláce, medzi ktorými vyniká monumentálny Palazzo Estense z 18. storočia. Ako napovedá názov, táto impozantná stavba, ktorú navrhol Giuseppe Bianchi, bola od roku 1765 sídlom Francesca III d’Este, modenského vojvodu a rakúskeho správcu Lombardie. Palác je obklopený krásnymi záhradami a v súčasnosti slúži ako radnica. Milovník opery si okrem potuliek romantickými uličkami nesmie nechať ujsť návštevu elegantnej budovy s neoklasicistickým priečelím, ktorá nesie názov Villa Tamagno. Slávny tenor ju kúpil v roku 1885 a prežil tu posledné roky svojho života.

Zomrel 31. augusta 1905 na následky anginy pectoris. O akú osobnosť išlo, demonštruje skutočnosť, že rakvu na Tamagnovom pohrebe niesol sám Arrigo Boito. Tenorovou druhou vášňou bolo zbieranie umenia. Jeho vkus bol relatívne eklektický, ale nie amatérsky. Zanechal po sebe bohatú zbierku obrazov, medzi ktorými vyniká plátno od významného francúzskeho maliara pôsobiaceho v Ríme Nicolasa Poussina. Budova, v ktorej dnes sídli riaditeľstvo nemocnice Ospedale di Circolo e Fondazione Macchi, dýcha hudbou. Návštevníkov na hlavnom schodisku vítajú busty Verdiho a Rossiniho a miestna hudobná spoločnosť s honosným názvom L’Associazione Amici della Lirica Francesco Tamagno di Varese tu organizuje malé operné recitály. Zaujímavosťou je, že vile, ktorá sa pôvodne nazývala Villa Albuzzi del Pero, neskôr prischla prezývka Villa Margherita. K tomu sa viaže milá udalosť.

V dnes už neexistujúcej kaplnke sa 6. januára 1899 vydávala Tamagnova jediná dcéra Margherita. Počas obradu jej slávny otec zaspieval mariánsku pieseň, ktorú špeciálne pre túto príležitosť napísal skladateľ sakrálnej hudby a profesor na milánskom konzervatóriu Luigi Mapelli. Spomienka na Francesca Tamagna je v meste Varese živá dodnes. V roku 2005, kedy si obyvatelia pripomínali storočnicu úmrtia veľkého tenora, sa v sále Veratti konala výstava mapujúca kariéru a osobný život jedného z najväčších umelcov talianskeho operného neba 19. storočia. Návštevníci mohli obdivovať fotografie, kabinetné portréty, listy i osobné predmety pochádzajúce z Tamagnovho fondu, ktorý je deponovaný v historickom archíve Kráľovského divadla v Turíne (Archivio Storico del Teatro Regio di Torino). Pri prezeraní zažltnutých fotografií si človek odrazu položí otázku, kde leží hranica medzi životom a mýtom.

Francesco Tamagno prišiel na svet ako „vianočné dieťa“. Narodil sa 28. decembra 1850 v malom „okrsku“ – rione Borgo Dora v štvrti Aurora v Turíne. Chlapec bol pokrstený ako Innocenzo Francesco. Hudobné nadanie zdedil pravdepodobne po otcovi. Carlo Tamagno bol majiteľom malého pohostinstva Al Centauro. Keďže vedel nádherne spievať, čoskoro rozpoznal synov talent. Nebolo to však jediné jablko, ktoré tu nepadlo ďaleko od stromu, pretože okrem Francesca sa štúdiu spevu venovali i jeho dvaja bratia – starší Domenico a mladší Giovanni. Chlapci pôsobili ako zboristi v miestnej saleziánskej škole pre chudobné a opustené deti. Existuje anekdota, podľa ktorej maličkí Tamagnovci trénovali vokalízy na moste cez rieku Dora Riparia a vychutnávali si udivené pohľady okoloidúcich. Žeby príprava na divadelný aplauz? Faktom je, že Francesco a Domenico nezavesili hudbu na klinec a pokračovali v štúdiu spevu na Liceo Musicale (dnešné konzervatórium v Turíne) u Carla Pedrottiho, ktorý bol vo svojej dobe významnou osobnosťou hudobného života – bol skladateľom, dirigentom i pedagógom a jeho žiakom bol okrem Tamagna ďalší prominentný tenor, belcantista Alessandro Bonci.

Tamagno upozornil na svoje výnimočné vokálne kvality ešte počas štúdia. V roku 1872 stvárnil vedľajšiu rolu Gaspera v zabudnutej opere La colpa del cuore od Francesca Cortesiho. Po niekoľkých malých úlohách (tzv. comprimario) v turínskom Teatro Regio si Tamagna všimol impresário Antonio Rosani, ktorý ho získal pre Palermo. Hoci impresário zbankrotoval, úspech na seba nenechal dlho čakať. V januári 1874 Tamagno debutoval ako Riccardo vo Verdiho Maškarnom bále. Jeho vtedajší repertoár zahŕňal ďalšiu skvelú verdiovskú partiu – Dona Alvara zo Sily osudu, tenorový part v Rossiniho Stabat Mater, no i kreácie v Donizettiho operách seria Don Sebastiano a Poliuto, v ktorých oslňoval vyspelou technikou a dokonalými kovovými výškami – acuti. Pre objektivitu však musíme dodať, že nemenej známa tenorová legenda talianskeho vokálneho portfólia Giacomo Lauri-Volpi vo svojej monografii Voci parallele usudzuje, že Tamagno nebol cenený viac než jeho generačný súpútnik Angelo Masini, ktorého Verdi považoval za „najbožskejší hlas, aký kedy počul“.

Boli tu však i ďalší konkurenti – Roberto Stagno, ktorý vošiel do dejín hudby ako prvý Mascagniho Turiddu, primo tenore talianskej scény v Petrohrade a prvý Verdiho Alvaro Enrico Tamberlick, Poliak Jean de Reszke, ale aj Španiel Julián Gayarre, ktorý kraľoval na všetkých významných európskych scénach vrátane milánskej Scaly.

Poďme však späť k Tamagnovi. Debut v mekke hudobného divadla v Miláne ho ešte len čakal. Po vystúpeniach v provinčných talianskych divadlách a cizelovaní vokálnej techniky u Rossiniho priateľa Luigiho Vannucciniho a ferrarského dirigenta Antonia Buzziho sa Tamagno dočkal prvého zahraničného angažmá. V rokoch 1875–1877 spieval v slávnom Teatro Liceu v Barcelone, kde vytvoril celý rad prevažne verdiovských kreácií, naštudoval i tenorový part v Requiem. Hovorí sa, že doma spočiatku nikto nie je prorokom, a ani Francesco Tamagno nebol výnimkou. Po návrate do rodného Turína zo zdravotných dôvodov nebol schopný odspievať všetky predstavenia Meyerbeerovho Proroka. Novinári častovali tenora nenávistnými komentármi, kvôli ktorým sa rozhodol skoncovať so spievaním v rodnom meste. Často sa stáva, že také negatívum má aj svoje pozitívne stránky. V roku 1877 sa Tamagnovi konečne otvorili dvere do mýtickej Scaly, kde debutoval ako Vasco da Gama v Meyerbeerovej historickej freske Afričanka. Po krátkom pobyte v Latinskej Amerike sa budúca tenorová legenda opäť vracia do La Scaly a exceluje ako Verdiho španielsky infant Don Carlo.

Tamagnova cesta na operný Olymp napriek tomu nebola priamočiara. Vyslúžil si spŕšku kritiky, keď z cabaletty Ernaniho v prvom dejstve rovnomennej Verdiho opery zaspieval iba jednu strofu. Je pravdepodobné, že bol nesmierne muzikálny a popri vokálnych kvalitách disponoval mimoriadnym citom pre drámu, ktorý v jeho dobe nebol v operných kuloároch pravidlom. Zaujímavosťou je, že na koncertoch vystupoval v operných kostýmoch a vyhýbal sa zaraďovaniu fragmentov z Otella do dramaturgie svojich recitálov.

Každý umelec zostáva človekom s kladnými i tienistými stránkami. Pripomeňme si preto príhodu „z iného súdka“. Traduje sa, že Tamagno venoval priveľkú pozornosť hodnote peňazí. Inými slovami, nebola mu cudzia sporivosť, ktorá hraničila s lakomstvom. Svedčí o tom aj táto anekdota. Jedného dňa slávny dirigent, skladateľ a violoncellista Luigi Mancinelli pripravil pre skupinu spevákov, medzi ktorými bol aj Tamagno, obed a posedenie v reštaurácii. Tenora zaujali teľacie kotlety, ktoré zostali na jednom z tanierov a o ktoré už nikto z prítomných nejavil záujem. Tamagno zobral iniciatívu do svojich rúk a opýtal sa Mancinelliho, čo mieni spraviť so zvyškami jedla. Dirigent sa začudoval: „Nič. Čo také môžem spraviť so zvyškami teľacích kotliet?“ Tenor nestratil duchaprítomnosť a zhrnul kotlety z taniera do novinového papiera s konštatovaním, že si na nich pochutí jeho psík. Aké bolo Mancinelliho prekvapenie, keď na druhý deň bez ohlásenia zavítal do Tamagnovej hotelovej izby! Našiel tam slávneho tenora, ako si spolu s dcérou pochutnáva na teľacích kotletách z novinového papiera. Nech už túto príhodu interpretujeme akokoľvek, faktom zostáva, že Tamagno pochádzal z veľmi chudobných pomerov a cenil si každé sústo jedla, ktoré pre neho nebolo vždy samozrejmosťou.

Počiatky hlbšej spolupráce Francesca Tamagna s bardom talianskej opery Giuseppe Verdim datujeme do roku 1881, kedy Tamagno stvárnil postavu Gabriela Adorna v prepracovanej verzii Simona Boccanegru. Všimnime si, že na scéne La Scaly v ten večer stál aj francúzsky barytonista Victor Maurel, budúci Jago, ktorý vytvoril titulnú rolu janovského dóžu Simona. Verdimu prirodzene neunikli Tamagnove povestné oceľové výšky. Traduje sa, že Adornovu dramatickú áriu skladateľ zvýšil o poltón práve kvôli Tamagnovi. Vzťah medzi hviezdnym tenorom a skladateľom, ktorý bol na výkony svojich spevákov tradične prísny, možno vystopovať na základe ich korešpondencie.

Aureola okolo Tamagnovej osobnosti sa vytvorila až po spevákovej smrti. Pedantný Verdi nebol z jeho výkonov nadšený, kritizoval jeho frázovanie a dikciu. Tamagno bol počas svojho života oslavovaný najmä v Južnej Amerike, kam sa pravidelne vracal, vystupoval dokonca v Uruguaji a v Mexiku. Zmenu kurzu a zlepšenie Tamagnovej reputácie v Taliansku má na svedomí najmä dirigent Franco Faccio, ktorý s Tamagnom pracoval na kreácii verdiovských postáv.

Je známe, že prvé uvedenie Otella na scéne La Scaly 5. februára 1887 s Francescom Tamagnom v hlavnej úlohe, s Desdemonou Romildy Pantaleoni a s Jagom barytonistu Maurela pod ambicióznou taktovkou Franca Faccia bolo viac než senzáciou. Hoci publikum Tamagna milovalo, prísny Verdi oceňoval najmä výkon barytonistu. Aj v Tamagnovom prípade platí, že naozajstný umelec sa nemôže obmedziť na skúsenosti z mladosti a potrebuje študovať celý život. Part Otella totiž nie je postavený na efektných výškach ani na neustálej expozícii temného hrudného registra, ako to prezentujú niektorí súčasní tenori. Otello si v prvom rade vyžaduje vokálne herectvo v tom najlepšom a najvlastnejšom zmysle slova.

Je príznačné, že s opernou scénou sa náš dramatický tenor rozlúčil v roku 1903 práve v roli žiarlivého Maura na galapredstavení venovanom cisárovi Wilhelmovi II. Otello sa stal Tamagnovým glanz numero, hoci maestro do svojej životnej roly vrastal len s námahou a postupne.

Záujemcovia o reflexiu Tamagnovej osobnosti môžu siahnuť po biografii z pera Uga Piovana, ktorá vyšla v roku 2005 v Turíne pod názvom Otello fu: la vera vita di Francesco Tamagno. Napriek tomu, nenahraditeľným a primárnym žriedlom poznania umeleckých kvalít lyrického interpreta sú nahrávky. Francesco Tamagno vyhotovil sériu árií a operných fragmentov pre spoločnosť Gramophone & Typewriter Company počas zdravotnej rekonvalescencie v Ospedaletti v Ligúrii a neskôr v improvizovanom štúdiu v Ríme. Niektoré árie nahral viackrát. Zvukové dokumenty Tamagnových kreácií však pochádzajú z obdobia, keď už bol za zenitom. Medzi zachovanými snímkami dominujú úryvky z Otella, dostaveníčko z Trubadúra venované pamiatke spevákovho otca, slávna Manricova stretta, ale aj veristické L’Improvviso z Andrea Chéniera.

Tamagnova niekdajšia vysoká tessitura vynikne v árii a cabalette Arnolda z Rossiniho Williama Tella. Raritou v jeho diskografii je taliansky spievaný fragment z Massenetovej zriedkavo uvádzanej opery Le roi de Lahore. Vokálna emisia tenora je do značnej miery skreslená primitívnou úrovňou dobovej nahrávacej techniky. Aj napriek zubu času a údajnému diskomfortu umelca tieto nahrávky demonštrujú kus jeho hlasovej ekvilibristiky, charizmy a technickej bravúry. Sú svedectvom o charaktere éry, ktorú až príliš dobre vystihujú slová istej populárnej canzonetty: „Sei fuggita. E non torni più.“