Tenoři ze Sicílie

Sicília. Legendami opradený ostrov v Stredozemnom mori dodnes vyvoláva obdiv i kontroverzie. Sicília bola najstaršou rímskou provinciou a na jej území zanechali stopy takmer všetky významné staroveké civilizácie – Feničania, Gréci, Peržania a Rimania, no vládli tu i Byzantínci a Normani. Jedno latinské príslovie, ktorého autorstvo sa mylne pripisuje Cicerónovi, nám hovorí, že medzi zbraňami Múzy mlčia. Zbrane na Sicílii rinčali veľmi často, ich kovovému zvuku však nebezpečne konkurovala iskrivá melódia tarantelly, podmanivé piesne – canzuni v starobylom sicílskom dialekte a tóny tradičných nástrojov – píšťalky zvanej friscalettu, marranzanu, bubienku tamburella či terakotovej nádoby na prenos vína quartara, ktorá sa v priebehu dejín pretransformovala na svojrázny hudobný nástroj pri sicílskych ľudových slávnostiach. Sicílčania často hovoria: „Tu fai manichi e quartari!“ Znamená to, že sa treba realizovať po svojom – urobiť rukoväť na amfore značí spraviť dieru do sveta. Nuž, pomyselnú dieru do sveta urobili aj mnohí operní speváci, ktorých rodiskom či domovom bola Sicília. Z novších interpretov nám určite utkveli v pamäti aj tenori – belliniovský špecialista Salvatore Fisichella a tragicky zosnulý Salvatore Licitra. Do zajatia vysokých tónov nás uväzní syn bývalého väzenského dozorcu, Sicílčan Marcello Giordani, sicílske korene má aj francúzska tenorová superstar Roberto Alagna. Nekorunovaným kráľom sicílskych tenorov je jeden z najkrajších hlasov povojnovej éry – Giuseppe Di Stefano.

 

Vášnivé hlasy spod Etny. Giuseppe Di Stefano zo Sicílie

Vášnivý javiskový partner Marie Callas Giuseppe Di Stefano prišiel na svet 24. júla 1921 na úpätí sopky Etna v Motta Sant’Anastasia, len dvanásť kilometrov od Catanie. Ak je stará sicílska legenda pravdivá, tak práve táto dedinka je pupkom Etny. Zaujímavosťou je, že najstaršia časť mestečka stojí na útvare zvanom sopečný krk, ktorý vznikol tuhnutím magmy vo vnútri sopečného komínu. Motto Sant’Anastasia sa nespája iba s obávaným vulkánom. Mestečko má prezývku La città della bandiera – mesto vlajok. Kým Pippo Di Stefano víťazne pozdvihol vlajku belcantových tradícií, prešiel dlhú cestu. Jeho rodičia sa presťahovali za lepším životom do Milána. Otec sa živil ako obuvník, matka pracovala ako krajčírka. Malého Peppina by ste v divadle hľadali márne. Viac ako dosky, ktoré znamenajú svet, ho lákalo prítmie chrámov. Giuseppe sa vzdelával v jezuitskom seminári a uvažoval o kňazskej dráhe.

Čaro divadla začal objavovať až vďaka priateľstvu so študentom práva Danilom Foisom, ktorý sa vyznal nielen v paragrafoch, ale aj v krásnych hlasoch. Obaja mladí muži spolu hrávali karty a povzbudzovali svojich vokálnych Herkulov z dnes už neexistujúcej galérie v La Scale. Danilovmu sluchu neunikli Pippove výnimočné vokálne dispozície, začal mu teda platiť súkromné hodiny spevu. Mladý Di Stefano sa do štúdia príliš nehrnul a vandroval od jedného pedagóga k druhému. Horúcu náturu budúceho hviezdneho tenora dokázal na chvíľu skrotiť iba sicílsky barytonista Luigi Montesanto, ktorý si Pippa zobral pod ochranné krídla. Idylka však netrvala dlho. V roku 1938 Pippo upozornil na svoje kvality vo Florencii, kde vyhral spevácku súťaž – to sa však už zmrákalo k vojne, a mladý tenor si musel obliecť uniformu. Keďže Di Stefano nepoznal význam slova disciplína, niekoľkokrát sa ocitol za mrežami. Traduje sa, že pred odchodom na ruský front vzal Pippa na milosť akýsi vojenský lekár a so slovami: „Pre Taliansko budete oveľa užitočnejší ako spevák než ako vojak.“

Vystavil mu falošné potvrdenie na zdravotné zotavenie. V tomto období sa Giuseppe Di Stefano prvýkrát objavuje na javisku. Nie je to žiadna operná scéna, ale – nazvime to – kabaret. Giuseppe Di Stefano sa pod pseudonymom Nino Florio stáva adeptom ľahkej múzy. Spev populárnych piesní ho zavial do Švajčiarska, kde nahráva pre rozhlas v Lausanne moderné šlágre a úryvky z opier, ktoré videl a počul v La Scale ešte ako mladík s priateľom Danilom. Di Stefano vo Švajčiarsku spoznal miestneho tenora Huguesa Cuénoda, o ktorom sa traduje, že dokázal zaspievať všetko od stredovekého moteta a Monteverdiho madrigalov až po Stravinského a avantgardu, a medzitým si ešte „strihol“ Pucciniho a Straussovu operetu. Giuseppe Di Stefano si síce neosvojil Cuénodovu všestrannosť, no neunikla mu jeho flexibilita a technické finesy – nebolo ich síce veľa, no budúci tenorový velikán z nich čerpal po celý život.

Severotalianske Reggio Emilia bolo v roku 1946 miestom Di Stefanovho operného debutu. Nádejný tenor sa predstavil v úlohe Massenetovho rytiera des Grieux v Manon. V kostýme des Grieuxa absolvoval neznámy Sicílčan svoj prvý zahraničný operný večer v Gran Teatre del Liceu v Barcelone. Massenetova opéra-comique, skomponovaná podľa románu abbé Prévosta, bola pre Giuseppe Di Stefana zrejme osudová, pretože v tejto opere debutoval aj na doskách La Scaly 15. marca 1947. O rok neskôr už spieva pred zaplneným hľadiskom Metropolitnej opery v New Yorku extatické frázy verdiovského Vojvodu z Rigoletta.

Dlhoročné umelecké partnerstvo Giuseppe Di Stefana s Mariou Callas sa začalo v roku 1951. Obaja titani operných scén sa prvýkrát stretli v brazílskom São Paule, kde pod taktovkou Tullia Serafina stvárnili Violettu a Alfreda vo Verdiho nesmrteľnej Traviate. Za historický míľnik v kariére oboch protagonistov možno považovať ďalšiu Traviatu, tentoraz v réžii mága strieborného plátna Luchina Viscontiho z roku 1954. Reflexia ich spoločných kreácií by zaplnila veľa stránok papiera. Legendárne rozlúčkové turné s Mariou Callas z roku 1975 je zdokumentované na audio a videonosičoch, a hoci sa tešilo priazni publika, z interpretačného hľadiska bolo iba chabým odleskom ich slávy. To však nič nemení na tom, že tandem Callas – Di Stefano sa zapísal do dejín opernej interpretácie zlatými písmenami.

Po víťaznej ceste talianskymi javiskami, na ktorých Giuseppe Di Stefano kraľoval ako donizettiovsko-verdiovsko-pucciniovský hrdina s výraznými presahmi do francúzskej opernej literatúry, nasledoval pomalý, ale istý pád. Otázne je, aký podiel viny má na tejto regresii nevhodný repertoár. Svojím spôsobom k tomu prispeli aj potýčky a nevraživosť medzi excentrickým tenorom a impresáriom Metropolitnej opery Rudolfom Bingom. Koncom šesťdesiatych rokov sa tenore furioso spod Etny vracia k dávnej láske z mladosti – k operete. Žiaľ, na nemeckom operetnom javisku jeho hlas už nemá toľko karátov. Sicílsky Orfeus však v Nemecku našiel svoju druhú lásku – operetnú subretu Moniku Curth z Hamburgu, s ktorou sa oženil v roku 1993. Di Stefanova operná hviezda pomaly vyhasínala.

Svoj posledný operný kostým si Giuseppe Di Stefano obliekol v roku 1992 na open-air predstavení Pucciniho Turandot v rímskych Caracallových kúpeľoch. Nebol Calafom, ale prevtelil sa do malej comprimario úlohy cisára Altouma, otca ľadovej princeznej Turandot. Po ukončení aktívnej kariéry sa Di Stefano tešil povesti emeritného umelca. Bol členom porôt a stal sa radcom a spoločníkom mladých operných elévov, stretol sa aj s Petrom Dvorským. Po roku 2004, kedy utrpel ťažké zranenia v dôsledku prepadnutia banditmi vo svojej vile v africkej Keni, sa stiahol z verejného života. Jeho púť sa skončila v marci 2008 v Santa Maria Hoè v lombardskej provincii Lecco.

Giuseppe Di Stefano patril k umelcom, ktorí jedným dychom dokázali vyvolať extázu aj zachmúrené pohľady. Jeho elegický timbre ho predurčoval na piedestál večne zamilovaného lyrika, vysokú interpretačnú latku nasadil aj v prednese neapolských canzoniet. Di Stefano nezabudol ani na rodnú Sicíliu a v nahrávacom štúdiu venoval svojej domovine niekoľko skvostných nahrávok tradičných sicílskych piesní. Di Stefanov hlas je vláčny, so zamatovým sotto voce, schopný diminuenda na najvyšších tónoch tenorového registra – je skrátka morbido. Druhou stránkou mince je Di Stefanova technika, ktorá mala v niektorých aspektoch ďaleko od ideálu. Nekryté vokály boli daňou za nesystematické hlasové školenie a odvážne pokusy naštudovať úlohy mimo lyrického fachu. Di Stefanov veľký konkurent Mario del Monaco sa v jednom z rozhovorov vyjadril, že jeho sicílsky rival je dramatickým tenorom v temperamente, nie však hlasovo. Úlohy ako Canio v Komediantoch, Giordanov Chénier, egyptský vojvodca Radames či Don Alvaro vo Verdiho Sile osudu boli party, v ktorých Di Stefano elektrizoval publikum osobným magnetizmom, no z vokálneho hľadiska sa im radšej mal vyhnúť. Vrásky na čele však zmiznú, ak podľahneme charizme tohto veľkého tenora a započúvame sa do jeho miestami až kryštáľovo čistej dikcie. Za zmienku stojí fakt, že Giuseppe Di Stefano a Mario Lanza boli veľmi blízki srdcu Luciana Pavarottiho, čo sa v talianskych operných kuloároch nie vždy stretáva s pochopením. Kľúčom k pokladnici Di Stefanovho vokálneho arzenálu je jeho muzikalita, ako i nenapodobiteľný spôsob frázovania a deklamácie textu. V roku 2002 sa zdalo, že Pippove vavríny predsa len zdedí ďalší Sicílčan Tino Favazza, ktorého deklaroval za najlepšieho tenora Sicílie sám maestro. Nuž, márne – Di Stefano bol tenorom sui generis, bez priamych predchodcov a bez nasledovníkov. Osobnosť Giuseppe Di Stefana môžeme vnímať ako zlatý kliniec či vrchol ľadovca – je primo tenore spomedzi mnohých tenorov, ktorí písali hudobné dejiny Sicílie. Pripomeňme si aspoň niektorých.

Rodák z Palerma Roberto Stagno (1840–1897), vlastným menom Vincenzo Andreoli, nám rezonuje v pamäti ako prvý tvorca Mascagniho Turidda v rímskej premiére Cavallerie rusticany v roku 1890. Po jeho boku stála Santuzza Gemmy Bellinconi, ktorá sa stala tenorovou druhou manželkou. Stagno bol podobne ako jeho konkurent, dramatický tenor Francesco Tamagno, veľmi populárny v južnej Amerike. Nebol iba skvelým veristom, ale ako typický predstaviteľ starej školy oslňoval širokým repertoárovým portfóliom. Pravidelne vystupoval vo Verdiho operách a zaspieval si aj v Gounodovom Faustovi.

V galérii sicílskych operných hviezd zo zlatého veku melodrámy nesmie chýbať Salvatore Pollicino (1884–1961). Hudobné štúdiá absolvoval v Palerme. Bol zverencom Nina Santora a v roku 1915 stál na opernom javisku ako Verdiho Vojvoda. Pollicinove ďalšie kroky viedli na Maltu, kde sa predstavil v kostýmoch hlavných tenorových hrdinov v Carmen, Lucii di Lammermoor, v Tosce, ba aj v Lohengrinovi. V roku 1932 si zaspieval v milánskom Teatro Carcano, kde stvárnil Turidda v Cavallerii rusticane. Za dirigentským pultom stál skladateľ. Salvatore Pollicino na operných a koncertných pódiách zvykol vystupovať pod menom Turiddu Pollicino. Žeby ideové stotožnenie sa so životnou rolou? Pollicinova cesta za tajomstvami lyrického umenia sa uzavrela v roku 1942 predstavením Mascagniho Lodoletty – kde inde ako na búrlivej pôde v Palerme.

Keď sa budete náhodou prechádzať po dnešnej aleji Campanella v meste Vittoria v sicílskej Raguse, spomeňte si na tenora menom Roberto d’Alessio (1893–1975). Po otcovi mal sardínsky pôvod, no prišiel na svet ako pravý Sicílčan. Tento rodák z Vittorie disponoval lyrickým materiálom výnimočných kvalít. Maľoval hlasom. Tento bonmot neznie ako fráza, ak si uvedomíme, že jeho matkou bola Eugenia Mazzone, posledná príslušníčka rodu slávneho sicílskeho maliara Giuseppe Mazzone.

O speváckej dráhe Roberta d’Alessia existujú protichodné správy. V roku 1921 na seba upozornil ako Vojvoda v Rigolettovi v švajčiarskom Lugane. V tom istom roku je doložené d’Alessiovo debutové vystúpenie v Thomasovej Mignon, opäť v Lugane v kantóne Ticino. Na talianskej pôde zožal ovácie o rok neskôr vo Verdiho Falstaffovi. Objavil sa v Piacenze v úlohe Fentona. Tenor z Ragusy spieval na hlavných domovských scénach Sicílie – v Palerme a v Catanii, skúsil šťastie tiež v Benátkach a v Turíne. V palermskom Teatre Massimo sa Roberto d’Alessio prvýkrát predstavil v roku 1922 ako Elvino v Belliniho Námesačnej. Za zmienku stojí, že jeho Aminou bola sopránová diva Toti dal Monte. V roku 1929 sa meno Roberto d’Alessio ligoce na plagátoch v Nemecku a v Kodani, o rok neskôr zahviezdil ako Alfredo vo viedenskej Traviate. Zvesť o sicílskom pendantovi Beniamina Gigliho sa dostala až do Káhiry a Roberto d’Alessio sa tešil privilégiu spievať pred egyptským panovníkom. Koncom tridsiatych rokov dal zbohom opernej kariére a usadil sa v Toskánsku, kde aj zomrel. Roberto d’Alessio bol geniálnym majstrom belcanta a v prednese árie Nadira z Bizetových Lovcov perál mu môže konkurovať snáď iba Di Stefano.

Jeho nahrávky nie sú početné, no majú zaujímavý osud. Väčšina pôvodných gramofónových matríc z tenorovho súkromného archívu skončila v Anglicku. Miesto, kde boli uchovávané, však zachvátil požiar a originálne matrice sa nepodarilo zachrániť. Našťastie kópie unikli nešťastnému osudu a d’Alessiov hlas nás môže pohladiť na duši aj dnes.

Sicília – zem hnevu, ale aj tradícií, krásnej prírody a hudby – dala Taliansku a svetu výborných majstrov lyrického umenia. Mnohí spomedzi nich si zaslúžia aspoň spomienku.