Italský muzikolog: Verdiho rukopisy ležely v truhlici desítky let, viděl jsem ale jen část z nich

Keď som sa viac než pred rokom rozprával s vnučkou skladateľa Giacoma Pucciniho Simonettou, rozoberali sme spolu finále nedokončenej opery Turandot a 36 strán poznámok a notového záznamu, ktoré k nemu zanechal jej starý otec. Zobral si vtedy svoje náčrtky melódií so sebou do nemocnice kde sa zotavoval po operácii hrtanu, na následky ktorej nakoniec zomrel.

Simonetta Puccini mi povedala, že v deň, keď jej starý otec umrel, mal zápisky položené na nočnom stolíku. Jeden z prítomných riaditeľov vydavateľstva Ricordi ich zbadal a odniesol ich zo sebou preč do Milána. O osud originálnych rukopisov sa nejaký čas viedol zápas, neskôr síce boli vrátené naspäť do jej súkromného archívu v Tore del Lago, v čase nášho rozhovoru však tieto zápisky už boli znovu u Ricordiho. Rozhovor s Pucciniho vnučkou (tu) sa tak logicky zvrtol aj k osudu ďalších originálnych rukopisov, ktoré jej po jej starom otcovi zostali, pričom mnohé z nich dodnes neboli sprístupnené odbornej verejnosti ani k nahliadnutiu.

Predminulý týždeň sme priniesli informáciu o tom, že rodina Verdiovcov práve uzatvorila dohodu so zástupcom talianskej vlády o sprístupnení 5.300 strán neznámej hudby Giuseppe Verdiho včítane 900 strán vyškrtnutých z Falstaffa, ktoré sa nachádzali v súkromnom archíve vo Ville Verdi (tu). Čo má táto udalosť spoločné s archívom Simonetty Puccini v Tore di Lago? Tesne spolu súvisia, ich osudy spojila petícia adresovaná talianskej vláde zverejnená pred viac ako rokom na stránkach Gazzetta di Parma, ktorá požaduje, aby notový materiál nachádzajúci sa v oboch súkromných zbierkach bol sprístupnený verejnosti. Podľa signatárov môže obsahovať exempláre nedoziernej kultúrnej a historickej hodnoty.

Text petície obviňuje Simonettu Puccini nielen z toho, že odbornú verejnosť nechce pripustiť k preštudovaniu Pucciniho neznámej hudby, ale aj z toho, že časť z jej archívu sa medzičasom dokonca stratila. Mechanickým porovnaním zoznamov inventarizácie nôt z roku 1952 a 1984 sa dá zistiť, že z Tore del Lago počas 30 rokov postupne zmizlo minimálne dvadsať cenných rukopisov a kópií týkajúcich sa opier La fanciulla del West, La rondine a Turandot. Signatári mali obavy, že rovnakým spôsobom by sa mohli stratiť aj ďalšie dokumenty. Pod textom petície sú podpísaní Juan Diego Flórez, Plácido Domingo, Daniel Barenboim, Riccardo Chailly, Antonio Pappano, Daniele Gatti, Zubin Mehta, Fabio Luisi, James Conlon, Francesco Meli, Gianandrea Noseda, Renata Scotto, Christian Thielemann, oscarový režisér Bernardo Bertolucci či nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Dario Fo a mnohí ďalší.

Je pravdou, že nikto presne nevie, aké potenciálne hudobné poklady sa v oboch súkromných archívoch nachádzajú. Simonetta Puccini napríklad až v roku 2008 sprístupnila štvrté dejstvo Edgara, ktorý bol dovtedy vo verejnosti známy len ako trojdejstvová opera (niektoré podrobnosti k „novoobjavenému“ štvrtému dejstvu Edgara v rozhovore prezradil José Cura). Následne sa ukázalo, že dovtedy neznáme štvrté dejstvo bolo hudobnými nápadmi doslova nabité.

Pokiaľ ide o notový materiál uskladnený vo Ville Verdi, ten je viac ako sto rokov zavretý v drevenej truhlici a nikto väčšinu z neho nikdy nevidel. Odborná verejnosť vôbec netuší, čo všetko budú obsahovať tisíce strán, o ktorých odovzdaní bola práve uzatvorená dohoda. Zatiaľ platí, že jediným odborníkom, ktorý mal za posledných viac ako sto rokov možnosť podrobne preštudovať pôvodnú verziu Traviaty, nachádzajúcu sa v kope manuskriptov, je Fabrizio Della Seta, profesor muzikológie z univerzity v Pavii. Tomu bol umožnený prístup k tejto časti dokumentov v roku 2001. Uplynulý týždeň sme sa s ním na túto tému porozprávali bližšie.

 

Pán profesor, ako sa vám podarilo pred takmer 20 rokmi presvedčiť Verdiho dedičov, aby vám umožnili študovať aspoň malú časť rukopisov?

Rukopisy ležali roky uzamknuté v truhlici, avšak nie je pravda, že ja som jediný človek na svete, ktorý ich za celý ten čas mal možnosť uvidieť. Ako kompletný celok ich samozrejme nepreštudoval ešte vôbec nikto, ale niektoré čiastkové fragmenty z nich boli publikované okolo roku 1940. Išlo o jednostránkové ukážky z rôznych opier a zverejnený bol vtedy tiež aj pôvodný koncept Rigoletta. Alberto Carrara Verdi, ktorý bol hlavou verdiovskej rodiny až do svojej smrti v roku 2002, umožnil nazrieť do niektorých častí rukopisov kvôli výskumu, ktorý viedol bývalý riaditeľ Národného inštitútu pre štúdium diel Verdiho v Parme, pán Pierluigi Petrobelli. Ako súčasť tejto operácie vtedy bolo dohodnuté, že ja budem mať na starosti preskúmanie skíc pôvodnej verzie Traviaty a bude mi aj umožnené zverejniť ich kópie s popisom a komentárom. Túto moju prácu, ktorá vyšla v roku 2001, je možné dodnes nájsť v rôznych knižniciach po svete.

Po smrti Alberta Carraru Verdiho však bol akýkoľvek prístup k dokumentom opätovne úplne znemožnený, a to až do súčasnej intervencie zo strany Ministerstva pre národné kultúrne dedičstvo.

Petícia, ktorá odštartovala na celom svete podpisovú akciu a ktorá žiadala Taliansku republiku, aby vstúpila do procesu vyjednávania s rodinou Verdiovcov a so Simonettou Puccini s cieľom sprístupniť dokumenty, bola zrejme rozhodujúcim elementom pri tlaku na dedičov, aby sa hudobného materiálu vzdali. Podpis zo strany toľkých významných osôb bol prekvapujúci…

Skutočnosť, že petícia zohrala v celej záležitosti úplne kľúčovú úlohu, je nespochybniteľná.

Vy ste spoluautorom textu petície?

Nie, ja som sa snažil prispievať k vysvetľovaniu celej problematiky vo viacerých článkoch našej domácej a zahraničnej tlače. Autorom petície je novinár z Parmy, Mauro Balestrazzi, ktorý sa tejto téme taktiež veľmi intenzívne venuje.

Spomínali ste, že medzi materiálmi je aj 900 strán nepoužitej hudby, ktorú Verdi vyškrtol z Falstaffa. Sú tieto strany plné úplne novej hudby, alebo sú to skôr variácie motívov, ktoré v inej podobe Verdi vo finálnej podobe opery nakoniec použil?

To presne zistíme, až keď nám konečne bude umožnené tieto rukopisy vidieť. Strany, ktoré sa týkajú Falstaffa, som na vlastné oči nevidel. Bola ale vykonaná oficiálna inventarizácia majetku Verdiho dedičov. A podľa tejto inventarizácie sa Falstaffa týka 892 strán z 5.300 strán, ktoré boli celé roky zamknuté vo Verdiho vile.

Ale celá súčasná partitúra Falstaffa má niečo menej než 700 strán. Je vôbec možné, že by z opery bolo vyškrtnutých viac strán hudby, než v nej nakoniec zostalo?

Takto veľký počet strán týkajúcich sa práve Falstaffa ma nijako neprekvapuje. V porovnaní s predchádzajúcimi svojimi operami prišiel Verdi v čase komponovania Falstaffa s úplne novým hudobným jazykom, ktorý ešte len rozvíjal. Preto je logické, že na ňom tvrdo pracoval a zanechal pritom veľmi veľké množstvo nepoužitého materiálu vo forme skíc. My však stále nevieme presne, aká časť z toho množstva strán bola prvotnými variáciami melódií bez orchestrácie a koľko zo strán sú plnohodnotné strany s kompletnou orchestráciou, ktoré Verdi nakoniec vyškrtol.

Hovoríte o skiciach. Čo si pod pojmom skica máme presne predstaviť? Nakoľko plnohodnotný je takýto zápis hudby?

Skice sú obecný výraz pre úplne rôznorodé typy materiálov. Aj pre zaznamenané komentáre k rôznym častiam partitúry. Skicami sú náčrty melodických liniek, ktoré môžu byť rozvinuté neskôr, ale aj úplné melodické frázy s orchestráciou, ktoré sa len mierne líšia od fráz použitých vo finálnej podobe diela. Taktiež rozvinuté osnovy celostných uzavretých hudobných sekcií – od takých, ako je napríklad kabaleta, až po úplne hotové árie alebo duety. Ale skicou môže byť aj kompletný koncept alebo pracovná verzia zahrnujúca dokončené celé dejstvo opery (čo je prípad skíc Rigoletta), prípadne vokálne linky pôvodne mienené ako finálna verzia partitúry v podobe zatiaľ bez orchestrácie, ku ktorej však nakoniec orchestrácia nebola nikdy dopracovaná, nakoľko daná pasáž bola vyškrtnutá. Toto všetko sú skice. V prípade Stiffelia a Simona Boccanegru majú skice podobu úplne dokončených, a teda kompletných sekcií opery následne vyčiarknutých a nahradených inou, druhou alebo niekedy dokonca až treťou verziou.

Našli ste v dokumentoch nejakú zaujímavosť, ktorá by mohla osloviť nielen úzky okruh odborníkov, ale povedzme aj širšiu hudobnú verejnosť?

Až osemdesiat percent Verdiho rukopisov vytvorených počas prípravných prác opier nikdy nikto nevidel. Požiadavky na sprístupnenie týchto materiálov boli celé roky ignorované. Štúdium skíc je záležitosťou, ktorá zaujíma predovšetkým hudobných vedcov a môže mať následne aj dopad na prácu orchestrov, ale široká verejnosť túto problematiku príliš nesleduje. Širší záujem o tento druh štúdia začal až niekedy okolo roku 1860, hoci aj predtým sa mu venovali mnohí významní skladatelia počnúc J. S. Bachom, končiac v súčasnosti Lucianom Beriom. Napríklad Beethovenov kreatívny proces bol podrobne študovaný počas 170 rokov vďaka širokej dostupnosti jeho rukopisov. Má to teda skôr význam pre vedu než pre širokú verejnosť.

Zmyslom analýzy skíc je zachytiť a pochopiť to, ako sa postupne vyvíjal a kreoval kompozičný proces skladateľa od prvotného hudobného nápadu až po finálnu verziu každej hudobnej myšlienky. Porozumenie procesu a sledovanie náznakov, ako by sa hudba mohla vyvinúť, teda aká by za istých okolností „mohla byť“, nám pomáha lepšie porozumieť tomu, aká nakoniec naozaj je. Dá sa to vysledovať paralelne na všetkých úrovniach kreatívneho procesu. Od dramatickej štruktúry hudby cez jednotlivé motívy až po výslednú podobu celku. Kreatívny proces tvorby opery sa nekončí, ani keď už je partitúra kompletne hotová, pokračuje ďalšími zmenami počas skúškového procesu a po premiére a častokrát prebieha ešte aj potom, ako je už prvá verzia opery zverejnená vydavateľom. Niektoré takto vykonané zmeny majú povahu len nepatrných vylepšení, a niektoré sú zásadné.

Pôvodná verzia Traviaty sa zrejme odlišuje v mnohých častiach od verzie, ktorá sa hráva dnes. Vy ste ju ako jediný videli, môžete nám povedať konkrétny príklad niektorej zo zásadnejších zmien?

Tak napríklad Verdiho pôvodná predstava bola, že opera začne predohrou postavenou na hlavnom motíve Di quell’amor namiesto motívu Amami, Alfredo. Táto dnes neznáma predohra sa dá zo skíc bez problémov zrekonštruovať. Nehovorím, že by sa mala hrať namiesto tej dnešnej verzie, jej možnú rekonštrukciu treba chápať skôr ako kuriozitu, ktorá ale má jednoznačný vedecký význam.

Opera Plus v týchto dňoch taktiež zverejnila niektoré detaily prebiehajúcej vzájomnej vojny medzi Verdiovcami.

Článok som čítal. Bohužiaľ neviem po slovensky, takže som nemohol úplne presne preniknúť do detailov jeho textu, ale zhruba som mu porozumel a pochopil som, ako je vystavaný. Zdielam ho aj na svojej facebookovej stránke. Som samozrejme rád, že verejnosť sa o kauzu zaujíma aj u vás.

Ďakujem za rozhovor.

 

VIZITKA
Fabrizio Della Seta (23. 7. 1951) je profesor histórie hudby a filológie. Od roku 1977 do roku 1988 sa venoval histórii hudby. Od roku 1988 do roku 2000 bol profesorom na Universita di Siena – fakulte umenia a filozofie. Od roku 2000 bol profesorom na fakulte paleografie a filológie v Cremone, neskôr na fakulte muzikológie na Universita di Pavia. V roku 2009 bol hosťujúcim profesorom na University of Chicago, Department of Music. Je spoluautorom kritickej edície diel Vincenza Belliniho, publikoval kritické edície Verdiho Traviaty a Rossiniho Adiny. Bol predsedom vedeckého výboru XIX. kongresu medzinárodnej spoločnosti muzikológov, od roku 2005 je členom Európskej akadémie vied a členom korešpondentom Lombardskej akadémie vied. V roku 2005 bol ocenený medzinárodnou cenou, ktorú udeľuje National Academy of Lynxes for Musicology v odbore história, kritika a estetika. Témou jeho dlhodobého záujmu sú vzťahy medzi hudbou, vedou a filozofiou v neskorom stredoveku.