Wagnerovy Víly v nastudování Roberta Jindry a Lubora Cukra v Košicích

Keď pred siedmimi rokmi uviedli na monotematickom Rossini Opera Festivale v Pesare prvotinu Gioachina Rossiniho Demetrio e Polibio, jeho umelecký šéf a renomovaný znalec skladateľovho diela, nedávno zosnulý Alberto Zedda, prehlásil: „Návštevníci festivalu dostanú výnimočnú príležitosť postrehnúť, že maestro neskomponoval len dobré věci.“ Neviem, ako by prvú dokončenú operu dvadsaťročného Richarda Wagnera okomentovala šéfka Bayreuthského festivalu Katharina Wagner. No ostávam len pri hypotéze, keďže sám skladateľ svoje Víly vyčlenil z repertoáru, vhodného pre posvätné divadlo na Zelenom pahorku.

 

Košická opera uviedla prvotinu Richarda Wagnera
Operná rozprávka pre dospelých

Uplynulý piatok sa na slovenskej opernej pôde odohrala udalosť svojím spôsobom unikátna. Operný súbor Štátneho divadla v Košiciach siahol po skutočnej rarite – Vílach Richarda Wagnera. Diele, ktoré sa za skladateľovho života nehralo a svetlo sveta uzrelo až päť rokov po jeho smrti a päťdesiatštyri rokov po dopísaní partitúry. V posledných rokoch sa na zahraničných javiskách inak veľmi frekventovaná a vyhľadávaná tvorba Richarda Wagnera (nenechajme sa popliesť s diametrálne odlišnou situáciou na Slovensku) prihlásila s Vílami iba v Regensburgu a autorovom rodnom Lipsku.

Na dramaturgický výber tohto titulu pre košické divadlo možno nahliadať z dvoch uhlov. Tým prvým, ktorý akceptujem, je potreba siahať aj po raritách a vstupovať do vôd nie celkom bezrizikových. Paralelne sa natíska otázka, či z diela Richarda Wagnera, ktoré – a teraz mám na mysli celoslovenský priestor – poznáme tak hriešne málo (žijúca generácia fakticky len tvorbu po Lohengrina), bolo nevyhnutné exhumovať práve Víly. Ale isteže, Košice po „veľkom“ Wagnerovi siahať z objektívnych dôvodov nemôžu (v tamojšom divadle sa však hral okrem Blúdiaceho Holanďana aj Tannhäuser či Lohengrin), no je to skôr apel na Bratislavu. V konečnom dôsledku však príchod Víl do Košíc vítam. Nielen preto, že je to odvážny dramaturgický počin, ale hlavne pre starostlivosť, s akou k naštudovaniu diela súbor vo všetkých zložkách pristúpil.

Vedenie súboru si vybralo tím, ktorý má Wagnera rád a rozumie mu! To je alfa a omega, to je istá garancia, že predloha neostane „bezprizorná“, hodená napospas sólistom a kolektívnym telesám. Dirigent Robert Jindra, režisér Lubor Cukr a dramaturg Daniel Jäger – ak títo o sebe píšu, že sú „wagneriáni“, nejde o patetickú frázu. A ak sa spolu so scénografom Jaromírom Vlčkom a kostýmovým výtvarníkom Josefom Jelínkom rozhodli, že dielu pomôžu (a pomoc mu skutočne nezaškodí), tak to mysleli úprimne. Snaha padla na úrodnú pôdu. Rozprávková téma Víl, literárne opretá o námety Carla Gozziho, sama o sebe je dosť zamotaná, pre deti (aj vzhľadom na hudbu) nestráviteľná a pre dospelých tiež nie extra príťažlivá. Paralelne s hľadaním inscenačného kľúča pristúpil tím tvorcov k dramaturgickým úpravám a istým škrtom. Nazdávam sa, že nožnice trojice Jindra – Cukr – Jäger strihali akurátne. Eliminovali pasáže, kde Wagner bol najmenej sám sebou, a podčiarkli „ťah na bránku“. Celkovo je partitúra zjavne inšpirovaná Carlom Maria von Weberom a Heinrichom Marschnerom, ba aj Beethovenovým Fideliom či Mozartovou Čarovnou flautou, no zároveň zreteľne anticipuje skladateľove najlepšie romantické opery. Ba – ako mi Robert Jindra prezradil – dajú sa vystopovať aj motívy z Ringu.

Nebolo to ani zďaleka všetko. Lubor Cukr skutočne nad inscenačným plánom tuho premýšľal. Zdá sa, že ho aj domyslel. Režírovať rozprávku pre dospelých v prvom pláne by bolo asi fádne, nuž pokúsil sa vyhmatnúť súvislosti medzi postavami z opery a svetom okolo Wagnera, vrátane sveta nemeckého panovníka Ľudovíta II. Bavorského. Paralel medzi tenorovým hrdinom Arindalom a reálnym kráľom našli inscenátori viacero, pričom nezanedbateľným faktorom, ktorý dáva zvolenému výkladu logickú oporu, je to, že Ľudovít II. bol neskrývaným podporovateľom Richarda Wagnera i stavby jeho bayreuthského operného sídla. Tam, kde Lubor Cukr nenašiel v hrdinoch úplnú zhodu (otázka potomkov), pomohol si symbolmi. Deti víly Ady a kráľa Arindala nahradil maketami zámkov, ktoré Ľudovít II. po skončení vojnových bitiek dal postaviť. V inscenácii sa teda postavy zdvojujú. Aj to má svoj zdôvodnený podklad. Portrét Ady sa premieta do cisárovnej Sissy, Arindal do Ľudovíta II. Bavorského, víly Zemina a Farsana sú valkýrami, Morald je strýkom Ľudovíta a jeho brata Otta, Lora je zároveň Arindalovou sestrou aj Ľudovítovým bratom. Napokon kráľ víl vo finálnej fáze predstavuje samotného Richarda Wagnera. Zamotané, neprehľadné? Na prvý pohľad asi áno. Keď si prečítate bulletin a zapojíte fantáziu, vychádza celkom zaujímavá konštrukcia.

Réžia, scénografia a kostýmy však neostávajú len pri nej, ale napĺňajú ju zmysluplnými akciami. Javisko košického divadla nie je veľké, no tvorcovia ho neprepchali. Väčšinou sa masové scény odohrávajú v zadnej časti oddelenej revuálkou, a protagonisti (reálne postavy) sú v popredí. Trocha si režisér pomohol aj príchodmi z hľadiska, v dorobenom prológu „hrá“ tiež prvá prízemná lóža. Počnúc druhým dejstvom sa výrazne pripájajú projekcie, ba až filmové sekvencie. Je to vo svete bežný postup a v tomto prípade neniesol ani stopu samoúčelnosti. Kostýmy Josefa Jelínka sú jednoducho krásne, funkčné a plne korešpondujúce s režijno-výtvarným zámerom. Čo ale Luborovi Cukrovi neviem odpustiť, bolo opakované zadymovanie zadnej časti pódia (jazierko), od ktorého mal upustiť, keď zistil technickú nespôsobilosť a hlučnosť zariadenia. Veľmi narúšali aj hudobné čísla. Napokon, divadelnú hmlu považujem vo väčšine prípadov za slabú barličku. O takú sa Cukr opierať nemusí. Trocha by som polemizoval s pridlhým nemým aranžovaním úvodu tretieho dejstva a mám pocit, že aj bez dvojníčky Ady by sa inscenácia obišla.

Pokiaľ siahajú moje informácie, všade tam, kde sa pred dirigentským pultom objaví Robert Jindra, zavládne tvorivé nadšenie a zdravo produktívna nálada. Košice túto vzácnu povahovú vlastnosť Roberta Jindru opäť potvrdili. Bolo by malicherné hľadať tých zopár nedokonalých tónov v orchestri, keď ako celok hral s iskrou, plastickosťou zvuku, dokonca na mnohých miestach aj s tieňovaním dynamiky. Druhé dejstvo síce strhlo dirigenta, orchester aj javisko do vyhrotenej drámy (akoby sa celé nieslo v atmosfére Ortrudinej kliatby), no v treťom sa opäť otvorili aj dynamicky pestrejšie, aj lyrickejšie miesta. Jindra Wagnera vášnivo miluje, dôverne si s ním tyká – alebo mu z úcty vyká? Nech je to akokoľvek, rozumie mu. Jeho koncepcia vycítila, čo je v hudbe weberovské a čo ranowagnerovské. S láskou a pochopením spracoval jedno i druhé a výsledok sa dostavil. Jedným dychom však treba spomenúť zbormajstra Lukáša Kozubíka (ktorý je takým košickým Jindrom), pod ktorým je zbor, v tomto prípade posilnený, schopný vydať maximum tvorivej energie a ísť až na doraz.

Pri dvojitom obsadení to v Košiciach samozrejme bez hosťov nejde. Obe predstaviteľky Ady sú zo zahraničia, podobne ako jeden z Arindalov, pre výpadok ktorého sa napokon druhá premiéra neodohrala. Prvý večer bol triumfom domáceho tenoristu Titusza Tóbisza, ktorý za ostatný rok-dva spravil obrovský pokrok v technickom zdolávaní a krotení svojho obrovského materiálu. Tóbisz je momentálne jediným pravým (nielen) wagnerovským hrdinným tenorom na Slovensku, vládne objemným, tmavým a v rozsahu široko roztvoreným hlasom. Ak ešte v Trubadúrovi „hrešil“ vo frázovaní a intonácii (odvtedy som ho nepočul), tak jeho Arindal sa aj v týchto parametroch nesmierne zlepšil, dokázal si rozvrhnúť sily tak, aby premiérový večer dospieval v potrebnou gradáciou. V treťom dejstve mu navyše Wagner predpisuje lyrickú áriu, ktorú však aj s krátkou pasážou, na rozhraní mezza voce a falzetu, zvládol ako výrazovo premyslené premostenie. Podstatné bolo, že posledné stúpajúce tóny už vyspieval plným hlasom.

Nemenej exponovaná je aj postava Ady, zverená častej hostke českých scén, francúzskej rodáčke Frédérique Friess. Jej mladodramatický soprán má potrebnú nosnosť, veľmi bezpečnú techniku, kultúru frázovania, takže dlhé pasáže napĺňali priestor bez forsírovania a s náležitou výrazovou silou. Jedine v najvyšších tónoch sa jej hlas príliš zostruje a stráca na okrúhlosti ostatných polôh. Ostatné postavy sú oveľa menšie (aj pričinením už spomenutých škrtov), avšak minimálne v piatich prípadoch si vyžadujú sólistov prvého odboru. Dobrou voľbou bol vždy spoľahlivý Marián Lukáč (Morald) s pevným kovovým barytónom, ako aj obe ďalšie domáce sólistky, dramaticky plná a tónovo obsažná Tatiana Paľovčíková-Paládiová (Zemina) a čoraz väčšmi prekvapujúca, sýtym, farebne bohatým mezzosopránom vybavená Myroslava Havryliuk ako Farzana. Naproti tomu za kratší koniec ťahali hostia z Česka. Barbara Řeřichová (Lora) znela tvrdo a intonačne nie stopercentne, trocha nevyvážene v polohách sa prejavil Jiří Přibyl ako Gernot a najslabší výkon večera podal v neveľkej dvojpostave Kráľa víl a Gromovho hlasu Yevhen Shokalo spievajúci s rozsahovými problémami a suchou farbou. Či až toľko zahraničných hosťov v nie dominantných úlohách inscenácia potrebovala (a napokon druhá premiéra zhasla na inom probléme), je teda otázne. Azda sa stane poučením pre vedenie divadla (čo si už napríklad Opera Slovenského národného divadla uvedomuje), že náročné a nehrané tituly je obozretnejšie v premiérach nasadzovať s dennou prestávkou.

Reflektovať a spracovať všetky podnety (kvalita partitúry, dramaturgické zásahy, hudobná, vokálna, vizuálna zložka) na základe jediného videnia neznámeho diela – čestne priznávam – nie je jednoduché ani pre recenzenta. Tento fakt nebýva zvykom pertraktovať, čitateľa ani nemusí zaujímať, no z dlhoročnej recenzentskej praxe viem, že istejšie je dvakrát merať a raz strihať. Pomerne často sa tiež stáva, že odlišné obsadenia výrazne zasahujú do komplexného výsledku. Nie vždy sú návštevy oboch premiér, prípadne prvej reprízy, z objektívnych dôvodov možné. Tento raz, povedané v jednej vete, ma košické uvedenie Wagnerových Víl oslovilo. Inscenácii prajem dostatok zvedavcov a najmä odbúranie strachu z mena skladateľa. Nejde o príznačného Wagnera, a keby aj šlo, tak o niečom svedčí skutočnosť, že predstavenia jeho opier vo svete beznádejne vypredávajú hľadiská divadiel. Pokúsme sa teda – to platí v celoslovenskom meradle – prelomiť predsudky voči tomuto síce nie jednoduchému, no nenapodobiteľnému skladateľovi.

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Richard Wagner:
Víly
(Die Feen)
Réžia: Lubor Cukr
Hudobné naštudovanie: Robert Jindra
Dirigent: Robert Jindra (alt. Jan Novobilský)
Scéna: Jaromír Vlček
Kostýmy: Josef Jelínek
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Koncertný majster: Peter Michalík
Dramaturgia: Daniel Jäger
Premiéra 26. mája 2017 Štátne divadlo Košice

Kráľ víl / Richard Wagner – Yevhen Shokalo (alt. Peter Paleček)
Ada / Cisárovná Sissi / Anjel smrti – Frédérique Friess (alt. Klára Vincze)
Zemina / Valkýra – Tatiana Paľovčíková-Paládiová (alt. Lucie Kašpárková)
Farzana / Valkýra – Myroslava Havryliuk (alt. Viera Kállayová)
Arindal / Kráľ Ľudovít II. Bavorský – Titusz Tóbisz (alt. Gilles Van Der Linden)
Lora /Princ Otto – Barbora Řeřichová (alt. Michaela Várady)
Morald / Luitpold Bavorský – Marián Lukáč (alt. Pavol Kubáň)
Gernot / Ľudovítov komorník Lorenz Mayr – Jiří Přibyl (alt. Michal Onufer)
Drolla / Dvorná dáma – Janette Zsigová (alt. Aneta Hollá)
Gunther / gróf Dürckheim – Maksym Kutsenko (alt. Jaroslav Dvorský)
Harald / Predavač novín – Marek Gurbaľ (alt. Martin Kovács)
Posol / Sluha – Anton Baculík (alt. Zdenko Vislocký)
Hlas čarodejníka Groma – Yevhen Shokalo (alt. Peter Paleček)
Dvojníčka Ady – Barbora Ivanová
Štafáž – Patrik Balko, Stanislav Borko, Peter Gáč, Matúš Grega, Viktor Harakaly, Marián Marčák, Dominik Ronďoš, Leonard Sedláček

www.sdke.sk