Bratislavský festival soudobé hudby Melos-Étos: Orkiestra Muzyki Nowej z Katovic

Nedávno som sa stretol so súčasným poľským autorom Krzysztofom Meyerom, žiakom Pendereckého, Lutosławského a Boulangerovej. Na otázku, v akom rozpoložení počúva súčasnú klasickú hudbu najradšej, odpovedal: „Viete, ja súčasnú hudbu počujem okolo seba stále." Meyerov postoj odráža dnešnú rôznorodú estetiku klasickej hudby. Do jej kostry sa dostáva množstvo vonkajších faktorov, skladatelia sa snažia nájsť nové zvukové možnosti nástrojov a vyvolať v poslucháčoch emócie, ktoré ale rovnako nie sú vždy jednoznačné - a niekedy zámerne.

Medzinárodný etablovaný festival Melos-Étos dosiaľ v tomto ročníku predstavil súčasné nemecké sláčikové kvartetá, Košickú filharmóniu v dielach slovanských autorov, domáci súbor Quasars Ensemble a návraty fínskeho symfonizmu. S bohatým programom na viacerých koncertných pódiách ide o festival pre fajnšmekrov, ktorí kvalitu súčasnej hudby dokážu oceniť.

V Bratislave sa po dlhšej odmlke opäť predstavil Orkiestra Muzyki Nowej z Katovíc. Teleso funguje vyše dvadsať rokov, v súčasnosti pod vedením vyhľadávaného odborníka na súčasnú hudbu Szymona Bywalca. Výnimočnosť súboru predchádza ich povesť – Orkiestra Muziky Nowej má vysoký počet hráčov, vlastný koncertný cyklus na ich domácom pódiu a renomovaných autorov, ktorí komponujú diela špeciálne pre nich. Hoci aj na Slovensku a v blízkom okolí máme viaceré ansámble špecializujúce sa na interpretáciu súčasnej hudby, žiaden z nich nemá splnené všetky tri kritériá naraz. Samozrejme, nedá sa to porovnávať napríklad s Francúzskom, no v krajine bývalého východného bloku ide naozaj skôr o raritu.

Koncertný program Orkiestra Muzyki Nowej bol rôznorodý rovnako ako súčasná hudba sama. V necelých tridsiatich minútach zaznela úvodná kompozícia Si près, si loin (d’une fantaisie) pre dva klavíre a dva ansámble. Jej autorom je riaditeľ Parížskeho konzervatória Bruno Mantovani, a hoci ide o staršie dielo (z roku 2006), na Slovensku zaznelo po prvýkrát. Veľmi zreteľne sme v ňom mohli badať vplyv francúzskej hudobnej proveniencie a Ensemble Intercontemporain, pre ktorý Mantovani napísal niekoľko diel. V technike komponovania a v obsadení ansámblov je zase príbuzné dielam Pierra Bouleza. Názov v preklade Tak blízko, tak ďaleko načrtáva schému Mantovaniho diela: jeho princíp je založený na neustálom kontraste hudobného toku, akoby sínusoida dynamiky, počtu znejúcich nástrojov a naliehavosti, ktorá z hudby zaznieva. Detailným spôsobom sú v skladbe vykreslené mnohonásobné konfrontácie ansámblu so sólistom, sólistu so sólistom a oboch ansámblov. Mantovanimu sa týmto podarilo zmeniť súčasný koncept koncertu. Na tomto modeli pracoval ešte György Ligeti. V roku uvedenia koncertu Ligeti zomrel, a Mantovani ho tak svojmu veľkému vzoru venoval.

Nekonvenčná kombinácia viacerých štýlov zaznela vo výbornom podaní poľského telesa. Dielo majú v repertoári už niekoľko rokov a interpretačne detailne rozobrané. Pri hlasnejších a výrazovo vypätejších momentoch sme ale mohli ľutovať, že sa koncert odohrával vo Dvorane Vysokej školy múzických umení. Orchester zabral bezmála polovicu celého priestoru, a jeho zvuk sa tak rozliehal po celej sále. Nejeden tunajší koncert už divákov presvedčil, že vo Dvorane vynikne najmä komorná hudba, nie hudba veľkých telies.

Prvou večernou svetovou premiérou bol Koncert pre husle a komorný orchester poľsko-holandského autora Andrzeja Kwiecińského. Uvedeniu diela predchádzalo prepotrebné predstavenie diela samotným autorom (v prípade ostatných diel si diváci museli vystačiť s textom v bulletine). Krátke časti v humornom podtóne v podaní sólistu a orchestra boli podľa jeho slov akoby hraním videohier. Deklarovaná inšpirácia – hudba zo starej videohry Super Mario Bros – bola skôr prikrývkou, vykonštruovanie diela vychádza zo zvukov, ktoré nie sú typické pre konkrétne nástroje.

V Kwiecińského diele môžeme hovoriť o novom spôsobe komponovania hudby. Využíva zvuk iba niekoľkých častí nástroja a verným spôsobom dokáže zmes týchto dnes neznámych zvukov spojiť v jeden ucelený prvok. Dekonštrukcia nástrojov – teda napríklad drevené dychové nástroje zneli bez násadky, sláčikové nástroje zneli iba ako efekt – sa odzrkadlila aj v názve, kde sa subjektívum Pipes zmenilo na [P|PE(s)]. Istá dekonštrukcia zasiahla aj narysovanú tonálnu vrstvu, ktorá sa nikdy naplno neprejaví, ale poslucháčovi postačí, aby si predstavu o harmónii vytvoril. Krátke časti začínali vždy rovnakým motívom a sólista Ashot Sarkissjan bol akoby hlavným hrdinom, oným Mariom zo spomínanej videohry. Kwiecińskému sa podarilo vytvoriť nový trend v súčasnej hudbe. Prekonáva jeden z mála stereotypov súčasnej hudby, že hudobníci sú zvyknutí hrať slákom, prstami, perami, aby dosiahli optimálny zvuk. Tento koncert nástroje doslova vykráda, aby zneli ako perkusie. Či sa tento štýl uchytí, zistíme až časom.

Tretie dielo pochádzalo z tvorby absolventky Vysokej školy múzických umení z triedy Jevgenija Iršaia, Želislavy Sojak Subotić. Illumination Waves je krátke dielo pre komorné zoskupenie, zaznelo rovnako vo svetovej premiére. V skladbe od Subotićovej sme mohli počuť prvky charakteristické pre slovenskú hudobnú školu – rozvibrované party, náhly nečakaný kontrast, typické Iršaiovské “špinky”, ktoré poznačia harmonickú mapu, či Zelenkovu melodiku.

Rebeccu Sanders z triedy známeho autora Wolfganga Rihma predstavil Orkiestra Muzyki Nowej kompozíciou Skin pre soprán a komorný orchester. Skin sa zameriava hlavne na efekt v premyslenej koncepcii. V náročnom sólovom parte účinkovala výborná Joanna Freszel. Iba občasne sa v hlase ozvali spievané frázy, väčšinou výkriky, šepot, rýchla výslovnosť konsonantov v zrnitom hlase. Opäť by sme mohli hovoriť o novom hľadaní hudobnej reči, hoci v tomto prípade je posúdenie estetiky diela nekompromisné – buď sa poslucháčovi dielo zapáči, alebo ho nebude mať potrebu viac počuť. Subjektívne sa rátam k druhej skupine, mal som pocit prílišnej rozvláčnosti a chýbajúcej invenčnosti a napredovania. Každý z poslucháčov má však iný vkus a v tomto prípade – viac ako pri iných dielach – chýbala diskusia, kde by sa estetický zámer detailnejšie opísal. To však dielo nedehonestuje, iba popisuje, že kvalita vychádza zo subjektívnej estetiky každého z divákov.

Orkiestra Muzyki Nowej je naozaj výnimočným súborom, ktorý by bez podpory štátnych dotácií existovať nemohol. Preto je veľmi optimistickým konštatovanie jeho dlhoročného pôsobenia na pódiách, nachádzanie možností na uvádzanie novej tvorby a vysoká interpretačná úroveň, v ktorej sa predstavil aj na festivale Melos-Étos.

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Festival Melos-Étos 2017
Joanna Freszel (soprán)
Ivan Buffa (klavír)
Diana Buffa (klavír)
Ashot Sarkissjan (husle)
Dirigent: Szymon Bywalec
Orkiestra Muzyki Nowej
11. novembra 2017 Koncertná sieň Dvorana Bratislava

program:
Bruno Mantovani: Si près, si loin (d’une fantasie) pre dva klavíry a dva ansámble
Andrzej Kwieciński: super [P|PE(s)] pre husle a komorný orchester (premiéra)
Želislava Sojak Subotić: Illumination waves (premiéra)
Rebecca Saunders: Skin pre soprán a komorný ansámbel

hc.sk/melos-etos/