SND Bratislava: Avízo jubilea? Takhle raději ne…

Avízo k jubileu? Radšej nie tak ďalej…

Poľská krv Oskara Nedbala, skladateľa a dirigenta v rokoch 1923 až 1930 účinne formujúceho tvár trojročného bratislavského operného dieťaťa, sa vrátila na dosky Slovenského národného divadla po sedemdesiatich troch rokoch. Neznamená to však, že by Nedbalova opereta, po prvýkrát uvedená 25. októbra 1913 vo viedenskom Carltheatri, po takú dlhú dobu v slovenskej metropole nezaznela. Patrila však do repertoáru špecializovanej a koncom deväťdesiatych rokoch násilne zlikvidovanej Novej scény. Pochopiteľne, uvádzali ju aj všetky operné a operetné súbory mimo Bratislavy.

Piatková revitalizácia najúspešnejšieho operetného opusu Oskara Nedbala na bratislavskej opernej pôde mala v úmysle stať sa prvou, originálnou pečiatkou v bulletine opuncovanou lastovičkou k neodvratne sa blížiacej storočnici Slovenského národného divadla. Keďže komplexnejší pohľad ani na budúcu sezónu 2018/2019, nehovoriac o jubilejnej 2019/2020, zatiaľ verejne predstavený nebol, ťažko usúdiť, aký zástoj v nich má patriť práve Poľskej krvi. Jej návrat na operné dosky, ako som v úvode naznačil, je prijateľne zargumentovaný z dvoch hľadísk. Nedbal je tvorcom partitúry, ktorá má šancu súperiť s titulmi podobného druhu, zrodenými v prvých dvoch – troch dekádach dvadsiateho storočia. Na rozdiel od takého Lehára či Kálmána ju však dnes udržiavajú pri živote len české a slovenské divadlá.

Oskar Nedbal bol plnokrvným hudobníkom, schopným nápadito klenúť melodické linky pre sólové hlasy i zbory. Neviezol sa na povrchovej vlne dobovo módneho hudobno-zábavného priemyslu, ale mal dar originálnej invencie a inštrumentačnej zdatnosti. V prípade Poľskej krvi sa navyše poistil skúseným libretistom Leom Steinom. Puškinovou poviedkou Slečna roľníčka podnietený príbeh má iskru i vtipnú pointu. Tie vyznejú pod podmienkou, že ich neprehluší kopa balastu v próze.

Uctiť si Oskara Nedbala pri príležitosti stého výročia Slovenského národného divadla je tiež pádnym dôvodom. Jednou z možností bolo oživenie jeho Poľskej krvi, inou (hypoteticky a s neskrývanou dávkou „racionálnej utópie“) mohol byť pokus o javiskový návrat niektorých z titulov „jeho“ dramaturgie. Od Dalibora či Libuše, cez Afričanku a Zlato Rýna (to síce vzišlo zo sezóny, keď si dal riaditeľskú pauzu a bol „len“ dirigentom) až po – povedzme – Kráľovnú zo Sáby či Kováča Wielanda.

Dosť špekulácií, poďme k realite. Za akých podmienok má Poľská krv v 21. storočí šancu stať sa repertoárovým magnetom? Bez pričinenia konkrétneho divadla je to azda prirodzený, spontánny smäd po príjemne znejúcich a do ucha ľahko lezúcich melódiách i dejovo relaxačných témach. Ten je pre istú vekovú generáciu prirodzený aj „samospádom“. Je však otázne, aký inscenačný výklad dokáže osloviť nové, reminiscenciami nezaťažené a iným svetom formované divácke vrstvy.

Zamyslime sa aj nad iným. Či v sezóne, keď je dramaturgický plán zostavený z jednej, minimálne reprízovanej polvečernej opery (Ravelova Španielska hodinka), z Rimského-Korsakovovho Sadka, generujúceho dodnes nedoriešený škandál (po premiére ho museli pre zdravotne škodlivú súčasť scény stiahnuť z hracieho plánu a zborové teleso je dodnes v štrajkovej pohotovosti) a z pripravovaného Pucciniho evergreenu (nie tak dávno ešte figurujúceho na plagáte) menom Tosca, má mať práve Poľská krv ono chýbajúce kľúčové postavenie. Voči jej realizácii by som v princípe nenamietal, keby v projekte sezóny bola piatym titulom. Akýmsi doplnkovým sortimentom k základnej, zásadnej a zdôvodnenej dramaturgickej línii. Tá by však musela jestvovať.

Ale prehliadol by som aj túto tézu, pokiaľ by inscenácia uzrela svetlo sveta v podobe, ktorá prinesie čosi nové, objavné, originálne, nápadité. A to sa nechcem rúhať slovom šokujúce. Koniec koncov, aj to sa s operetou ako „dožitým“ umeleckým druhom dá docieliť. A nemusí to byť len provokatívny rukopis Barrieho Koskyho v svetoznámej berlínskej Komickej opere. V tej našej, bratislavskej, chýbali najväčšmi dramaturgom Pavlom Smolíkom v štvrtom bode uvedené „realizačné predpoklady“. Zúžil by som ich na vizuálnu zložku. Ktovie, či koncepcia, ponúkajúca operetu v tri a štvrťhodinovom časovom trvaní (!), vzišla z kreatívnych diskusií základného trojuholníka, tvoreného dramaturgom, režisérom a dirigentom. Vzhľadom na špecifikum daného umeleckého druhu uvádzam toto – pre operné divadlo – neštandardné poradie, kladúc inscenačnú stránku pred hudobnou.

Bratislavská Poľská krv trpí viacerými nedostatkami. Dve najpálčivejšie sú neúmerná dĺžka (spadá na vrub celého realizačného tímu) a gýčovo kabaretná scéna Jaroslava Valeka. Až za ňu kladiem nezáživnú, o banálne klišé opretú réžiu Mariána Chudovského. Škrtať, a dosť radikálne, bolo potrebné v próze. Odhadom, minimálne dvadsať minút by prospelo. Najmä dynamike predstavenia, ktorá sa neraz zamotávala do opakovaných replík. Navyše, ani preklad Jána Štrassera s občasnými politicko-aktualizačnými šľahmi a „soft“ vulgarizmami nevybočil z rámca vynútenej vtipnosti a zakotvil skôr v ošúchanej trápnosti. V ušiach mám slovenskú verziu (pôvodné libreto napísal Leo Stein v nemeckom jazyku) Štefana Hozu z uvedenia na Novej scéne roku 1970, ktorá bola navyše aj „spevnejšia“. Koniec koncov, ak zámerom inscenátorov bolo dielo situovať do doby jeho vzniku, tak aktualizačné repliky sa minuli účinku v dvojnásobnej intenzite.

Inscenačný tím, ku ktorému patrí aj kostýmový výtvarník Peter Čanecký a choreograf Igor Holováč, mal v úmysle neposúvať dej do iných časov. Okej. Načo hľadať v predlohe čo v nej nie je, načo byť nasilu módny a zaťažovať mozog diváka rébusmi. Medzi módnosťou a modernosťou je však priepastný rozdiel. Súčasná scénografia má vyskúšaných a osvedčených rad metód, ako javisko ozvláštniť pútavou atmosférou, ako súčasnými technickými prostriedkami priam čarovať. A nevracať naftalínovú poetiku spred storočia, posypanú prvoplánovým gýčom. Ordinárne farby, takmer nulové svietenie, najprimitívnejší javiskový dym (už chýbali len hviezdičky), potlačili inscenáciu na úroveň toho najbiednejšieho, čo sme sa ostatné desaťročia zažili. Ak režisér sa vzdá ambície byť katalyzátorom javiskovej dynamiky, večer viazne. Nezdynamizuje ho ani občas sa točiaca scéna, ani vykrúcajúce sa tanečné páry s ilustratívnou funkciou, ani dobové kostýmy. Odkaz na štýl art deco je momentálne v kurze a skryť pod jeho pláštikom možno asi všeličo. Vrátane spochybniteľného vkusu.

Marián Chudovský sa nikdy netajil s blízkym pomerom k operete. No aj napriek deklarovanému vzťahu sa mu na jej parkete príliš nedarí. Z Poľskej krvi cítiť, že nechcel stúpiť na otlak neprajníkom režisérskych experimentov, na druhej strane sotva potešil vyznávačov tradičných divadelných hodnôt. Tie sa totiž tiež menia v čase. Tak ako sa my meníme v ňom. Neupieram mu snahu pracovať so sólistami, nezvyknutými na striedanie spevu s prózou a tancom. Do niektorých musel tento „gesamtkunstwerk“ doslova vštepovať – a občas úspešne. Pokrivkával však v modelovaní atmosféry, v priestorovom rozohrávaní, nadobro chýbala práca so svetlom. Problematicky mu vyšiel profil Heleny Zarembovej, najmä jej premena z rafinovanej gazdinej Maryne (priveľa afektu v próze, zbytočné pridávanie ha-ha efektu po väčšine replík) na emotívnu, prirodzenú dievčinu.

Ponúknuť Mariánovi Vachovi, oceňovanému dlhoročnému šéfdirigentovi Štátnej opery v Banskej Bystrici a špecialistovi na taliansky repertoár (zrátame vôbec koľko prvých slovenských uvedení diel belcanta či raného Verdiho má na svojom konte?), ale i slovenskú modernu, ako debut na prvej scéne (po tridsaťpäťročnej opernej praxi) práve divadelný druh, ktorým sa nikdy neprofiloval, si ťažko vysvetliť. Aj napriek tomu, neodmietol. Jeho poctivosť, dôslednosť a analytickosť v prístupe, mu umožnili vniesť do hudobného naštudovania pomerne značnú precíznosť a diferencovanosť v agogike. Azda nezvyknutý na akustiku historickej budovy sa síce nevyhol občasnému prekrývaniu hlasov, no najmä na druhej premiére znel orchester bez chýb a v prevažne šťavnato plnokrvnom zvuku. Azda trocha viac pianissimových úsekov mohlo zaznieť. Zbory svedomito pripravil Ladislav Kaprinay.

Z premiérového obsadenia bol najpríjemnejším prekvapením Tomáš Juhás ako Boleslaw Baranski. Priam zázračne sa mu podarilo (určite aj vďaka režisérovi) odblokovať často vyčítanú hereckú kŕčovitosť. Hral a tancoval uvoľnene, prirodzene a spevácky bol vyvážený v pevnej strednej polohe i v kovovej výške. Bohaté operetné skúsenosti zúročil Miroslav Dvorský, tónovo dramatickejší, ale stále sviežo znejúci gróf Baranski. Nie príliš šťastný bol zámer odkláňať prózu Heleny Zarembovej do patetického afektu a štylizovať jej pohyb do tanečného. Väčšmi to prekážalo u Kataríny Juhásovej-Štúrovej, inak v spievaných  číslach farebnej a sýtej. Eva Hornyáková bola lyrickejšou, no tiež tónovo kvalitnou Helenou s podobnou hereckou charakteristikou. Ján Galla sa dokázal vyrovnať aj s hlbokou polohou statkára Zarebmu, rovnako ako hlasovo impozantný, v próze však menej prirodzený Gustáv Beláček. Jana Bernáthová a Petra Nôtová sa subretnej Wandy zhostili v intenciách réžie, hlasovo sa im viac darilo vo vyššej polohe. Ján Babjak bol pohybovo a v próze svižným Popielom, no ideálnu kombináciu prirodzeného herectva a štíhlo vedeného, lesklého lyrického tenora ponúkol až Martin Gyimesi.

Dlho trvajúce premiéry síce nakoniec v tanečných „dovetkoch“ roztlieskali publikum, no na modernizované gagy v próze odpoveď neprichádzala. Našťastie sa ani ovácie postojačky nekonali. Tri a štvrťhodiny pre operetu je neúnosná dĺžka. Ak večer nie je naplnený nápaditou réžiou, ak na scéne dominuje ťažko prijateľný nevkus, veľkú budúcnosť v novej Poľskej krvi nevidím. Pokiaľ chcela byť avízom zatiaľ utajenej koncepcie osláv storočnice Slovenského národného divadla, tak sa žiada dodať – v tomto štýle radšej nepokračovať.

Hodnotenie autora recenzie: 50 %

Oskar Nedbal:
Poľská krv
Hudobné naštudovanie, dirigent: Marián Vach
Réžia: Marián Chudovský
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Choreografia: Igor Holováč
Orchester a zbor Opery SND
Pressburg Singers
Premiéra 13. a 14. apríla 2018 historická budova Slovenského národného divadla Bratislava

Jan Zaremba – Gustáv Beláček / Ján Galla
Helena Zarembová – Eva Hornyáková / Katarína Juhásová
Boleslaw Baranski – Miroslav Dvorský / Tomáš Juhás
Bronio von Popiel – Ján Babjak / Martin Gyimesi
Wanda Kwasinska – Jana Bernáthová / Petra Nôtová
Jadwiga Pawlova – Jitka Sapara-Fischerová / Eva Šeniglová
Mirski – František Ďuriač / Juraj Peter
Gurski – Ivan Ožvát / Igor Pasek
Wolenski – Daniel Hlásny / Martin Smolnický
Senowicz – Jozef Kundlák / Jiří Zouhar
Slečna von Drygalska – Daria Ďurišová / Nora Chmelik
Kontesa Jozia Napolska – Monika Kyšková / Mária Štúrová
Wlastek – Dmytro Dubrovskyy / Martin Ešek

www.snd.sk