Donizettiho gotický horor v Bergamu
Donizettiho gotický horor v Bergame
Keď sa nečakane pred uvítacím potleskom pre dirigenta zjaví na proscéniu ktosi z vedenia inštitúcie, spravidla to neveští nič dobrého. Jóbova zvesť v Bergame zaznela. Nešlo však o ohlásenie speváckej indispozície, ale o poďakovanie predstaviteľovi hlavnej tenorovej postavy Ivanovi Magrimu, že napriek vážnemu úrazu na generálke bol pripravený odspievať obe predstavenia na invalidnom vozíku. Žiaľ, realita. Nie čoraz častejšie podsúvaná režisérska barlička.
Hoci možno do hororovej témy by zapadla. Maria de Rudenz, „dramma tragico in tre parti“ na libreto Salvatora Cammarana spadá do začiatku tretej, záverečnej fázy Donizettiho štvrťstoročnej tvorivej činnosti. V živote to nemal ľahké. Nielen detstvom v skromných podmienkach na bergamskej uličke Borgo Canale (rodný dom s malým múzeom je sprístupnený) a nielen vážnym ochorením na sklonku života. Skôr než napísal Mariu de Rudenz – posledný opus pre benátske Teatro La Fenice – v priebehu dvoch rokov prišiel o rodičov, manželku i druhú dcéru. Tri mesiace pred prvým benátskym uvedením Marie de Rudenz uzavrel neapolskou premiérou Roberta Devereux tak zvanú tudorovskú trilógiu. Tento raz mu libretista Cammarano ponúkol text, spracúvajúci parížsku predlohu. Morbídnu La nonne sanglatne od súdobých autorov Aniceta Bourgeoisa a Juliena de Malliana. V nej štyri hlavné postavy umierajú s hrozný požiar pohltí všetky stopy. Donizettiho opera je však o čosi zmierlivejšia. Hoci tri mŕtvoly a v predloženom výklade psychicky zruinovaný hlavný hrdina sú tiež hodné pikantného hororu.
Na premiére 30. januára 1838 Maria de Rudenz prepadla. Nebol to jej totálny krach, ešte zo dve desaťročia sa na javiská vracala, no potom nadlho zapadla prachom. Dokonca protagonista donizettiovskej renesancie, americký muzikológ William Ashbrook si v polovici šesťdesiatych rokov nebol istý, či je možné tak morbídnu predlohu revitalizovať. A predsa sa stalo. Edícia Opera Rara prinavrátila Marii de Rudenz život aspoň na CD nosičoch (1974 s Millou Andrew v titulnej role – záznam koncertného predvedenia) a roku 1981 ju v javiskovej podobe vzkriesilo benátske Teatro La Fenice s Katiou Ricciarelli a Leom Nuccim v hlavných postavách. O rok neskôr som mal možnosť po prvýkrát spoznať túto operu počas hosťovania Benátčanov na Drážďanských hudobných slávnostiach s alternujúcou Margaretou Castro-Alberty ako strhujúcou Mariou. Opera Rara sa k dielu, ktoré opäťovne upadlo do zabudnutia, vrátila ešte roku 1997 v nahrávke Philharmonia Orchestra s dirigentom Davidom Parrym a rumunskou belcantovou primadonou Nelly Miricioiu v ústrednom parte.
Do Donizettiho rodného mesta zavítala Maria de Rudenz počas tohtoročného festivalu (venovaného tiež dvesto päťdesiatemu výročiu narodenia Donizettiho učiteľa Giovanni Simona Mayra i dvestoročnici Giuseppe Verdiho) po prvý raz. V zrevidovanej verzii, ktorú na základe štúdia autografu pripravila Fondazione Donizetti, konkrétne Alberto Sonzogni. Réžie sa ujal sám umelecký riaditeľ festivalu, muzikológ a režisér Francesco Bellotto a k hudobnému naštudovaniu bol po vlaňajšom úspechu opäť prizvaný mladý dirigent Sebastiano Rolli.
Francesco Bellotto so scénografom a kostýmovým výtvarníkom Angelom Salom spravili všetko preto, aby krvavé udalosti a mysterióznosť príbehu neskĺzali do paródie. Predlohu nepoňal v zmysle Cammaranovho zasadenia do Švajčiarska 15. storočia, ale skôr vyslyšal posolstvá francúzskej hry a kontext doby jej vzniku. Tá len krátko predbehla zrod samotnej opery. Výklad sa odvíja od Corradovej retrospektívy. Hospitalizovaný na psychiatrii prežíva fatálne udalosti svojho života, pričom rovina aktualizačná sa prelína s historickou. Každá z častí, ktoré nesú vlastné názvy (Testament, Zločin, Prízrak), dostáva v Bellottovom výklade dramatické napätie, ostro vykreslené charaktery a vďaka nápaditému výtvarnému rukopisu silnú atmosféru. Výprava je pritom veľmi úsporná. Základ tvorí schodisková zostava, ktorá sa prispôsobuje dynamike deja a ozvláštňujú ju veľmi citlivé projekcie. Pri kráčaní osôb po schodoch divák priam váha, či je to film, alebo tieň skutočnej postavy. Napriek tomu, že v scénach kde Enrico vstupuje priamo do deja (vrátane duelu s rivalom) boli akcie prispôsobené fyzickému handicapu tenoristu, hroty drámy ostali nabrúsené. Dokonca výjav súboja, po ktorom Corrado postreleného Enrica zmierlivo skladá z invalidného vozíka na zem, zamrazil ešte silnejšie.
Obrovský úspech zožalo hudobné naštudovanie Sebastiana Rolliho. Je to ten mladý taliansky dirigent, ktorého na reprízy bratislavského Macbetha angažoval Peter Dvorský a doslova im vlial život. Rolli sa zhostil partitúry bravúrne. Mal ju do detailov uloženú v hlave (pult bol prázdny) a to nielen hudobne, ale aj textovo (po celý čas artikuloval všetky sólové aj zborové party). 
To však nie je podstatné. Rozhodujúce je, že presne zanalyzoval Donizettiho jazyk, viedol účinne jeho primárnu spevnú líniu, do ktorej organicky včlenil všetky dramatické kontrasty a vlnenia. Bez ambície porovnávania Rolliho koncepcie s tými čo sú dostupné na CD, trúfam si konštatovať, že to bol Donizetti vzorový v tempách, orchestrálnych farbách, maľbe atmosféry. Ak niekto verí fáme o povrchnosti Donizettiho orchestrácie, mal byť v Bergame a presvedčil by sa, že je to tradovaný blud. A pritom – buďme objektívni – Maria de Rudenz nepatrí do Donizettiho výkladnej skrine. Pod Rolliho taktovkou muzicíroval festivalový orchester a zbor s plným nasadením a bez chýb.
Donizettiho dráma pochopiteľne stojí a padá na sólistoch. S titulnou postavou sa popasovala skúsená talianska sopranistka Maria Billeri (možno si spomenieme na jej Elisabettu z Dona Carla v pražskej Štátnej opere pred pätnástimi rokmi), ktorá musela zdolávať nemalé nástrahy dramaticko-koloratúrneho partu. Nejde o hlas, ktorý primárne strhne dramatickými atakmi a oceľovými výškami, zato všetky noty poctivo vyspieva. Materiál je to dosť veľký, v polohách pomerne vyrovnaný, no zavše, najmä v prvom dejstve bolo Billeriovej vibrato priveľké. Najrozsiahlejšou mužskou rolou je barytónový Corrado, ktorého stvárnil uruguajský barytonista Dario Solari, vlaňajší bergamský Belisario. V strednom registri znie jeho tmavší a dramatickejší hlas plno a farebne, po štýlovej stránke mu tiež niet čo vytknúť. Manko jeho výkonu je skôr vo výškach. Tam hlas, hlavne spočiatku, strácal špičku a koncentrovanosť, čím pôsobil matne. Skvelo si počínal Ivan Magri (známy z bratislavskej inscenácie Belliniho Puritánov), ktorý napriek vážnemu zraneniu vyspieval exponovaný part slnečným tenorom s potrebným spinto nábojom v stredoch a jasným kovom v trojčiarkovej oktáve. Gilda Fiume (Matilde) bola solídna „seconda donna“ a príjemný bas preukázal aj Gabriele Sagona ako Rambaldo.
Hodnotenie autora recenzie: 80 %
Bergamo Musica Festival 2013
Gaetano Donizetti:
Maria de Rudenz
Dirigent: Sebastiano Rolli
Réžia: Francesco Bellotto
Scéna a kostýmy: Angelo Sala
Svetlá: Claudio Schmid
Zbormajster: Fabio Tartari
Orchester a zbor Bergamo Musica Festival
20. septembra 2013 Teatro Donizetti Bergamo
(napísané z 22. 9. 2013)
Maria de Rudenz – Maria Billeri
Corrado Waldorf – Dario Solari
Enrico – Ivan Magri
Matilde di Wolf – Gilda Fiume
Rambaldo – Gabriele Sagona
Il cancelliere – Francesco Cortinovis
Foto Bergamo Musica Festival
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
