Afričanka na benátské laguně

Afričanka na benátskej lagúne

Doznievajúcu kalendárnu periódu veľkých skladateľských jubileí (Giuseppe Verdi, Richard Wagner, Benjamin Britten) vystrieda v roku 2014 spomienka na dve ďalšie kľúčové osobností svetovej opery. V júni sa naplní sto päťdesiat rokov od narodenia Richarda Straussa a rovnaké číslo, lež v súvislosti s úmrtím, sa o mesiac skôr viaže k menu Giacoma Meyerbeera. Skladateľa, ktorého predsa len v našich zemepisných súradniciach poznáme oveľa menej. Lepšie povedané, takmer vôbec. A čo nedostávame na stôl v takpovediac dennom menu, zaváňa tajomnosťou.Na Slovensku nám chýba „obraz“ nielen v priamej súvislosti s Gioacomom Meyerbeerom (v Prahe zaznel roku 1999 aspoň radikálne skrátený Robert diabol), ale dramaturgický obchvat vedie široko ponad celým žánrom francúzskej grand opery. A to je škoda, lebo tým ignorujeme významnú etapu vývoja opery devätnásteho storočia ako takej. Giacomo Meyerbeer, rodák od Berlína (narodený 5. 9. 1791 – bol teda o pol roka starší ako Gioachino Rossini), francúzsku veľkú operu pojal za svoje estetické krédo a svojou tvorbou vypravil vlakovú loď v tom čase mimoriadne obľúbeného operného druhu. Prvý úspech mu priniesol v Benátkach premiérovaný Križiak v Egypte (1824) a opernú tvorbu, z ktorej k najznámejším titulom patria Robert diabol, Hugenoti a Prorok, uzavrel nedokončenou, náhlou smrťou roku 1864 prerušenou Afričankou.

Projekt skomponovať Afričanku na libreto svojho najbližšieho spolupracovníka Eugèna Scriba sa zrodil už roku 1837. Vtedy však uprednostnil prácu na iných dielach, k Afričanke sa však pravidelne a intenzívne vracal. Rôzne revízie s dopisovaním nových častí či presúvaním scén vznikali v rokoch 1841, 1845 a 1863. Medzitým mu zomrel Scribe (1861) a napokon Afričanku nestihol ani sám doviesť do definitívnej podoby. Enormná investícia, skladateľská, ideologická či etická nesmela vyjsť nazmar. Preto sa partitúry chopil belgický muzikológ Francois-Joseph Fétis a poslednú verziu dotiahol až k prvému uvedeniu na scéne parížskej opery (Académie Imperiale de Musique), necelý rok po smrti skladateľa. 28. 4. 1865 bol dňom triumfálneho prijatia dlho očakávaného diela.Meyerbeerove opery patrili až do prvej svetovej vojny k najhranejším po celom svete. Vysoko ich hodnotili skladateľovi súčasníci i nasledovníci (okrem Rossiniho aj Bizet či Dvořák), mal však aj zarytých odporcov, medzi ktorých patrili najmä George Bernard Shaw a Richard Wagner. V čase rozkvitajúceho rasizmu bolo jeho dielo pre Meyerbeerov židovský pôvod zakázané.

S javiskovým odkazom nemeckého rodáka Giacoma Meyerbeera sa ani dnes vo svete nestretávame pravidelne. Skôr v istých periódach. Jedným z dôvodov je ich mimoriadna interpretačná náročnosť, ktorú samotná francúzska veľká opera prináša nielen dĺžkou predlôh, ale aj požiadavkami na sólistov, na veľkolepé scénické stvárnenia piatich dejstiev, vrátane baletu.

Slovenské národné divadlo sa s jeho operami popasovalo dvakrát. V sezóne 1926/1927 sa Oskarom Nedbalom vedený súbor stretol s Afričankou (v českom preklade ju naštudoval dirigent Bohuš Tvrdý a režisérom bol Achille Viscusi) a jedinom predstavení roku 1934 zazneli z bratislavského javiska aj tóny Roberta diabla. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že blížiace sa jubileum by mohlo podnietiť záujem slovenských (a pravdepodobne aj českých) dramaturgov. Prekvapujúco, pomerne vlažne sa k blížiacemu jubileu stavia aj zahraničie. Výnimkou je Teatro La Fenice v Benátkach, ktoré takpovediac v predvečer jubilejného roka zaradilo do programovej ponuky – ako otváraciu premiéru sezóny – Meyerbeerovu L´Africaine.

Benátske La Fenice z hudobno-historického hľadiska patrí k najvýznamnejším talianskym divadlám. Zažilo prvé uvedenia opier Gioachina Rossiniho Tancredi, Sigismondo, Semiramide (v inom benátskom divadle Teatro San Moisè uzrelo svetlo sveta ďalších šesť Rossiniho opier), Vincenza Belliniho (I Capuleti e i Montecchi, Beatrice di Tenda), Gaetana Donizettiho (Maria de Rudenz) a Giuseppe Verdiho (Ernani, Attila, Rigoletto, La traviata, Simon Boccanegra). Záujem o premiérovanie opier v La Fenice neutíchol ani v polovici dvadsiateho storočí vďaka prvým uvedeniam Stravinského Života zhýralca, Brittenovej opery The Turn of the Screw a scénickou premiérou Prokofievovho Ohnivého anjela. Popri tomto divadle a už spomenutom San Moisè, sa Benátky môžu popýšiť ďalším operným domom, Teatro Malibran (dnes funguje pod hlavičkou La Fenice), pre ktoré v sedemnástom a osemnástom storočí napísali desiatky titulov najvýznamnejší doboví skladatelia.

Novú benátsku inscenáciu pripravil režisér Leo Muscato na scéne Massima Checchetta a v kostýmoch Carlosa Tieppa. Spolu s dirigentom Emmanuelom Villaumom a dramaturgiou divadla sa rozhodli skrátiť pôvodnú dĺžku opery. Za obeť padol balet (jeden zo signifikantných znakov grand opery), časť zborových scén a úvod posledného dejstva. Pokiaľ na CD nahrávke z roku 1973 (s Plácidom Domingom a Shirley Verrett) trvá opera vyše tri a polhodiny, v Benátkach z nej chýbalo približne tridsať minút hudby. Leo Muscato nepoňal predlohu ako výpravné tablo, viac než na spektakulárnosť sa zameral na drámu postáv. Hoci stvárniť nie celkom konzistentný dej, založený na fiktívnom príbehu lásky medzi portugalským moreplavcom a objaviteľom Vascom da Gamom (v opere „de“ Gama) a africkou kráľovskou otrokyňou, je možné rozmanito, vizuálny tvar príliš exotizmus témy neforsíroval. Jednoduchá na šikmine postavená scéna sa sledovala meniaci sa dej, dopĺňalo ju v prvom dejstve plátno s veľkou mapou, v ďalších obrazoch spleť mreží evokovala žalár (v pozadí a pritlmenom osvetlení sa konali popravy), búrku zasa vyriešil vo vertikálnom členení javiska pohybom lán a aktivitou zboristov. Najpôsobivejšie vyznelo piate dejstvo, veľmi prostá scéna so stromom manzanilly (jej jedovaté kvety v závere smrteľne otrávia Séliku), oproti nej lávka nad vodnou hladinou. Tam končí tragický príbeh. Príbeh, kde vojnový otrok Nélusko ľúbi otrokyňu a zároveň kráľovnú Séliku, tá je zamilovaná do portugalského moreplavca Vasca de Gama, ktorý je zahľadený do Inés, dcéry admirála Dona Diega… a ten ju zasa prisľúbil predsedovi kráľovskej rady Donovi Pédrovi. No, vneste do týchto vzťahov logiku! Muscatova réžia si nenárokovala zložité aranžmány, netrápila spevákov a ponechávala im sústredenie na prednes ťažkých partov. Mňa na tejto koncepcii nič – okrem zbytočných videoprojekcií počas predohry a v úvodoch jednotlivých obrazov – nerušilo, na druhej strane ani žiaden obohacujúci výklad nepriniesla. K jej cti patrí, že bola postavená vkusne a aj pomocou historizujúco-exotických kostýmov dotvárala atmosféru.

Za dirigentským pultom stál Emmanuel Villaume, nám dobre známy súčasný úspešný šéfdirigent Slovenskej filharmónie, ktorý má k Meyerbeerovej hudbe blízky vzťah. Napokon, práve pod jeho taktovkou som videl pred šiestimi rokmi v tom istom divadle Križiaka v Egypte. Pod Villaumovou taktovkou dostala Meyerbeerova hudba plastický ťah, pomer medzi „talianskosťou“ a „francúzskosťou“ skladateľovej poetiky bola vyvážený v tečúcich melodických líniách, priestore pre vymodelovanie dlhých fráz i ozdobných plôch a v širokom diapazóne dynamických a výrazových nuáns.

Aj napriek škrtom, majú protagonisti veľký a neľahký priestor na spievanie. Dominantné sú dve úlohy, Sélika a Vasco de Gama. Keďže Sélika je rozsahovo zakotvená na pomedzí sopránu a mezzosopránu, Benátčania v alternáciách využili oba varianty. V prvom obsadení a v mnou zhliadnutej repríze sa predstavila mladá mezzosopranistka Veronica Simeoni. Farebne krásny materiál, vyrovnaný v polohách prechádzal bez problémov aj do najvyššej polohy, ktorá bola rovnako jadrná a pritom mäkká ako stredy a hĺbky. Najväčší potlesk právom zinkasoval Gregory Kunde (Vasco), ktorého hlas vekom (onedlho oslávi šesťdesiatiny) nielenže nestráca sviežosť, ale nadobúda čoraz dramatickejšiu údernosť, oceľový lesk, pričom plastickosť fráz a suverenita výšok ostávajú stále jeho vzácnou devízou. Jessica Pratt mala v úlohe Inès veľkú príležitosť najmä v prvom dejstve, kde opäť dokázala, že jej koloratúrne zdatný soprán má popri nežných piánach aj dostatok dramatickej sily a tónovej prieraznosti. Angelo Veccia (Nélusko) uspokojil objemným barytónom, kultúrou legata i dramatickým výrazovým uchopením roly. Z ďalších postáv je väčší part Dona Pédra (solídny Luca Dall´Amico), ale priestor majú aj ďalší traja basisti Rubén Amoretti (Veľkňaz z Brahmy), Mattia Denti (Veľký inkvizítor lisabonský) a Davide Ruberti (Don Diégo) i charakterový tenor Emanuele Giannino ako Don Alvar.

Hoci publikum po jednotlivých dejstvách či číslach tlieskalo skôr symbolicky (s výnimkou ovácií tenoristovi po árii O paradiso), pri záverečných sólových i kolektívnych klaňačkách si už každý mohol vychutnať svoje „bravó“.

Giacomo Meyerbeer:
L´Africaine
(Afričanka)
Dirigent: Emmanuel Villaume
Réžia: Leo Muscato
Scéna: Massimo Checchetto
Kostýmy: Carlos Tieppo
Svetelný dizajn: Alessandro Verazzi
Video dizajn: Fabio Massimo Iaquone a Luca Attilii
Zbormajster: Claudio Marino Moretti
Orchester a zbor Teatro La Fenice
Premiéra 23. 11. 2013 Teatro La Fenice Benátky
(napísané z reprízy 1. 12. 2013) 

Don Pédro – Luca Dall´Amico
Don Diégo – Davide Ruberti
Inès – Jessica Pratt
Vasco de Gama – Gregory Kunde
Don Alvar – Emanuele Giannino
Veľký inkvizítor z Lisabonu – Mattia Denti
Nélusko – Angelo Veccia
Sélika – Veronica Simeoni
Veľkňaz z Brahmy – Robén Amoretti
Anna – Anna Bordignon
Námorník – Carlo Agostini

www.teatrolafenice.it

Foto Michele Crosera