Afričanka na benátské laguně

  1. 1
  2. 2

Afričanka na benátskej lagúne

Doznievajúcu kalendárnu periódu veľkých skladateľských jubileí (Giuseppe Verdi, Richard Wagner, Benjamin Britten) vystrieda v roku 2014 spomienka na dve ďalšie kľúčové osobností svetovej opery. V júni sa naplní sto päťdesiat rokov od narodenia Richarda Straussa a rovnaké číslo, lež v súvislosti s úmrtím, sa o mesiac skôr viaže k menu Giacoma Meyerbeera. Skladateľa, ktorého predsa len v našich zemepisných súradniciach poznáme oveľa menej. Lepšie povedané, takmer vôbec. A čo nedostávame na stôl v takpovediac dennom menu, zaváňa tajomnosťou.Na Slovensku nám chýba „obraz“ nielen v priamej súvislosti s Gioacomom Meyerbeerom (v Prahe zaznel roku 1999 aspoň radikálne skrátený Robert diabol), ale dramaturgický obchvat vedie široko ponad celým žánrom francúzskej grand opery. A to je škoda, lebo tým ignorujeme významnú etapu vývoja opery devätnásteho storočia ako takej. Giacomo Meyerbeer, rodák od Berlína (narodený 5. 9. 1791 – bol teda o pol roka starší ako Gioachino Rossini), francúzsku veľkú operu pojal za svoje estetické krédo a svojou tvorbou vypravil vlakovú loď v tom čase mimoriadne obľúbeného operného druhu. Prvý úspech mu priniesol v Benátkach premiérovaný Križiak v Egypte (1824) a opernú tvorbu, z ktorej k najznámejším titulom patria Robert diabol, Hugenoti a Prorok, uzavrel nedokončenou, náhlou smrťou roku 1864 prerušenou Afričankou.

Projekt skomponovať Afričanku na libreto svojho najbližšieho spolupracovníka Eugèna Scriba sa zrodil už roku 1837. Vtedy však uprednostnil prácu na iných dielach, k Afričanke sa však pravidelne a intenzívne vracal. Rôzne revízie s dopisovaním nových častí či presúvaním scén vznikali v rokoch 1841, 1845 a 1863. Medzitým mu zomrel Scribe (1861) a napokon Afričanku nestihol ani sám doviesť do definitívnej podoby. Enormná investícia, skladateľská, ideologická či etická nesmela vyjsť nazmar. Preto sa partitúry chopil belgický muzikológ Francois-Joseph Fétis a poslednú verziu dotiahol až k prvému uvedeniu na scéne parížskej opery (Académie Imperiale de Musique), necelý rok po smrti skladateľa. 28. 4. 1865 bol dňom triumfálneho prijatia dlho očakávaného diela.Meyerbeerove opery patrili až do prvej svetovej vojny k najhranejším po celom svete. Vysoko ich hodnotili skladateľovi súčasníci i nasledovníci (okrem Rossiniho aj Bizet či Dvořák), mal však aj zarytých odporcov, medzi ktorých patrili najmä George Bernard Shaw a Richard Wagner. V čase rozkvitajúceho rasizmu bolo jeho dielo pre Meyerbeerov židovský pôvod zakázané.

S javiskovým odkazom nemeckého rodáka Giacoma Meyerbeera sa ani dnes vo svete nestretávame pravidelne. Skôr v istých periódach. Jedným z dôvodov je ich mimoriadna interpretačná náročnosť, ktorú samotná francúzska veľká opera prináša nielen dĺžkou predlôh, ale aj požiadavkami na sólistov, na veľkolepé scénické stvárnenia piatich dejstiev, vrátane baletu.

Slovenské národné divadlo sa s jeho operami popasovalo dvakrát. V sezóne 1926/1927 sa Oskarom Nedbalom vedený súbor stretol s Afričankou (v českom preklade ju naštudoval dirigent Bohuš Tvrdý a režisérom bol Achille Viscusi) a jedinom predstavení roku 1934 zazneli z bratislavského javiska aj tóny Roberta diabla. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že blížiace sa jubileum by mohlo podnietiť záujem slovenských (a pravdepodobne aj českých) dramaturgov. Prekvapujúco, pomerne vlažne sa k blížiacemu jubileu stavia aj zahraničie. Výnimkou je Teatro La Fenice v Benátkach, ktoré takpovediac v predvečer jubilejného roka zaradilo do programovej ponuky – ako otváraciu premiéru sezóny – Meyerbeerovu L´Africaine.

Benátske La Fenice z hudobno-historického hľadiska patrí k najvýznamnejším talianskym divadlám. Zažilo prvé uvedenia opier Gioachina Rossiniho Tancredi, Sigismondo, Semiramide (v inom benátskom divadle Teatro San Moisè uzrelo svetlo sveta ďalších šesť Rossiniho opier), Vincenza Belliniho (I Capuleti e i Montecchi, Beatrice di Tenda), Gaetana Donizettiho (Maria de Rudenz) a Giuseppe Verdiho (Ernani, Attila, Rigoletto, La traviata, Simon Boccanegra). Záujem o premiérovanie opier v La Fenice neutíchol ani v polovici dvadsiateho storočí vďaka prvým uvedeniam Stravinského Života zhýralca, Brittenovej opery The Turn of the Screw a scénickou premiérou Prokofievovho Ohnivého anjela. Popri tomto divadle a už spomenutom San Moisè, sa Benátky môžu popýšiť ďalším operným domom, Teatro Malibran (dnes funguje pod hlavičkou La Fenice), pre ktoré v sedemnástom a osemnástom storočí napísali desiatky titulov najvýznamnejší doboví skladatelia.

  1. 1
  2. 2

Související články


Reakcí (2) “Afričanka na benátské laguně

Napsat komentář