Aktuálně: Válka Verdiho rodiny o 900 stran vyškrtnutých z Falstaffa skončila

Predstavte si absurdnú situáciu, keď pozostalí svoju matku v priebehu jedného týždňa pochovávajú na dvakrát. Dvakrát v priebehu štyridsiatich ôsmich hodín je najatý koč ťahaný koňmi vezúci truhlu cez mesto. Koč je pri oboch pohreboch ten istý, miesto pohrebu je to isté a aj vystavené telo je to isté. Obidva pohreby sú oficiálne a legálne. Rozdiel medzi nimi je len ten, že na jednom z nich sa zúčastňuje jedna časť pozostalých a na druhom iná, ktorá sa za žiadnu cenu nechce vidieť s tou prvou. Až natoľko, že si zorganizuje pohreb vlastný o jeden deň neskôr.

Vojna členov Verdiho rodiny o deväťsto strán vyškrtnutých z Falstaffa sa skončila

Miestom tejto udalosti je Parma v roku 2010. V parmských novinách sú zverejnené dva separátne nekrológy. Taktiež pohrebné parte majú dve znenia. V prvom sa uvádza: Maria Mercedes so synom Massimom a Angiolo s Manuelou, ich vnukmi a švagrinou Gabriellou Carrara Verdi a jej príbuznými oznamujú verejnosti, že pohreb Rossany Malinverni sa uskutoční v stredu, pohrebný sprievod pôjde od nemocnice Vaio. Posledná rozlúčka sa začne o 13.30 hod. v Bussete.“ V druhom parte sa píše: „Emanuela s dcérami a Fabio s Ludovicou, Robertom a malým Albertom oznamujú, že rozlúčka s ich mamou Rossannou Malinverni sa uskutoční vo štvrtok o 09.30 hod. v Bussete.“ Na tom istom mieste ako tá, ktorá má prebehnúť o deň skôr).

Táto absurdná situácia je realitou, ktorá zasiahla dedičov Giuseppe Verdiho. Skladateľa, ktorého meno je ikonou Talianska a ktorého tvár dokonca voľakedy zdobila 1000-lírové bankovky. Po smrti Alberta Carraru Verdiho, nasledovníka verdiovského rodu po skladateľovej adoptívnej dcére Filomene Marii Verdi, zostala vdova po Albertovi Verdim a jej štyri deti – Angiolo, Maria Mercedes, Emanuela a Ludovica. Tí sa v boji o dedičstvo po hudobnom skladateľovi rozdelili na nezmieriteľné tábory, ktoré medzi sebou bojujú ako o život: Angiolo podporovaný sestrou Mariou Mercedes na jednej strane a zvyšné dve sestry na strane druhej. Čo je podstatou sporu, uvediem až na konci, v tejto chvíli na ilustráciu hĺbky a intenzity konfliktu zrejme stačil popis dvojnásobného pohrebu ich matky v roku 2010.

V týchto dňoch sa však udalosti zvrtli nečakaným spôsobom, ktorý začína byť zaujímavý predovšetkým pre hudobných nadšencov. Vedľajším produktom bojov je totiž sprístupnenie piatich tisíc tristo strán Verdiho doteraz neznámej hudby.

Verdi plánoval svoje nepublikované hudobné myšlienky zničiť
Verdi svoje opery v procese ich tvorby veľakrát prerábal, škrtal v nich celé pasáže a mnohé iné dopĺňal. Prvé podoby jeho opier tak boli častokrát veľmi rozdielne od tých, ktoré boli nakoniec premiérované. Pracovné verzie jeho hudobných diel neboli – na rozdiel od diel mnohých iných skladateľov – nikdy zverejnené, a vie sa tak len o tých zmenách, ktoré autor urobil až po ich premiérovaní. Študovať samotný proces komponovania tak doteraz nebolo možné.

V nedávnej minulosti sa päťdesiat hudobníkov, muzikológov a umelcov obrátilo na talianskú vládu so žiadosťou, aby zasiahla v čoraz viac zničujúcej vojne a aby sa vložila do procesu vyjednávania s dedičmi. Situáciu komplikovala aj morálna stránka, nakoľko z Verdiho závetu (o ktorého záväznosti sa tiež viedli polemiky) jasne vyplývalo, že prianím hudobného skladateľa bolo, aby všetok zostávajúci notový materiál bol po jeho smrti zničený. Jeho súčasťou je pritom napríklad aj deväťsto strán hudby vyškrtnutej z Falstaffa, ktoré taktiež doposiaľ nikto nikdy nepočul.

Nakoniec to bol práve inšpektor v oblasti kultúry – úradník zastupujúci záujmy talianskej vlády – kto presvedčil Verdiho dedičov, aby poslednú vôľu skladateľa nevyplnili. Tí sa po dlhom vyjednávaní dokonca vzdali kompletného balíka hudobného materiálu. Výsledkom je dohoda, na základe ktorej bol notový materiál práve v nedávnych dňoch odovzdaný do talianského štátneho archívu, kde budú všetky strany digitalizované a postupne zverejňované online. To umožní ich študovanie, ako aj spoznávanie priebehu vývoja hudobných myšlienok skladateľa – teda sledovanie, ako sa postupne vyvíjal proces tvorby u jednej z najvýznamnejších postáv vo svete opery.

V archíve sa spolu s notovým materiálom nachádza aj spomínaná Verdiho rukou písaná žiadosť: „Spáľte všetky dokumenty.“ Je zrejmé, že s definitívnou platnosťou jej nebude vyhovené, čo určite bude námetom ďalších vášnivých diskusií ohľadom morálnosti nerešpektovania takto jednoznačne deklarovanej poslednej vôle skladateľa.

Závet, ktorý záhadne zmizol
V čom vlastne spočíva podstata celého sporu medzi príbuznými? Giuseppe Verdi mal dve deti, chlapca a dievča, ktoré však obe zomreli ešte ako maličké. Skladateľovi zomrela vo veľmi mladom veku aj jeho sestra a krátko po smrti jeho detí aj jeho manželka. Značnú časť svojho života tak strávil vo výčitkách a depresii. Stratu všetkých ľudí, ktorých miloval, dával za vinu predovšetkým sebe. Veril, že zlyhal a nedokázal sa o svoju rodinu postarať.

Od roku 1847 sa začína jeho intenzívnejší vzťah s Giuseppinou Strepponi, ktorú si však zobral za manželku až po dvanástich rokoch – v roku 1859. Deti spolu nemali. Keď bol Verdi vo svojom pokročilom veku presvedčený, že zomrie ako bezdetný, jeho rodina k sebe prichýlila vzdialenú príbuznú – trojročnú dcéru skladateľovho bratranca Filomenu, ktorú rodičia zanechali jej osudu, lebo ju nedokázali uživiť. Ujal sa jej Verdiho otec Carlo so svojou sestrou, v ktorých malé dievča získalo náhradných rodičov – tých skutočných si samozrejme nepamätalo. Keď však Carlo aj jeho sestra zomreli, Filomena sa stala „sirotou“ po druhýkrát. V tom čase mala len sedem rokov (písal sa rok 1867).

Vtedy sa Verdi s Giuseppinou Strepponi rozhodli, že si ju adoptujú. Zmenili jej meno – k dovtedajšiemu krstnému menu Filomena pridali ešte Maria. Vzali si ju k sebe do vily v Sant Agate. Skladateľ sa postaral aj o Filomenino štúdium a neskôr, na sklonku svojho života, jej dokonca odkázal celé svoje dedičstvo.

Filomena Maria Verdi sa v dospelosti vydala za Alberta Carraru – syna notára, ktorý tiež pracoval pre Verdiho. Dnešní dediči Maria Mercedes, Ludovica a Emanuela sú skladateľové pra- pra- pra- pra- pravnučky z vetvy po adoptovanej dcére Filomene a Angiolo je taktiež pravnuk z piatej generácie. Každý z nich strávil vo Verdiho vile viac ako päťdesiat rokov.

Keďže ohľadom vily v tejto chvíli neexistuje závet, Ludovica a Emanuela chcú, aby táto unikátna stavba, pozostávajúca z viac ako päťdesiatich miestností, ku ktorej prináleží aj sedemhektárový park, bola rozdelená medzi príbuzných rovnomerne, na štyri rovnaké časti, ktoré bude spravovať spoločná nadácia. Chcú, aby vo vile zostalo zachované múzeum venované hudobnému skladateľovi, ktoré je tam aj dnes. Ročne ho navštívi viac ako tridsať tisíc návštevníkov. Tí môžu obdivovať klavír, na ktorom Verdi komponoval od roku 1851 až do roku 1871 (počnúc Rigolettom a končiac Aidou), rukopisy viacerých jeho diel, jeho koč, ako aj vilu samotnú, ktorej prestavbu skladateľ sám navrhol a naaranžoval, a taktiež nábytok, ktorým ju zariadil. K dvojstoročnici jeho narodenia dokonca talianska vláda vydelila na prevádzkovanie Verdiho múzea jeden milión eur, ktoré budú k dispozícii budúcemu vlastníkovi vily.

Na druhej strane sporu stojí Angiolo Verdi, ktorý tvrdí, že posledná vôla ohľadom vily v skutočnosti existovala a podľa nej by mala vila pripadnúť vždy mužskému nasledovníkovi rodu Verdiovcov, čo je v tomto prípade on. Odvoláva sa na svedectvo sestry notára Carraru Verdi, ktorá na súde pod prísahou dosvedčila, že závet na vlastné oči videla a čítala, a aj potvrdila súdu jeho obsah. Závet však následne „zmizol“, respektíve bol ukradnutý, z čoho Angiolo samozrejme obviňuje protistranu v spore, ktorá ho podľa neho ukryla, aby zabránila svojej prehre. Dnes sa teda nevie, kde sa závet nachádza a čo presne bolo jeho obsahom (a ani či vôbec existoval).

V tejto argumentácii svojho brata podporuje aj jeho sestra Maria Mercedes. A treba povedať, že aj súd v Parme mu dal čiastočne za pravdu a povolil mu bývanie vo verdiovskej vile. Tá je momentálne v rukách kolégia znalcov, ktorí spisujú jej zariadenie a vykonávajú podrobný znalecký odhad za účelom predaja – pre prípad, že sa dediči nedohodnú na jej rozdelení. Udalosti nakoniec vyvrcholili fyzickým útokom Angiola na jednu z jeho sestier, Emanuelu, ktorá sa bez jeho súhlasu pokúsila vkročiť do vily, kde teraz podľa rozhodnutia súdu býva on. Útok skončil odvozom Emanuely do nemocnice a okamžitým odsúdením Angiola Verdiho súdom v Parme na pokutu šesťsto eur za fyzické ublíženie.

Namiesto záveru
Je teda vidieť, že v spore sa hrá naozaj ťažkými zbraňami. Vymyslený, alebo naopak existujúci, avšak ukradnutý a schovaný závet (podľa toho, na koho strane sporu je pravda), pohreby konané na dvakrát či nenávisť medzi príbuznými končiaca inzultáciami s ublížením na zdraví.

V takto vypätej atmosfére a mohutnom rozdávaní podpásových úderov teda zrejme vôbec neboli prehnané obavy časti odbornej verejnosti, že balík s 5.300 stranami neznámej Verdiho hudby by mohol naozaj jedného dňa zmiznúť, podobne ako závet. Tentokrát by zrejme zmizol nenávratne a na dosť dlhú dobu, než by sa niekde znovu objavil v niektorej súkromnej zbierke. Preto jeho záchranu vo forme podpísanej dohody o jeho sprístupnení verejnosti, teda dohody, s ktorou jednoznačne museli súhlasiť všetci znepriatelení príbuzní, je možné považovať vlastne za malý zázrak.

Verejnosti tak zrejme už nestoja v ceste žiadne prekážky k spoznaniu 900 strán hudby vyškrtnutej z Falstaffa, hoci aj proti vôli samotného autora. Čo všetko iné odhalí zvyšných 5.300 strán Verdiho hudby, sa nechajme prekvapiť.