Americký režisér Thaddeus Strassberger nejen o svém Maškarním plese v Innsbrucku

Thaddeus Strassberger má za sebou značné množstvo úspešných produkcií vo významných operných domoch. Ako pracuje s ľuďmi na scéne, čo ho naučila práca na Wall Street, jeho vnímanie provokatívnosti réžie, estetika ľudského tela, ale aj politika a identifikácia s národnosťou sú témy, o ktoré sa podelil v nasledujúcom rozhovore.

Thaddeus Strassberger: Úlohou režiséra je koncentrovať idey a energiu do jedného prúdu. A táto energia by mala byť pôsobením jeho vízie násobená, nie limitovaná

Opera ako žáner v Spojených štátoch nemá také silné zázemie a nie je tam taká silná operná kultúra ako v Európe. Ako si sa dostal k tomuto žánru a čo ťa k nemu pritiahlo?

Keď som mal 10 rokov, moja rodina ubytovávala japonského zahraničného študenta v rámci výmenného študijného pobytu a jednou z jeho súčastí bola prezentácia lokálnej západnej kultúry. Ja som išel tiež a bol som unesený. Možnosť nechať sa okamžite preniesť na iné miesto v inom čase bola pre mňa úplne fascinujúca. Nepovedal by som, že v Amerike nie je operná kultúra, možno len nie v takom rozsahu a tak hlboko preskúmaná, v konečnom dôsledku je to dovezená kultúra. Však v rozsahu povedzme desiatich rokov vzniká pôvodná americká opera, v USA žijú skladatelia a venujú sa kompozícii tohto žánru.

Čo ťa ako režiséra fascinuje na tvojej práci?

V prvom rade je to možnosť zostaviť kreatívny team a zhmotniť niečo, čo predtým existovalo len ako myšlienka, a výsledok zrazu stojí priamo pred tvojimi očami. To, čo stvárňujem na javisku, nie je dokumentovanie reality. Je to zbieranie rôznych vplyvov, ktoré potom „varím“, až kým polievka nemá správnu chuť. Je možné, že množstvo elementov nemá správny historický kontext alebo farbu, náboženstvo, politiku, no spolu vytvárajú obraz, ktorý je v istom zmysle kompletný.

Mala som možnosť vidieť scénu Verdiho Maškarného bálu a tiež množstvo fotografií scén, ktoré si navrhol. V porovnaní s minimalistickou náznakovou scénou, ktorá je jedným z pomerne trendových prúdov, tá tvoja je opakom tejto tendencie. Je plná farieb, vôní, detailov, rekvizít…

Je plná všetkého, čo je potrebné na rozpovedanie príbehu. Ak si si všimla, všetko, čo je na javisku, je využité. Životy a príbehy, ktoré rozprávame, sú bohaté a komplikované, a teda objekty, ktoré používam na ich rozpovedanie, sa tiež môžu zdať bohaté a komplikované. Ako dizajnér neobjavujem nič nové, len zbieram existujúce a verím, že to kombinujem spôsobom, akým to doteraz kombinované ešte nebolo. V produkcii Maškarného bálu využívam elementy afrokaribskej voodoo kultúry a kombinujem ju s elementami latinsko-amerického katolicizmu, ale vyskytuje sa tam veľa elementov striktne zakorenených v európskej katolíckej kultúre, a verím, že táto kombinácia sa vo výsledku bude javiť autentická.

Ak správne rozumiem, nejde o realistický obraz, ale o zmiešenie rôznych vplyvov, ktoré tak detailne opíšeš, že na diváka pôsobia, akoby išlo o realistický obraz.

Presne. A to je aj to, čo nájdeš vo všetkých kvalitných starých filmoch. Pasoliniho filmy napríklad, je tam niekoľko roztrúsených elementov, no v závere máš pocit, že je to presne tak, ako to má byť. Tiež ak sa pozrieme na súčasné kvalitné tv série, ako je napríklad House of Cards, Breaking Bad. Sú tam veľmi silné obrazy s ničím zbytočným. Alebo keď ideme do minulosti a pozrieme sa na Caravaggiove obrazy, zdá sa, akoby na obraze bolo viac, ako tam v skutočnosti je, vďaka temnote, ktorá zahaľuje viditeľné.

Spomenul si pocitové, vizuálne a atmosférické inšprácie – kde nachádzaš ideový materiál, ktorý uplatňuješ v tvorbe?

Myslím, že mám dobrú pozorovaciu schopnosť. Veľa cestujem a snažím sa nahrávať si obrazy, a keď príde k samotnej produkcii, je to, akoby som listoval v katalógu a kupoval si vlastné obrazy. Vyberám a editujem a popri práci zisťujem, ktoré z nich presne sedia a ktoré si ušetrím k ďalšej produkcii.

Ako vyzerá proces prípravy na reálizáciu nejakej opery? Ako to celé prebieha od momentu, keď dostaneš zákazku na realizáciu opery nejakou konkrétnou inštitúciou?

V prvom momente je to istý druh paniky vďaka nekonečnému množstvu možností stvárnenia. Ale ak máš dosť času a dostaneš objednávku viac než rok dopredu, vzniká priestor na diskusie s kolegami, návštevu múzeí, čítanie a cestovanie, a idey sa začnú kryštalizovať. A samozrejme vždy je tu deadline, ku ktorému musíš ukázať návrhy, estetiku, v neposlednom rade rozpočet. Potom si naplánujem čas vo svojom štúdiu v Londýne, kde intenzívne pracujem na rozpracovávaní nápadov. Želal by som si poznať svoj tvorivý proces, potom by som ho mohol opakovať. Ale ak by som to mohol prirovnať, je to ako keď sedíš pred telkou a máš 100 programov a všetky ich prepínaš, až kým sa dostaneš opäť na začiatok, a potom ich začneš držať dlhšie. Nič ťa nezaujme, až kým neprepneš na jeden program, kde vidíš niečo úplne neočakávané, čo ťa absolútne dostane. A to sa stáva aj mne s operou, skúšam, premýšľam, a zrazu príde náhly moment, kedy viem, že toto je ono.

Toto všetko sa deje predtým, než reálne vstúpiš do budovy divadla a prídeš na prvú skúšku. Ak to vieš ohodnotiť, ako ďaleko si so záverečnou predstavou diela v momente, keď sa začne skúšať?

Tak ďaleko, že ak nebude už žiadna ďalšia tvorivosť a obsadenie na javisku nebude prinášať žiadne nápady, tak viem, ako by to dielo mohlo vyzerať, a mám pevnú produkciu, s ktorou som spokojný. To sa však nestane nikdy, pretože ľudia vždy prinášajú svoj rozsah nápadov a celé skúškové obdobie je ďalší tvorivý proces. Možno by som sa cítil nervózne, ak by som prišiel do divadla bez plánu, ktorý by mohol fungovať. Ale aj tak to nikdy nie je plán, ktorý diváci uvidia na premiére, práve vďaka množstvu vplyvov, ktoré na scénu prinášajú ďalší ľudia spolupracujúci na produkcii. Úlohou režiséra v konečnom dôsledku nie je byť na scéne, ale akoby koncentrovať energiu a idey do jedného smeru. A táto energia by mala byť pôsobením jeho vízie násobená, nie limitovaná.

Od režiséra sa očakáva, že by mal mať vynikajúce schopnosti pracovať s ľuďmi a tiež schopnosť časového manažmentu. Ty si mal už tri týždne pred premiérou Maškarného bálu úplne hotovú štruktúru, a to, čo v práci nasledovalo, bolo len rozpracovávanie situácií, hľadanie možností riešenia detailov a ich selekcia. Vždy si mal takú schopnosť organizácie, alebo ťa to naučila skúsenosť?

Zdroje v divadle sú limitované, od vlády dostávame stále menej peňazí na kultúru a zároveň máme toľko iných možností na zábavu, aj cestovanie je jednoduchšie. Preto si myslím, že moja rola dizajnéra a režiséra je byť čo najefektívnejší v rámci zdrojov, ktoré mám k dispozícii. Moja časová a zdrojová ekonómia možno pochádza ešte z čias, keď som pracoval v bankovníctve, na burze na Wall Street, kde cieľ je proces a efektivita, žiadna kreativita, len odpoveď na otázku, ako za čo najkratší čas dosiahnuť čo najväčší efekt – peniaze! Tam som sa naučil, ako komunikovať s ľuďmi, aby som ich motivoval k čo najlepšiemu výkonu a spolupráci. Musíš vedieť počúvať, ale aj vedieť, kedy počúvať prestať, lebo nie všetko, čo ľudia hovoria, je zaujímavé. A mojou úlohou je samozrejme inšpirovať a pracovný proces má byť príjemný, vždy sa snažím priniesť humor do situácií aj napriek tomu, že robíme tragédiu. Humor vždy prelomí napätie. Dôležité je tiež rešpektovať prácu iných a byť za ňu vďačný, v konečnom dôsledku to ľudí motivuje dať zo seba viac. Ale to nie je len o divadle, je to dobrý spôsob, ako žiť vlastný život.

Tvoja vďačnosť za snahu každého jednotlivca je výnimočná. Počuť režiséra povedať „vďaka za skvelý job!“ niekomu, kto „len“ prejde po javisku zľava doprava, nie je bežné. Aj zboru vieš dať pocit, že hoci sa na javisku objavujú ako jednotná masa, každý z nich má svoj príbeh a dôležitosť v celku, čo sa odráža v energii na javisku a celkovom výsledku.

Aj keď sa komparz objaví v príbehu len na pár minút, fakt, že tam je, má svoju dôležitosť a tá je pre mňa rovnako veľká, ako keď vysvetľujem Riccardovi, ako poňať záverečnú scénu, kde umiera, preto to nikdy nie je „iba“ zborista, „iba komparzista“.

Nakoľko berieš predstavenie z marketingového hľadiska ako produkt, ktorý treba predať, keďže ako sme vraveli, publikum má množstvo možností, ako stráviť večer a kde minúť peniaze?

Beriem to do úvahy, ale nie v prvom pláne. Mojím cieľom je v tomto prípade rozšíriť očakavánie publika. Ak som v Amerike, kde sú diváci zvyknutí na klasické produkcie, prinesiem na scénu niečo možno šokujúcejšie. V Európe, kde sú ľudia v opere zvyknutí takmer na všetko, je možno neočakávané priniesť „peknú“ inscenáciu. Opera nie je McDonald’s, ktorého úlohou je naplniť očakávania zákazníkov. Beriem úlohu opery ako niečo, čo má rozšíriť jeho hranice a priniesť výzvu jeho očakávaniam.

Pochádzaš z Oklahomy, žiješ v Londýne a pracuješ najmä v Európe a USA. Je ťažké prekonávať kultúrne rozdiely, stále sa prispôsobovať novým situáciám a podmienkam?

Snažím sa vyťažiť čo najviac z miesta, kde som. Viem, že som tam obmedzenú dobu, a preto ignorujem nepríjemné (ak to nie je priamo spojené s prácou) a zameriavam sa na pozitívne. Hoci máme rozličné kultúrny, politický, náboženský pôvod, ľudská nátura je rovnaká. To, čo sa mení, je možno pracovná morálka, bezpečnosť pri práci, pracovný čas. Niekde od teba vyžadujú skôr prístup diktátora, inak môžeš vyvolať dojem, že si slaboch. Ak inde budeš diktátor, povedia ti, že s takým kreténom nerobíme. Prístup treba opäť prispôsobiť efektivite výsledku. A som rád, že som nútený meniť svoje metódy. Niekde vedieš koňa mrkvou, inde bičom.

A čo domov? Čo je pre teba domov a kde sa nachádza? Národná príslušnosť, vlastenectvo?

Doma sa cítim v divadle. Každé divadlo má javisko, orchestrisko, publikum. Do ktoréhokoľvek mesta prídem a poviem taxikárovi „Bolshoi Theatre, Stadstheater, Landestheater…“, on vždy vie, kde to je, nemusím ani vedieť ulicu. Pocit domova definitívne záleží od ľudí. Nikdy som nemal ten patriotický pocit identifikácie sa s miestom narodenia a so zemou. Súčasná politika USA je absolútne proti môjmu presvedčeniu, ale necítim to v zmysle „môj ty bože, moja krajina ide týmto smerom!“ Skôr je to, že nejaká krajina sa rozhodla ísť týmto smerom. Iste súcitim s ľuďmi, ktorí v nej žijú, a tento politický smer ich ovplyvňuje, no necítim za to osobnú zodpovednosť. Keby mi niekto dal možnosť žiť voľne kdekoľvek na svete bez pasu, nič by ma neurobilo šťastnejším. Niekto má ten pocit, že to jedlo, čo varila jeho stará mama, je to najlepšie na svete. Ja som očarený rôznorodosťou kuchýň sveta, keď jem mexické alebo uzbecké jedlo, mám pocit, že jednoducho je súčasťou môjho sveta. Stačí, keď sa pozriem medzi svojich priateľov, napočítam minimálne 50 národností, miesta ako Mongolsko, Arménsko, Južná Kórea, všetky štáty USA – to sú ľudia, s ktorými spolupracujeme a tvoríme niečo, čo je pre nás vášňou. Tak sa stávajú mojou rodinou. Keď začneme spolupracovať, hneď sa bavíme na témy ako politika, náboženstvo, závisť, zrada, nevera… Ak pracuješ v inom povolaní, nie sú to témy, ktoré bežne riešiš so svojimi kolegami. Ale prvý deň, čo som ťa stretol, diskutovali sme o vášni, odmietnutí, sexualite, nie je tak?

Je fakt, že v tomto povolaní musíme ísť oveľa viac do hĺbky, keďže priamo pracujeme s emóciami, a preto úprimnosť a pravdivý obraz je to, čomu sa musíš denne pozerať do tváre. Ako sa ty v práci reflektuješ, udržuješ kontakt so sebou, aby si na javisko prinášal pravdivé umenie?

Asi by ma unavovalo vymýšľať stále niečo nové a navyše, mojou úlohou ako režiséra nie je byť na javisku, ale pomôcť umelcovi k pravdivému výkonu. To je aj jeden z dôvodov, prečo chcem ovládať rôzne jazyky. Hoci je to základná slovná zásoba, umelec sa hneď cíti lepšie, keď sa mu prihovoríš jeho jazykom, a mojou úlohou je priviesť ho do stavu, kedy sa na javisku cíti pohodlne. A jazyk tomu určite napomáha.

Ak chceš, aby niekto urobil na scéne niečo provokatívne, a ten človek sa necíti príjemne v tej situácii, ako s tým pracuješ?

Veľmi zriedka hovorím ľuďom, čo konkrétne majú robiť. Skôr sa snažím navodiť situáciu, opísať scénu, pozadie, miesto, pocit, a poviem, ako by som to urobil ja v tom kontexte, no zároveň sa spýtam, ako by si to stvárnila ty. Poskytuje to priestor, a ak nemáš iný nápad, tak možno skúsiš to, čo navrhujem; ak prinesieš niečo, čo je presvedčivejšie, lebo to vieš stvárniť viac autenticky, vždy máš slobodu to vyskúšať. Moje riešenia sú ako malý darček, ktorý ti má pomôcť k autenticite, no ak mi povieš, toto neurobím, budem čakať tvoje riešenie situácie. Každý máme rôzne problémy a iné miery s tým, čo ukážeme, nikdy by som nepovedal, v tejto scéne si nahá, urob to.

Aký máš názor na estetiku ľudského tela? Mnoho nielen spevákov je posadnutých kultúrou tela, ktorá je extrémna a častokrát na javisko prináša len fitness postavy, a ak takú nemáš, bojíš sa, že jednoducho prídeš o job. Ako vnímaš telo ako objekt pozorovania?

V živote stretávaš množstvo rôznych ľudí s rôznymi telami. Štíhly nie je lepší, vyšší nie je lepší v absolútnom slova zmysle. Pre mňa je oveľa dôležitejšie, či sa cítiš komfortne s tým, čo robíš. Sebadôvera je to, čo považujem za šarmantné, príťažlivé a sexy. Na javisku je v súčasnosti príliš veľa pekných tiel a mladých tiel! Vráska, jazva, chýbajúci zub, vychudnutosť, nadváha, to všetko za sebou nesie príbeh, človek k tomu nejako musel dospieť, a to považujem za zaujímavé. Múdrosť a charakter prichádzajú s vekom, ak k tomu ešte pridáš tie takzvané chyby krásy, dospeješ k dokonalému zobrazeniu určitej postavy.

Počúvaš veľa hudbu predtým, ako začneš inscenovať? Nakoľko ťa inšpiruje hudba samotná a ako vnímaš vzťah medzi vizuálnym a hudobným?

Hudba ma veľmi inšpiruje. Jej abstraktné poetické gestá sú veľmi silné a rokmi som sa naučil, že jej treba nechať priestor a nesnažiť sa každý moment vyplniť vizuálnym vnemom. Opera je syntézou hudobných a vizuálnych myšlienok a je pravda, že ak skúšaš s klavírom, najmä ako mladý režisér máš tendenciu vypĺňať a zaberať jej priestor vizuálnym vnemom. Ilustrovať hudbu scénou tiež nie je vždy ideálne a možno práve urobiť na scéne kontrast k tomu, čo sa deje v hudobných gestách, je to, čo môže byť zaujímavé.

Považuješ sa za šťastného človeka?

Keďže šťastie nie je cieľ, za ktorým idem, ale skôr stav bytia… Áno, je to pekné miesto, kde som…

Ďakujem za rozhovor.

Vizitka:
Thaddeus Strassberger (1976), americký režisér a dizajnér, nedávno debutoval v Royal Opera House v Covent Garden hneď s dvomi titulmi, I due Foscari s Plácidom Domingom a operou Glare Sørena Nilsa Eichberga. K svetovým premiéram patrí aj opera JFK Davida T. Little a Royca Vavreka, ktorú režíroval pre Fort Worth Opera a Opéra de Montréal. Jeho produkcia pre Jekaterinburgskú štátnu akademickú operu, Satyagraha, prvá produkcia opery Philipa Glassa v Rusku, vyhrala v roku 2014 Bravo Award ako najlepšia produkcia pre Sverdlovský región a bola nominovaná na cenu Zlatá maska v roku 2016 v piatich kategóriách, vrátane kategórie najlepšia produkcia a najlepšia réžia. V koprodukcii s Veľkým teátrom pracoval na réžii Weinbergovej opery The Passenger. Medzi ďalšie významné scény, kde pracoval, patrí Den Norske Opera Oslo, Theater an der Wien, Los Angeles Opera, Washington National Opera a iné.

www.tstrassberger.com