Baletní panorama Pavla Juráše (123)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Uvádzať dnes toto dielo si žiada dokonalých interpretov. Súbor ich má. Šestica prvých sólistov je jedinečná v svojej vizuálnej odlišnosti, technickej dokonalosti a charakterovej nejednotvárnosti. Každý jedinec je tu sám za seba a zároveň je členom tohto rituálneho chorovodu na sonórne zvuky Beethovena. Uchopením štýlu najviac zaujmú Olga Esina, s nekonečne prekrásnymi nohami a jemnou hrou s výrazom, Nina Poláková ako absolútna kňažka prepnutých nártov a vládkyňa minimalistického pohybu pre dlhú stopáž, kedy tancuje oné spomalené dueto. Roman Lazík v energickom duete, ktorému tiež nechýbajú zlomyseľné nástrahy od Manena, efektne rozohráva krásne plavné línie práce nôh, port de bras a dáva alegorickej postave ľudsky pochopiteľný výraz, ktorý dáva otázky. Aj ostatní tanečníci Vladimir Shishov, Eno Peci či Ketevan Papava sú veľkorysí, v spoločných pasážach dokonalí tak ako aj v samostatných výstupoch.

Kyliánova Bella Figura je dielo, ktoré milujú snáď všetci. Je však otázka, či mu všetci rozumejú. Podivná meditácia českého choreografa na hudbu starých majstrov je možným vodítkom vďaka názvu: bella – a -figura. Hra so symbolmi; ako v sklenených rakvách uzavreté nahé telá, hra s oponami, ktoré ukazujú len to, čo smieme vidieť a ostatné zahaľujú do barokového šerosvitu. Netradičná forma delenia choreografie na zborové pasáže, sóla, akési výtvarné obrazy, podobne ako oheň na záver, sú mnohými otáznikmi nielen o forme Kyliána, ale aj obsahu. Zvádzať to na vnútorne bohatý svet choreografa je hlúpe, pretože dielo je múdrejšie než tvorca, tak ako aj sa spoliehať na filozofický aspekt. Každý musí uvážiť sám, prečo do podivnej skupiny pritancuje „nahý“ Davide Dato, čo znamená slávna, milovaná a kopírovaná scéna balerín v purpurovej sukni s obnaženými ňadrami.

Symbolický kontrapunkt dodáva aj hudba, keď znalý divák počúva slova antifóny Stabat Mater a v závere: … a keď telo naše skoná… Deväť tanečníkov, ktorých Legris vybral pre predvádzanie krásnej figúry je splneno. Ďalšia skupina prvých sólistiek: Maria Yakovleva, Irina Tsymbal doplňujú tie z prvého čísla: Polákovú, Papavu. Trojicu pánov: Lazíka, Shishova a Peciho doplňuje Davide Dato. Tu už bez špičiek dámy viac fyzicky a úprimne tancujú za asistencie svojich partnerov v tomto hypnotickom kuse. Ak je Manenov arteficiálny sloh exaktný, vášnivá živočíšna plastickosť Kyliána s barokovým afektom hudby tu prezentuje nový svet. Lazík úplne inak pracuje s ťažiskom a dáva pohybu novú plasticitu, každý pohyb bránice v partnerskom tanci, pulzujúce srdce rozkladá jeho fyzickú konzistenciu. Peci sa mení z uhladeného neoklasika v dramatického milenca a dámy tak ako stud hádžu za hlavu, keď ukazujú svoje ňadrá ako nevesty z Piesne piesní, sa hrajú s pohybom, pretože tu nejde o náročnosť krokov, ale o ich presné naplnenie vnútorným rozmerom, ktorý vedľa ľudskej krvi a tepu súzvučí aj s dušou. Najšpeciálnejší je fyzicky dokonalý Davide Dato, ktorý tomu balábile obrazov dodáva odtieň kože, ktorá je svetlom oživená tak, ako na obrazoch Caravaggia. Dokonalá anatomická sugestivita tiel tanečníkov dodáva exaktný a výtvarný rozmer choreografii, ktorú často dokázali tancovať aj priemerní tanečníci – či nie tak klasicky vybavení tanečníci. Kyliánov zápas temnoty sveta s ľudským jedincom a jeho obrazovou dokonalosťou, toto pokolenie Adama a Evy je dnes svojou subtílnou krásou niečím tak vysoko umeleckým, ako majstrovské diela na stenách svetových galérií.Strednú časť večera vyplnila dávka moderného štýlu. Viedeň sa prvýkrát stretla s dielom severského autora Alexandra Ekmana vďaka jeho baletu Cacti. Správne odľahčená prostredná časť medzi dvoma monumentmi génia patrí prostej zábavnej hre. Choreograf sa podľa vlastných slov vysmieva kritickému aspektu, ktorým sa dá zhodnotiť tanečné dielo. Kritika pre kritiku, súbor bláznivých myšlienok a kritik múdrejší než autor i jeho dielo. Ekman valí však pred sebou kaktus, ktorého sa bojí dotknúť, aby sa nepopichal a nenájde si k nemu ani vzťah. O to náročnejšie je pre súbor, ktorý dominuje v klasike a neoklasike, dostať sa bližšie k jadru pohybu. Vedľa Drážďan, kde Cacti boli uvedené v minulej sezóne (tu), sa súbor javí viac asketickejšie a vecnejšie, čo ukazuje možné slabiny diela a jeho číru zábavnú formu, či aj dôležitosť mnohorakosti, s ktorou je treba vnímať odlišné tanečné poetiky. Centrom je tak dueto na dialóg s textom Rebeccy Horner a Andreya Kaydanovskiyho. Tanečníci sú schopní zapáliť iskru a svojim zmyslom pre divadlo a herecký vklad aj vytvoriť zábavné strihy medzi predvádzaním a civilnou existenciou interpretov. Ako zohraná dvojica maximálne napínajú nielen vnútorné napätie ale ku prospechu aj miestami akrobatické figúry medzi sebou. Horner sa navyše po fascinujúcej Putifárke v Legende o Jozefovi (tu) predstavuje ako komediantka, so skrytým prúdom podvedomej práce so štýlom, rytmom aj telom. Dvaja blúznivci nepodobní chaotike Woody Allena si po rokoch zbožného ticha vynútia smiech serióznych divákov domu na Ringu.

Pre sólistov koncipovaný troj – večer bez orchestra, s dôrazom na tri odlišné tanečné poetiky nie je jediným dôvodom zájsť do Viedne. Inscenáciu sprevádza kvalitne pripravený bulletin, ktorý je vedľa troch geniálnych tvorcov ďalšou knižnicou otázok nielen o tanci, ale umocňuje divadelný a tanečný zážitok z takéhoto predstavenia, ktorému treba dať 90%.
***

”Mademoiselle Non” končí (5. diel)
Aj v Londýne, podobne ako v Paríži, boli niektoré „diva“ momenty, ktoré potvrdili široký rozmer primabaleríny v jej chápaní baletu. Obrovské problémy mala Sylvie Guillem s legendárnym choreografom a bývalým riaditeľom Kennethom MacMillanom, keď odmietala vystupovať v jeho slávnych baletoch, ktoré pietne súbor stále hrá. Pamätníci spomínajú ako na seba, ona divoška a rebelka a úctivý starý Sir kričia. „Nikto sa nikdy, nikdy nesprával takto ku Kennethovi“, spomína člen súboru. Proste – nie. Boli sme naozaj zdesení.“ Keď sa na to novinári pýtajú Sylvie Guillem, nájde vždy filozofický úsmev Mony Lisy. „Budem musieť bojovať, myslím, že všade, kam pôjdem. Nemala som sa naozaj stať tanečnicou, ale páči sa mi to. A tak som pripravená bojovať a tancovať. Viete, keď je tu stret, že to nie je len medzi ja a niekto iný, je to boj medzi rôznymi kultúrami. A ja som žena, samozrejme, čo je o to ťažšie.“

„Robila to“, hovorí Deborah Bull: „pomohla vyriešiť mnoho vecí pre všetkých z nás. Bola naozaj veľmi štedrá a ochotná, akonáhle si uvedomila, že nebude odmietnutá.“ Hovorí iný názor baletky z Royal Balletu. „Nie je to jednoduché,“ hovorí Guillem. „Všetko, čo robím, robím sama a než som vyšla na javisko vo veľkých klasických rolách mám strach. Ja som si nikdy nie istá, či budem robiť to. To je pre mňa strach, naozaj strach. Ťažké momenty sú v poriadku, ak vás postava podporuje, ale toľko času na to niekedy nie je a potom je to len krok po kroku, po kroku.“

V roku 2001 Sylvie Guillem šokovala celý svet, keď francúzsky Vogue uverejnil súbor portrétov, ktoré vyfotil jej manžel Gilles Tapie, na ktorých sa objavila bez make-upu, nahá. Snáď jedinou bezpečnou predpoveďou o Guillem je, že bude vždy nepredvídateľná – proti prúdu, ako by to povedali jej nepriatelia.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat