Baletní panorama Pavla Juráše (146)

Tentoraz:

• Baletné Dobré ráno! – Konečne!
• Roberto Bolle slávi s priateľmi narodeniny (4. diel)
• Lekcia pre všetkých – Bayerisches Staatsballett II.
• Čo sleduje François Alu?

Baletné Dobré ráno! – Konečne!
Pochvalu za husársky kúsok si zaslúži vedenie baletu ND Brno. Dokázalo presvedčiť zabednenú televíziu, že Dobré ráno nemusí byť len o sadeniciach, skrachovaných kapelách, vírusoch, varení orientálnej kuchyne a kutiloch. Tých je všade nad mieru. Tak ako priehrštie športu, keď dokonca vysiela naživo české ragby. Čo už môže byť infantilnejšie plytvanie peniazmi daňových poplatníkov?! Balet sa votrel do ranného vysielania, či skôr moderátori a kamery opustili nevkusné štúdio a obsadili Janáčkovo divadlo. Drobné chyby krásy a neznalosť zachraňovali pohotoví umelci. V prvom rade perla súboru, charizmatická Ivona Jeličová, ktorá svojou energiou a úprimnosťou prekonala obraz kostnatej frigidnej heroíny na špičkách a dokázala korigovať aj chybné otázky. Roztomilá Klaudia Bittererová tiež nezaostávala. Žoviálneho Mária Radačovského už milovali diváci prijímačov na Slovensku, keď bol porotcom tanečnej súťaže Bailando, a dokáže si získať sympatie na obrazovke. Režisér prenosu však dokázal veľmi vkusne nafilmovať javiskové ukážky, a aj zábery rozcvičujúcich sa tanečníkov oplývali neobyčajnou poéziou a vizuálnosťou. Baletu ND Brno sa podaril priekopnícky čin: obsadiť lukratívny vysielací čas a urobiť dobrú službu (aj vhodne zvolenými ukážkami) pre propagáciu baletu v Českej republike. Kiežby miesto neustáleho varírovania všetkého, čo už v rannom vysielaní za tie roky bolo, sa verejnoprávna televízia takto venovala všetkým významným počinom kultúry v inštitúciách, ktoré napriek všetkým neduhom a nástrahám našej doby nestratili zo zreteľa svoje poslanie.

Roberto Bolle slávi s priateľmi narodeniny (4. diel)
Roberto Bolle oslávil štyridsiate narodeniny a úspešne postupuje k ďalším výzvam a plneniu svojich umeleckých snov. Niektoré sa pripomenuli, niektoré úspechy sa zachovali aj po skončení predstavenia a rozhodne sa nič aureolou neprikrášlilo.

V roku 2008 odštartoval tanečník svoj projekt Bolle and Friends. Bolle a dramaturgia hľadajú miesta so silným géniom loci; Koloseum v Ríme, námestie Piazza Duomo v Miláne, Plebiscito v Neapole, námestie San Marco v Benátkach, Certosa na Capri, Valle dei Templi v Arigente, Teatro Greco v Taormine, florentské záhrady di Boboli, slávne Terme di Caracalla v Ríme. Za hranicami Talianska tento vlastenec predvádza špičkové tanečné umenie publiku v Aténach (Grécko), Istanbule (Turecko), Pekingu (Čína), Tokiu (Japonsko) a nakoniec New Yorku. Body pre Českú republiku niekoľkokrát nazbierali Otto a Jiří Bubeníčkovci a Nataša Novotná. Tohtoročné prázdninové turné bolo mimoriadne vzhľadom na tanečníkove narodeniny.

Leto bolo pre mnohých desivo horúce. V Ríme však (možno pre skúsenosti krajiny s horúčavou) vládlo príjemné počasie. Taxikár (ako vo Felliniho filme) ma varoval, že ísť o dvadsiatej prvej hodine do Caracallových kúpeľov je číre bláznovstvo. Všetko zavreté. Okolo parky, nič vhodné. Keď som mu povedal, že sa tam koná generálka programu Roberta Bolleho, rozkvitol, ako keby som hovoril o nejakom talianskom futbalistovi. Zdalo sa, že mi závidí a vystúpil by tiež. Pred areálom nebolo ani pamiatky po ruchu veľkomesta. Tiché piano noci, južanské adagia hráčov zo zvieracej ríše. Amfiteáter, zhasnutý kvôli osvetľovacej skúške, pôsobil desivo ako Neronovo spálené mesto. Hneď pri vchode medzi karabiniermi som stretol Mata Goldinga. Bludiskom stanov, zázemia pre tanečníkov, techniky ako pre filmovanie, som skoro vyšiel na javisko. V zbožnej úcte v opare vekov už bolo vidieť slávnu siluetu gigantických stien kúpeľov a pred nimi na doskách scény Roberta Bolleho.

Obyčajne, ako každý tanečník sveta, sedí medzi šálmi; tak ako všetci tanečníci má so sebou svoje propriety, valček na rozcvičenie, batôžtek, a vôbec nevyzerá ako „vystajlovaná“ hviezda z časopisu. Sedí na dreve javiska a tak, ako potrebuje, má rozložené svoje predmety, piškóty, veci na zahriatie i tancovanie. Potí sa a maká ako každý tanečník, dokonca aj trpí ako obyčajný smrteľný človek. Poznať, že na zem zostúpil z Olympu, možno až vo chvíli, keď sa jeho podstata prezradí na scéne. Inak je to príjemný, veselý, dokonca zábavný taliansky muž, ktorému smiech nie je cudzí. Dôležitejšie je, že mu nie je cudzia tvrdá drina tanečníka. Až do absolútneho zbláznenia si stále skúša tie isté figúry, kým jeho narcistický perfekcionizmus nie je spokojný. Detaily rúk, vytočenie dlaní, natočenie tela, každý krok za krokom. Sám volá na zvukárov, aby mu ešte pustili hudbu úvodu, diagonálu, piruety. Čas nehrá rolu. Nikam sa neponáhľa, ale ani čas nestráca. Samozrejme nezmieňujem veci tanečné, súvisiace s choreografiou, keď po niekoľkokrát opakuje diagonálu so sissonne či znovu prosí zvukárov, aby mu pustili začiatok adagia či poslednú časť variácie. Pirouettés znovu a znovu, dopad na tvrdú podlahu z dreva na kolená do vycibrenej pozície. A znovu ešte raz s tour en l’air, vypočítať lepšie načasovanie do nahrávky, aby efektné zakončenie bolo skutočne na hranici napätia.