Bratislava: Bohéma nezestárla, užila „Věc Konwitschny“

Bohéma nezostarla, užila „Vec Konwitschny“ 

Niet sporu, že najdlhšie prevádzkovaným inscenačným modelom Pucciniho Bohémy je polstoročný tvar Franca Zeffirelliho. Neviem naisto, no zdá sa mi, že z hľadiska životnosti je na druhom mieste verzia Petra Konwitschného, zrodená v Lipsku roku 1991. Tá na piatkovej a sobotnej premiére presídlila do Opery Slovenského národného divadla.

Sú to pritom dve diametrálne odlišné poňatia. Iluzívna, ilustratívna, zrakovo opulentná a na emócie útočiaca podoba talianskeho mága na strane jednej a na druhej, inými prostriedkami ale nemenej citovo apelatívna vízia tentoraz mimoriadne „krotkého“ nemeckého „provokatéra“. Konwitschny pritom v odstraňovaní nánosov interpretačnej tradície vôbec nebol pionierom. Deväť rokov pred zrodom lipskej Bohémy šokoval odsentimentalizovanou a v pravom slova zmysle spoločensko-kritickou verziou v berlínskej Komickej opere režisér Harry Kupfer.Peter Konwitschny samozrejme ide svojou cestou. Pred dvadsiatimi troma rokmi nebol dnes šesťdesiatich deväťročný nemecký režisér žiadnym nováčikom, no jeho medzinárodná akceptácia a punc tvrdohlavého vyznávača netradičných riešení kulminoval až potom. Je veľmi zdravé, keď si tvorivý tím porozumie. Myslím, že medzi domácim hudobným riaditeľom a dirigentom Friedrichom Haiderom a hosťujúcim režisérom Petrom Konwitschným pomyselná iskra preskočila. Usudzujem tak nielen z ich verbálnych komplimentov (obaja ocenili, že sa môžu spolu „baviť“ aj o notách a harmónii), z objatia počas klaňačky, ale najmä z komplexného hudobno-dramatického poňatia. Koncepcie, ktoré nebazíruje v prvom pláne na sladkej sentimentálnosti. Rovnako Haider ako aj Konwitschny  sú si pochopiteľne vedomí, že táto rovina je síce kľúčová (či už považujeme Pucciniho za veristu alebo nie), nie však len vonkajšková. Pod povrchom páčivých melodických oblúkov sa núka možnosť rozlúsknutia  psychológie postáv, ich sociálneho zakorenenia a z toho plynúcej väzby na chod dejových udalostí. A práve o to Konwitschnému najviac išlo. Štvoricu bohémov považuje za spoločenských outsiderov, ktorým neostalo nič, len pomerne zachovalé, hoc aj trocha vyrastené (Schaunard) obleky, kdesi vo vnútri dusená tvorivosť a krásny výhľad z prázdnej manzardy na vysvietený Paríž. A ešte obrovská túžba milovať.