Bratislava? Šťastná náhoda. Na mém seznamu nebyla

Predstavujeme tanečníkov Baletu SND. Dominic James Ballard: Vyrastal som s tancom

Kto je Dominic James Ballard?
Rodák z austrálskej Albury-Wodonga, ktorá je vzdialená tri hodiny jazdy od Melbourne. Pochádza z tanečnej rodiny a dokonca aj jeho nevlastný otec je choreografom súčasného tanca.

 

Život a vzdelanie
Tancu sa venoval od útleho detstva, rovnako ako jeho sestra, ktorá je taktiež tanečnica. Jeho prvým pedagógom bola jeho mama. V jedenástich rokoch sa začal seriózne venovať baletu na škole, ktorá patrí jeho rodičom. V tomto období ho viedol jeho nevlastný otec. Ako pätnásťročný začal študovať na Škole austrálskeho baletu (The school of Australian Ballet ‒ ABS). Školu sa o dva a pol roku neskôr rozhodol opustiť a pokračoval v tanečnom vzdelávaní doma. Počas štúdií sa dostal do úzkeho kontaktu aj so súčasnými tanečnými technikami, čo mali diváci možnosť oceniť v Slovenských tancoch – životoch svetiel od Natálie Horečnej. Sám sa vyjadril, že Natália Horečná ho dokázala priviesť ku gestu, ktoré vychádza zo srdca, a je tým pádom podložené emóciou.

Členom súboru Baletu Slovenského národného divadla je tri a pol roka a momentálne prijal post demi sólistu. Okrem väčších postáv, ako je Birbanto z baletu Korzár či holubice z baletu Slovenské tance – životy svetiel, ho máte možnosť vidieť aj ako Rothbarta v Labuťom jazere či Oberona vo Sne noci svätojánskej.

V tomto roku sa zúčastnil gala koncertu Ballet Stars under the the Stars v rodnej Austrálii po boku Mari Galeazzi a Juliett Burnet. Spolu s Baletom Slovenského národného divadla absolvoval turné po Taliansku a hosťovanie v talianskom Ríme s predstavením Romeo a Júlia vo verzii Massima Moriconneho.
***

Kedy si sa rozhodol skúsiť šťastie v Európe?

Mal som osemnásť rokov. Absolvoval som také „svoje“ trojmesačné turné po všetkých baletných súboroch. Skúšal som Londýn a nejaký čas som bol členom súboru Petera Schaufussa (dánsky tanečník a choreograf). S jeho súborom som absolvoval turné po Dánsku s Čajkovského trilógiou. To bola pre mňa nová a veľmi vzrušujúca skúsenosť, pretože jeho koncepcia Labutieho jazera je veľmi odlišná. Labute sú ako ženy, tak i muži. Mohol som si teda zatancovať Labuť v Labuťom jazere, čo sa bežne nestáva. (smiech) On mi ako prvý dal prácu, a tak som po škole mohol pokračovať v aktívnom tréningu.

Aké bolo štúdium na ABS?

Toto obdobie bolo pre mňa cennou, ale i náročnou skúsenosťou. Po prvý raz som mal možnosť porovnať sa s veľkou konkurenciou, keďže predtým som študoval v rodinnom prostredí. Nastúpil som do triedy, v ktorej neboli štyria chlapci, ale tridsať, a z celej Austrálie. Zastrašilo ma to. V tomto období som rapídne narástol a prekonával som zranenie chrbta, a rýchlo som si prestal dôverovať. Psychicky to bolo veľmi náročné obdobie, ale podľa mňa si takým musí prejsť každý tanečník.

Je na tebe niečo, s čím ako tanečník nie si spokojný?

Samozrejme! (smiech) Takých vecí je veľa. Prial by som si samozrejme lepšie dispozície, vytočenejšie kolená, flexibilnejšie členky… Naozaj je toho veľa!

Prečo si sa rozhodol pre Slovensko?

Budem k tebe úprimný. Keď som prišiel do Európy a skúšal konkurzy do rôznych profesionálnych baletných súborov, Bratislava nefigurovala na mojom zozname. Vlastne si ani nie som istý, či som v tom čase vedel, kde sa Bratislava nachádza. Vyskúšať šťastie v Balete Slovenského národného divadla mi poradil môj kamarát Ruan Crighton, ktorý tu v tom čase pôsobil. To, že som zakotvil v Slovenskom národnom divadle, považujem za šťastnú náhodu.

Nehovoríš po slovensky, pobyt v cudzej krajine pre teba musí byť pomerne náročný.

No ja sa hanbím, že ešte po slovensky skoro nič neviem, a rozhodol som sa ísť na kurzy slovenského jazyka, ale musím povedať, že to je náročné. Najmä čo sa týka lekárskej starostlivosti, je neznalosť slovenského jazyka veľký problém.

Máš osobnú skúsenosť so zdravotníctvom?

Raz sa mi udialo, že som musel navštíviť pohotovosť, a nevedel som sa vôbec dohovoriť. Napokon mi ako cudzincovi nikto nevenoval pozornosť. To bolo nepríjemné.

Mám pocit, že v súbore sa ti začína dariť. Dostávaš sólové úlohy, ale akosi ti nie vždy sedia. Vnímaš Rothbartha či Birbanta ako výzvu?

Áno! Obzvlášť dramatickú stránku týchto postáv! Zväčša tieto postavy tancujú vyzretejší a skúsenejší tanečníci. Obe postavy v sebe zahŕňajú dominantné a miestami aj agresívne znaky, takže na to, aby som ich bol schopný obsiahnuť, musím tvrdo pracovať, aby som dokázal stelesniť ich silu. V reálnom živote som úplnym opakom týchto postáv. Ja som skôr taká citlivá duša. (smiech) Ich interpretácia je pre mňa veľmi náročná. Birbanto obzvlášť, pretože pri nácviku súboja s mečom som sa raz zranil a teraz mám z tej scény strach.

O akej postave snívaš?

Samozrejme snívam o tom, že si raz zatancujem hlavné postavy z najznámejších baletov, asi ako každý tanečník. Napríklad Albrechta (Giselle), Siegfrieda (Labutie jazero), Desiréého (Spiaca krásavica) či Romea (Romeo a Júlia).

Máš obľúbený balet?

To je ťažké povedať, ale najradšej mám asi Romea a Júliu, a to špeciálne vo verzii Rudolfa Nureyeva.

Ja taktiež milujem Nureyevovu verziu Romea a Júlie. Môžem vedieť, čo ťa na jeho verzii zaujalo najviac?

Najviac ma zaujala dejová výstavba a veľmi konkrétna réžia. Z tejto verzie mám pocit, akoby si Nureyev vzal Shakespearovu hru do ruky a bola preňho alfou a omegou, a to obraz za obrazom. Ak si k tomu pridáme Prokofievovu hudbu – je to magický zážitok.

Odhadujem teda, že aj Manuel Legris je tvojím veľkým vzorom.

To určite, a je aj veľkou inšpiráciou. Manuel Legris je podľa môjho názoru vzorom pre veľa tanečníkov, a to nielen vďaka jeho technickej úrovni, ale aj tým, akú má osobnosť, a tým, čo dokáže odovzdať divákovi. Baletné umenie je späté s hudbou, a tým pádom aj s orchestrom. Táto spolupráca býva veľmi zložitá.

Vedel by si povedať prečo?

Áno, balet je úzko spätý s hudbou, ktorá je rovnocennou partnerkou pohybu. Myslím si, že problém spočíva v komunikácii. Hudobníci a tanečníci hovoria každý akoby iným jazykom. Dirigenti sa vždy snažia komunikovať, ako s baletnými majstrami či choreografmi, tak aj so sólistami. Toto veľmi oceňujem. Hudobníci s tancom zväčša nemajú osobnú skúsenosť. Neviem si ani predstaviť, aké to pre nich musí byť náročné, a na druhej strane my tanečníci nevieme vždy presne pomenovať, čo chceme a prečo. (smiech)

Ako si vnímal spoluprácu s Natáliou Horečnou a Petrom Breinerom?

Natália aj Peter Breiner sú veľmi vášniví ľudia. Obaja svoju prácu milujú a nadšenie z nej dokážu preniesť aj na ľudí, s ktorými spolupracujú. Podľa mňa, práve toto nadšenie pre spoločnú vec bolo na oboch premiérach prítomné, rovnako ako počas celého skúšobného procesu. Peter Breiner je veľký profesionál, ale zároveň vie pozitívne namotivovať ľudí, a aj to bolo cítiť – ako z pódia, tak aj z orchestra. Natália je úžasný človek. Je veľkou profesionálkou s výborne našliapnutou kariérou a pracovať s ňou bola veľká pocta. Slovenské tance sme si všetci užili ako po pohybovej, tak aj po hudobnej stránke. (recenziu inscenácie nájdete tu)

Čo robíš vo voľnom čase?

Mám veľmi veľa koníčkov! Najradšej pečiem a varím, ale rovnako rád si pozriem dobrý film. Veľa čítam, rád cestujem… Je toho skrátka veľa. Napríklad som veľkým fanúšikom Game of Thrones. Okrem toho mám aj také trochu atypické koníčky – pletenie a háčkovanie.

Aké knihy máš rád?

Mám rád knihy od Kena Folletta, Billa Brysona, ale samozrejme milujem aj Pieseň ľadu a ohňa od Georga Martina.

Ďakujem ti za rozhovor, Dominic, a želám veľa šťastia.

Aj ja ti ďakujem!