Bratislavské hudební slavnosti v přísně barokním hávu

Po nečakane silnom zážitku z hosťovania Fínskeho rozhlasového orchestra a to nielen strhujúcim uvedením Koncertu pre bicie nástroje a orchester od Fazila Saya s fenomenálnym Martinom Grubingerom, v prvý októbrový večer preladil festival na striktne barokovú strunu. Bratislava uvítala jedno zo špičkových zoskupení, zameraných na barokovú hudbu, English Baroque Soloists & Monteverdi Choir na čele so Sirom Eliotom Gardinerom.

Bol to teda večer určený v prvom rade vychutnávačom tohto hudobného obdobia, ale osloviť musel aj oveľa širšie vrstvy hudbymilovného publika. Na Bratislavských hudobných slávnostiach vystúpili Anglickí barokoví sólisti, založení roku 1978, po prvýkrát. Ansámbel sa venuje repertoáru od Monteverdiho až po klasicizmus a v repertoári má nielen komornú, ale aj symfonickú a opernú hudbu. V Bratislave vystúpil v minimalistickom obsadení nástrojmi viola da gamba (Kinga Gáborjáni), kontrabas Valerie Botwright), harfa (Gwyneth Wentink), teorba (Eligio Luis Quinteiro a čembalo, resp. organ (James Johnstone). Vymenoval som ich preto, lebo sú to umelci s doslova sólistickými kvalitami.

Monteverdiho zbor prišiel v dvadsaťčlennom zložení, kde v altovej hlasovej skupine figurovali aj dvaja kontratenoristi. John Eliot Gardiner je zakladateľom a umeleckým vedúcim oboch sesterských zoskupení, je vášnivým vyznávačom historicky poučenej interpretácie starej hudby, no zároveň patrí k dirigentom so širokým symfonickým i operným repertoárom. Pre Bratislavu si zvolili komornú zostavu skladieb počnúc Claudiom Monteverdim, cez Giacoma Carissimiho a Henryho Purcella až po Domenica Scarlattiho.

Messa a 4 voci da capella, SV 190 od Claudia Monteverdiho, zložená v renesančnom dórskom móde, avšak – podľa vysvetlenia autora textu v bulletine Andreja Šubu – s barokom spájajú omšu „k textu sa viažuje ´madrigalizmy´(používanie disonancií a rétorických figúr), čím v tejto na prvý pohľad archaicky pôsobiacej skladbe dochádza k prirodzeného spojeniu ´starého´ s ´novým´“. Dielo nám sprostredkovalo nielen vzorku dobového slohu, ale aj osobitý zvuk interpretujúceho Monteverdiho zboru. Gardiner prísne dbá na farebnú vyváženie hlasov, na minimum vibrata a nielen na citlivé tvarovanie dynamiky, ale rovnako na výrazové akcenty. Dvadsaťminútová skladba tým získala plastickosť a pútala aj tými najnepatrnejšími moduláciami tónu.

Taliansky skladateľ Giacomo Carissimi, jeden z historicky prvých relevantných autorov oratórií, v diele Historia di Jephte, pochádzajúcom z rokov 1648 až 1649, sa opiera o biblický text. Krátke oratórium vychádza z príbehu zo starozákonnej Knihy sudcov a dejovo spracúva tému, ktorú neskôr prevzal v operách nejeden skladateľ a libretista. Je to prísaha vyššej moci, obetovať za ňou zaštítené víťazstvo nad nepriateľom prvého stretnutého človeka. V tomto prípade je dôsledok o to tragickejší, že ním je vlastná Jephtova dcéra. Veľmi pôsobivú, kontrastne pomerne bohatú a najmä emotívne nasýtenú partitúru Anglickí barokoví sólisti a Monteverdiho zbor mierne javiskovo aranžovali. V momentoch, keď sa zboristi menili na sólistov (v tomto ohľade sú zrejme všetci členovia zboru dispozične vybavení aj pre sólové party), vystúpili z radu a menilo sa ich usporiadanie v priestore pódia. Interpretácia oratória tým nabrala nepatrnú, ale účinnú dramatickú funkciu, Napokon, dnes je silný trend ponímať oratóriá v scénickej forme.

Malou, ale kontrastnou vsuvkou do programu boli dve skladbičky z pera Angličana Henryho Purcella. Hear my prayer, O Lord, Z215 a moteto Jehova, quam multi sunt hostes, Z135 na text Žalmu č.3. Aj v nich dramaturgia koncertu ostala v sakrálnej rovine. Obe diela však zazneli v štýlovo čistej a technicky precíznej vokálnej a inštrumentálnej interpretácii. Večer uzavrelo rozsiahlejšie Stabat mater od Domenica Scarlattiho. Stabat mater pre desať hlasov so sprievodom bassa cuntinua má liturgický charakter a patrí k hranejším opusom talianskeho barokového majstra. Nesie sa prevažne v meditatívnej a kontemplatívnej nálade, reflektujúc väčšmi formy 16.storočia s polyfónnymi melodickými líniami. Záverečná časť Amen však svojou tanečnou rytmikou čiastočne odľahčuje náladu. John Eliot Gardiner so svojimi inštrumentálnymi a zborovými partnermi vystaval dielo s veľkou pietou voči predlohe. Tak ako po celý večer modeloval zvuk v štýlových dimenziách, vo vokálnej zložke dbal, aby hlasy zneli priezračne, rovno, možno z istého pohľadu trocha asketicky a zároveň farbami reflektovali ducha skladieb. Veľký dôraz po celý večer patril výrazového pointovaniu partov tak, aby zrkadlili spievaný text. K inštrumentalistom ťažko niečo dodať, sú to naslovovzatí majstri, z hĺbky duše oddaní barokovej interpretácii.

Čisto subjektívny dojem z profesionálne bravúrne zvládnutého večera: uvítal by som azda väčšiu náladovú variabilnosť vybraných skladieb. Ale aj bez tejto pripomienky išlo o ojedinelú festivalovú ponuku spoznať súbor svetového renomé, ktorú si najmä barokoví fajnšmekri určite vychutnali dosýta.

 

Hodnotenie recenzenta:  90%  

 

Bratislavské hudobné slávnosti 2019
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie 1.10.2019

English Baroque Soloists & Monteverdi Choir
Sir John Eliot Gardiner, dirigent

Claudio Monteverdi: Messa a 4 voci da capella, SV 190
Giacomo Carissimi: Historia di Jephte
Henry Purcell:
Hear my prayer, O Lord, Z215
Jehova, quam multi sunt hostes, Z135
Domenico Scarlatti: Stabat mater