Česko-slovenská linka: Martin Talaga nejen o folklóru a současném tanci

  1. 1
  2. 2
Česká a slovenská taneční scéna jsou stále propojeny, o tom asi není nutné nikoho přesvědčovat. O folklóru i životě na volné noze si dnes povídáme s mladým tanečníkem a choreografem Martinem Talagou, absolventem studia choreografie na pražské Hudební fakultě Akademie múzických umění, který má na kontě několik autorských choreografií a nyní ho čeká bohatá sezona především jako interpreta.
Martin Talaga (zdroj archiv autorky)


Tanečníci se slovenskými kořeny mají často blízko k folklóru a propojují ho se současným tancem. Jak se tohle spojení vyvinulo u tvé práce?

Asi sa to nedá povedať úplne jednoznačne, ale je to pomerne častý jav. Osobne som v detstve vôbec folklóru neholdoval, celé to pískanie a výskanie ma vôbec nebavilo, považoval som to skôr za trápne a zastarané. Vlastne ani tancu celkovo som sa nevenoval. Chodil som na výtvarnú, bavili ma skôr obrazy a sochy, vizuálne umenia. Až neskôr som sa dostal k tancovaniu a až potom k folklóru. Už ani neviem, čo presne spôsobilo ten obrat, viem len, že pre mňa bol folklór vždy viac o obsahu, ktorý predstavoval. Také staré múdro, všetko bolo tu a teraz tá „prítomnosť“, ktorú sa chceme tak strašne naučiť. Bavili ma príbehy ľudí. Melódie, texty piesní, tam bolo všetko – veselé, erotické až po balady, proste všetky stránky života. Fascinovali ma až tak, že som sa dostal k hre na gajdy, píšťalky a fujaru. Vďaka nim som stretol fascinujúcich ľudí, ktorých si síce nenapíšete do životopisu, ale nikdy na nich nezabudnete. Je to úplne iný svet, väčšina ľudí, čo bude čítať tento rozhovor, si to ani nevie predstaviť.

Folklórem se zabýváš docela vážně a vědecky – horalskou dudáckou kulturou. Co tě zajímá právě na téhle oblasti?

Moja celá rodina pochádza z tejto horskej oblasti, a aj keď som sa narodil v Banskej Bystrici, cítim sa tam doma. Oravská Polhora je dedina, v ktorej sa ako jedinej gajdošská tradícia z celej goralskej oblasti zachovala v nepretržitej kontinuite. Pochopiteľne prišiel istý útlm, ale dnes vďaka vytrvalej práci mnohých ľudí s úspechom znovu prekvitá. Pre mňa osobne je hlavný cieľ zachovávanie celkovej tradície, záznam piesní, príbehov, autentického prejavu a zvykov. Teraz momentálne pracujeme na goralskej svadbe. Tá ma fascinuje už dlhý čas – tradičná svadba je v podstate jedna veľká performance.

Je tato hudební tradice také spojena s tancem?

Nakoľko gajdy boli a sú nástroj, ktorý je bytostne spojený s tancom, aj na tomto elemente sa snažíme pracovať a postupne ho obnovovať. Je to nesmierne náročné, lebo tanec je skutočne najprchavejšie z umení a dopracovať sa k jadru je naozaj ťažké. Pokúšame sa o to ako praktickým výskumom od starých ľudí, tak aj zo starých záznamov. Bohužiaľ ani samotné štátne inštitúcie v tomto často nie sú otvorené a výskumnú prácu nijak neuľahčujú. Venujem tomu v poslednej dobe viac času, pretože sme v období, kedy sa vytráca posledná autentická generácia ľudí, ktorí mali to všetko naozaj zažité.

A jde víc o zmapování jevu, nebo budeš výsledky využívat pro vlastní tvůrčí práci?

Určite sa to prejavuje aj v mojej tvorbe. S folklórom som pracoval vo viacerých predstaveniach, či už šlo o vlastnú tvorbu, alebo o spolupráce. Zakaždým to ale bolo úplne s iným týmom a rôznym prístupom, ako k folklóru, tak aj k tvorbe ako takej. Prvý bol BOI, ktorý mal dlhú cestu. Pôvodne len ako krátke sólo v spolupráci so speváčkou a performerkou Katkou Kalivodovou, ktorá moje divné pohyby doprevádzala ľudovými piesňami. Neskôr pribudla Cecile da Costa a Matej Matejka, ktorí pomohli celú vec posunúť na úplne iný level, aj keď to miestami nebolo ľahké, ale človek sa postupne naučí kompromisu a aj tomu, že nie len jeho ideje sú správne. (smiech)

Ďalej je tu živelné predstavenie Potmehúd, kde celý divoký slovenský tým viedol Csaba Molnár. Téma Slovákov žijúcich v Prahe bola silná pre nás všetkých a išlo o jedno z najkrajších skúšaní, aké si človek môže priať. Baví ma že predstavenie je improvizované a vždy narušené aj prítomnosťou „hosťa“, s ktorým skúšame až v deň predstavenia, takže človek nikdy celkom nevie, do čoho ide. Nedávno sme mali aj menšie turné po Slovensku, ktoré predstaveniu ešte pomohlo.

Folklór bol aj jedným zo základných kameňov pre mňa snáď najobľúbenejšej spolupráce – SYNovialu, kde sme pracovali spoločne s Markom Zelinkom. Divák si to ale ani nemusí všimnúť, lebo v tvorivom procese sme ho naozaj pretvorili do úplne inej podoby. (smiech)

V květnu jsi uvedl v Galerii Mánes projekt SOMA, vlastně site specific. Chystá se SOMA#2, bude to odlišné představení? Jak takový projekt vzniká?

Je to v podstate pohybová inštalácia, čo je v poslednej dobe pomerne populárne. (smiech) Z výsledku som bol sám milo prekvapený, o to ťažšie bolo potom prijať fakt, že to bol naozaj jedinečný večer a že sa zrejme v takejto kombinácii elementov už nezopakuje. Dokonalý a akademický priestor Galérie Mánes budem hľadať len ťažko, potom som si uvedomil, že namiesto toho ale môžeme pracovať s inými priestormi a elementmi, a to rôznymi spôsobmi. Prijal som koncept toho, že SOMA bude zakaždým iná. Chystá sa SOMA#2, kde chcem pracovať s umelcom Vojtechom Novákom, ktorý pripravil fascinujúcu výstavu menhirov, a ďalej v septembri bude SOMA#3 pre zmenu v MeetFactory, kde sa pokúsim zapojiť väčší počet ľudí. Základ a predmet záujmu ale vždy bude ľudské telo.

Chystáš nějakou choreografii, která by byla opět uvedená v „běžném“ divadelním prostoru?

Pred časom som spolupracoval v MeetFactory s newyorskou umelkyňou Karou Rooney a táto spolupráca ma nesmierne ovplyvnila. Ako som už spomenul, v detstve som sa venoval maľbe a modelovaniu a nejako mám pocit, že sa vraciam k tomu, čo som vždy chcel. Akurát nemodelujem z hliny, ale z tiel. Po uvedení SOMY som naozaj cítil, že toto je ono. Téma ľudského tela, jeho krásy a možností, je úplne nevyčerpateľná, a tak chcem túto myšlienku rozvíjať a venovať sa jej. Rovnako aj chcem pokračovať v práci s Karou, momentálne plánujeme uvedenie performance Translation aj v New Yorku na veľmi zaujímavých miestach. Takže aby som odpovedal na otázku: Popravde – nemyslím, že v skorej dobe pôjdem do divadelného priestoru, aspoň čo sa mojej vlastnej tvorby týka.

  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář