Česko-slovenská linka: Martin Talaga nejen o folklóru a současném tanci

Česká a slovenská taneční scéna jsou stále propojeny, o tom asi není nutné nikoho přesvědčovat. O folklóru i životě na volné noze si dnes povídáme s mladým tanečníkem a choreografem Martinem Talagou, absolventem studia choreografie na pražské Hudební fakultě Akademie múzických umění, který má na kontě několik autorských choreografií a nyní ho čeká bohatá sezona především jako interpreta.

Tanečníci se slovenskými kořeny mají často blízko k folklóru a propojují ho se současným tancem. Jak se tohle spojení vyvinulo u tvé práce?

Asi sa to nedá povedať úplne jednoznačne, ale je to pomerne častý jav. Osobne som v detstve vôbec folklóru neholdoval, celé to pískanie a výskanie ma vôbec nebavilo, považoval som to skôr za trápne a zastarané. Vlastne ani tancu celkovo som sa nevenoval. Chodil som na výtvarnú, bavili ma skôr obrazy a sochy, vizuálne umenia. Až neskôr som sa dostal k tancovaniu a až potom k folklóru. Už ani neviem, čo presne spôsobilo ten obrat, viem len, že pre mňa bol folklór vždy viac o obsahu, ktorý predstavoval. Také staré múdro, všetko bolo tu a teraz tá „prítomnosť“, ktorú sa chceme tak strašne naučiť. Bavili ma príbehy ľudí. Melódie, texty piesní, tam bolo všetko – veselé, erotické až po balady, proste všetky stránky života. Fascinovali ma až tak, že som sa dostal k hre na gajdy, píšťalky a fujaru. Vďaka nim som stretol fascinujúcich ľudí, ktorých si síce nenapíšete do životopisu, ale nikdy na nich nezabudnete. Je to úplne iný svet, väčšina ľudí, čo bude čítať tento rozhovor, si to ani nevie predstaviť.

Folklórem se zabýváš docela vážně a vědecky – horalskou dudáckou kulturou. Co tě zajímá právě na téhle oblasti?

Moja celá rodina pochádza z tejto horskej oblasti, a aj keď som sa narodil v Banskej Bystrici, cítim sa tam doma. Oravská Polhora je dedina, v ktorej sa ako jedinej gajdošská tradícia z celej goralskej oblasti zachovala v nepretržitej kontinuite. Pochopiteľne prišiel istý útlm, ale dnes vďaka vytrvalej práci mnohých ľudí s úspechom znovu prekvitá. Pre mňa osobne je hlavný cieľ zachovávanie celkovej tradície, záznam piesní, príbehov, autentického prejavu a zvykov. Teraz momentálne pracujeme na goralskej svadbe. Tá ma fascinuje už dlhý čas – tradičná svadba je v podstate jedna veľká performance.

Je tato hudební tradice také spojena s tancem?

Nakoľko gajdy boli a sú nástroj, ktorý je bytostne spojený s tancom, aj na tomto elemente sa snažíme pracovať a postupne ho obnovovať. Je to nesmierne náročné, lebo tanec je skutočne najprchavejšie z umení a dopracovať sa k jadru je naozaj ťažké. Pokúšame sa o to ako praktickým výskumom od starých ľudí, tak aj zo starých záznamov. Bohužiaľ ani samotné štátne inštitúcie v tomto často nie sú otvorené a výskumnú prácu nijak neuľahčujú. Venujem tomu v poslednej dobe viac času, pretože sme v období, kedy sa vytráca posledná autentická generácia ľudí, ktorí mali to všetko naozaj zažité.

A jde víc o zmapování jevu, nebo budeš výsledky využívat pro vlastní tvůrčí práci?

Určite sa to prejavuje aj v mojej tvorbe. S folklórom som pracoval vo viacerých predstaveniach, či už šlo o vlastnú tvorbu, alebo o spolupráce. Zakaždým to ale bolo úplne s iným týmom a rôznym prístupom, ako k folklóru, tak aj k tvorbe ako takej. Prvý bol BOI, ktorý mal dlhú cestu. Pôvodne len ako krátke sólo v spolupráci so speváčkou a performerkou Katkou Kalivodovou, ktorá moje divné pohyby doprevádzala ľudovými piesňami. Neskôr pribudla Cecile da Costa a Matej Matejka, ktorí pomohli celú vec posunúť na úplne iný level, aj keď to miestami nebolo ľahké, ale človek sa postupne naučí kompromisu a aj tomu, že nie len jeho ideje sú správne. (smiech)

Ďalej je tu živelné predstavenie Potmehúd, kde celý divoký slovenský tým viedol Csaba Molnár. Téma Slovákov žijúcich v Prahe bola silná pre nás všetkých a išlo o jedno z najkrajších skúšaní, aké si človek môže priať. Baví ma že predstavenie je improvizované a vždy narušené aj prítomnosťou „hosťa“, s ktorým skúšame až v deň predstavenia, takže človek nikdy celkom nevie, do čoho ide. Nedávno sme mali aj menšie turné po Slovensku, ktoré predstaveniu ešte pomohlo.

Folklór bol aj jedným zo základných kameňov pre mňa snáď najobľúbenejšej spolupráce – SYNovialu, kde sme pracovali spoločne s Markom Zelinkom. Divák si to ale ani nemusí všimnúť, lebo v tvorivom procese sme ho naozaj pretvorili do úplne inej podoby. (smiech)

V květnu jsi uvedl v Galerii Mánes projekt SOMA, vlastně site specific. Chystá se SOMA#2, bude to odlišné představení? Jak takový projekt vzniká?

Je to v podstate pohybová inštalácia, čo je v poslednej dobe pomerne populárne. (smiech) Z výsledku som bol sám milo prekvapený, o to ťažšie bolo potom prijať fakt, že to bol naozaj jedinečný večer a že sa zrejme v takejto kombinácii elementov už nezopakuje. Dokonalý a akademický priestor Galérie Mánes budem hľadať len ťažko, potom som si uvedomil, že namiesto toho ale môžeme pracovať s inými priestormi a elementmi, a to rôznymi spôsobmi. Prijal som koncept toho, že SOMA bude zakaždým iná. Chystá sa SOMA#2, kde chcem pracovať s umelcom Vojtechom Novákom, ktorý pripravil fascinujúcu výstavu menhirov, a ďalej v septembri bude SOMA#3 pre zmenu v MeetFactory, kde sa pokúsim zapojiť väčší počet ľudí. Základ a predmet záujmu ale vždy bude ľudské telo.

Chystáš nějakou choreografii, která by byla opět uvedená v „běžném“ divadelním prostoru?

Pred časom som spolupracoval v MeetFactory s newyorskou umelkyňou Karou Rooney a táto spolupráca ma nesmierne ovplyvnila. Ako som už spomenul, v detstve som sa venoval maľbe a modelovaniu a nejako mám pocit, že sa vraciam k tomu, čo som vždy chcel. Akurát nemodelujem z hliny, ale z tiel. Po uvedení SOMY som naozaj cítil, že toto je ono. Téma ľudského tela, jeho krásy a možností, je úplne nevyčerpateľná, a tak chcem túto myšlienku rozvíjať a venovať sa jej. Rovnako aj chcem pokračovať v práci s Karou, momentálne plánujeme uvedenie performance Translation aj v New Yorku na veľmi zaujímavých miestach. Takže aby som odpovedal na otázku: Popravde – nemyslím, že v skorej dobe pôjdem do divadelného priestoru, aspoň čo sa mojej vlastnej tvorby týka.

Jako tanečník budeš vystupovat v nové sezoně v premiérách několika souborů zvučného jména – Spitfire Company, VerTeDance. Můžeš přiblížit, o které projekty půjde a jestli už víš, s jakým pohybovým materiálem a obsahem se budeš potýkat? Je přístup tvůrců hodně odlišný?

V poslednej dobe som mal naozaj šťastie na projekty, ktoré ma oslovili témou, spracovaním a celkovou konšteláciou ľudí. Spitfire Company má svoje 10ročné výročie a chystajú sa to osláviť inscenovaním knihy Svetlany Alexijevič: Doba z druhé ruky: Konec rudého člověka. Bude to skutočne jedinečný projekt, ktorého sa bude účastniť väčšina performerov, ktorí so Spitfire v minulosti spolupracovali. Obsah knihy je neskutočne silný, už len jej čítanie mi spôsobilo poriadny šok. Zatiaľ sme mali len úvodné stretnutia, ale Peter s Miřenkou už predostreli svoje ideje a vyzerá to veľmi zaujímavo. Ďalej je tu projekt ABC of Dance s Petrou Tejnorovou, ktorý sme už začali skúšať, a Petrin prístup ako aj téma samotná ma neskutočne baví. Je veľmi zaujímavé skúmať svoju tanečnú minulosť, ako aj celkovú históriu a vývoj tanca. Veľa vecí som vôbec netušil, našťastie Petra pozýva rôzne osobnosti, ako je Matthew Rogers, Jaro Viňarský alebo Peter Šavel, ktorí vždy s nami zdieľajú svoje vedomosti ako teoreticky, tak prakticky. Potom je tu ešte Void s Veronikou Kotlíkovou a o tom zatiaľ veľmi neviem, začíname skúšať až v septembri.

Mnoho tanečníků jsou freelanceři a málokdo z diváků si uvědomuje, jak třaskavá je směs svobody a nejistoty. Jak dopředu si musí tanečník a choreograf na volné noze plánovat práci a jak se k ní dostává? Nezávislé soubory asi nedělají konkurzy, je to vše o přátelství a projeveném zájmu? A co když prostě žádné vhodné projekty zrovna nevznikají?

Je to naozaj nevyspytateľná práca, kde sa rozhodne človek nenudí. Niekedy je práce viac, niekedy menej, každopádne dostávam sa k nej častejšie pri pive než na konkurzoch, čo je dobre. Už sa nesilím do vecí, ktoré sú mi proti srsti, a rozhodujúce pre mňa je, aby sa mi dobre pracovalo. Čo sa týka plánovania, je rozhodne treba plánovať, ale veľa ľudí, s ktorými som robil, mi dosvedčia, že som v plánovaní úplne hrozný. (smiech) Myslím tým praktické plánovanie: termíny, dátumy, rozpočty. Nie som na to fyzicky stavaný. (smiech) Čo sa týka umeleckej stránky – nápady a ideje, s ktorými chcem pracovať, nosím v hlave hodne dlho, až potom sa púšťam do nich prakticky. To je vždy ten najlepší moment, keď sa zmení všetko, čo ste si v hlave naplánovali, a to ma baví. (smiech) Telo vie toho viac ako hlava.

Děkuji za rohovor!

 

VIZITKA
Martin Talaga (*1989) pochází ze Slovenska, kde získal vztah k folklóru a hře na lidové nástroje (dudy, píšťalky a fujaru). Rozhodl se ale věnovat tanci a nedávno absolvoval na pražské Akademii múzických umění choreografii na magisterském stupni. Svoje zkušenosti obohatil na mnoha workshopech doma i v zahraničí a také na choreografické stáži v Laban/Trility School v Londýně. Jako interpret působil externě v souboru Laterna magika v představení Antikódy v choreografii Věrky Ondrašíkové, spolupracuje se souborem Spitfire Company a VerteDance. Pracoval s mnoha režiséry, choreografy a vizuálními umělci, například Radimem Vizvárym, Saju Harim, Karou Rooney, Matthew Rogersem, Csabou Molnárem či Alexandrou Karabelas, a podílel se i na tanečním maratonu se Stefanem Drehrerem a Miou Lawrance. Věnuje se vlastní tvorbě (Žízně, SYNovial, BOI a další), s níž se mu podařilo prezentovat nejen v Česku, ale také v zahraničí (New York, Mexiko, Německo, Arménie, Alžír, Polsko, Maďarsko, Makedonie…).