Choreografický štrúdl z Vídně

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Podobne sa rozpadal aj záverečný obraz, ktorý začína najlepšou choreografiou večera – valčíkom corps de balletu. Ale akonáhle začne choreograf do neho vkladať spomienku na jednotlivé milostné dvojice či trojuholníky a zbor necháva bezcieľne tancovať a opakovať rovnaké pohyby, dramaturgický účinok karnevalu sa stráca. Nedomyslená je aj vrcholná scéna druhej polovice duet Schieleho a Wally. Schiele chce kresliť modelku. Z nepochopiteľného dôvodu sa na to vyzlečie a celú scénu tancuje len v baletnom suspenzore. Wally má na sebe tonu spodnej bielizne plus košieľku. Prečo sa on vyzlečie a ona nie? Prečo sa tváriť, že je niekto na scéne nahý, keď to tak nie je? Aký to má výtvarný, či dramatický účinok? Prečo je potom sexuálny akt naznačený len obligátnym baletným ležaním na sebe a záklonom pri vyvrcholení? Na jednej strane je jedna postava skoro nahá, iné „sexujú“ oblečené. Podobne aj iné scénicky pôsobivé miesta svojou nelogickosťou a nedokončenosťou sú skôr smiešne ako pôsobivé. Napríklad keď Mahler na konci dueta vlezie do klavíra a zavrie sa tam. Prečo Mitzi a Altenberg na konci dueta rozhadzujú darčeky – balíčky?

Tretí otáznik je samotná choreografia. Pageho osobitý slovník, ktorý kombinuje tradície britského baletu od Asthona cez MacMillana, sa v niektorom bode svojho vývoja zastavil. Podobne ako jeho veľký učiteľ MacMillan obľubuje veľké, zložito koncipované duetá, kde dominujú obrazotvorné partnerské figúry. Bohužiaľ choreograf sa k nim až príliš kostrbato snaží dostať a uniká mu pointa – tancovanie. Jeho duetá sú sledom naskladaných póz a figúr, ktoré tanečníci kŕčovito hľadajú.

Na druhej strane mnohé miesta sú obrazovo veľmi pôsobivé a pokračujú v línii tretieho Pageovho vzoru Glena Tetleyho. Zložito koncipované prepletence tiel tanečníkov i zvláštne vystačenie si so svojim pohybovým slovníkom. Page, sám bývalý tanečník Royal Balletu však mnohokrát ide po efekte figúr, než by sa zaoberal aj psychológiou pohybu. Čo je zaujímavé, je dramaturgia hudobná, ktorá s choreografiou úzko súvisí. Scény v spoločnosti sú charakterizované zvukomalebnými, rytmicky sýtymi fragmentmi hlavne z diel Zemlinskeho. Zato duetá sú podložené extrémne dramatickou, kompozične surovou hudbou Berga. V tej sa stráca muzikálnosť choreografie, pretože Page nerešpektuje tektoniku hudobnej partitúry, stráca rytmus v pohybe, rozpadá sa a nerešpektuje hudobné vrcholy. Nemôže s ohľadom na burácajúcu hudbu plnú zložitých harmónií ani vytvoriť vláčny adagiový pohyb. Tento štýl po čase omrzí, pretože je rovnaký. Najlepšie tak vychádza dueto Altenberga a Mitzi, ktoré graduje. Od úvodu, kedy Altenberg bozkáva nohy krásnej modelke, až po dramatické vyvrcholenie. Dueto je plastické, muzikálne i psychologické. Hrá sa s pohybom i emóciami.

Druhé podarené miesto je dueto Schönberga a Mathildy. Rafinované, prekomponované, kolísajúce zvláštnym tempom i stavom emócií interpretov. Stavia na rozsahu baleríny a partner ju vedie do pôsobivých figúr. Je veľmi kompaktné, telo na telo. Roztomilá je aj siedma scéna v prvom dejstve v Café Central, kedy sa sólisti i zbor veľmi dobre premiešajú a Page konečne vytvorí zmysluplný, nápaditý tanečný roj. Je zaujímavé, že práve podobné ansámblové scény nezáväzného tancovania vychádzajú najlepšie. Page veľmi funkčne a nápadito cíti priestor, dvojice, ich pohybové vyjadrenie i cit pre tanec skupiny. Je otázkou, či dlhá prestávka od premiéry v reprízach spôsobila, že mnoho choreografie pôsobí kostrbato a interpreti s partnerskými figúrami zápasia, alebo je to chyba choreografa, ktorý má predstavu pohybového obrazu, ale nevie nájsť ideálnu cestu technického realizovania, ako sa do pózy interpreti dostanú a tiež ako sa z nej rozvinú ďalej.

Štvrtá ošemetná stránka inscenácie je scénografia. Na prvý pohľad je ľúbivá. Na scéne vidíme Prater, smilné kolo evokujú blikajúce žiarovky atrakcie parku – kolesa, fragmenty slávnych obrazov epochy dodávajú rozmer estetický, ale aj hlbší ponor do stavov. Žiarivé svietenia, sýte farby zafarbujú biele plátna stojace na obrích maliarskych stojanoch ako steny. Na točni sa všetko točí, posúva, premieňa. Niekedy však už neustále zmeny scény a príchody Kokoschkovej Piety a Schieleho Eremitov namaľovaných na tyle, ktorý je možné presvietiť, spolu s obstrihnutými Schieleho kŕčovitými expresívnymi rukami, ktoré lemujú horizont scény, pôsobia až príliš prvoplánovo. Snaha McDonalda vziať to, čo je najlepšie z umeleckého odkazu: štylizované pohľadnice, plagáty, symboly, k tomu mobiliár, priehľadné obrazy, vytvárajú celkom neštýlovú scénografiu, ktorá nemá formu. Svojou snahou o psychologizáciu a symbolizmus odkazuje skôr k osemdesiatym rokom, než k scénografickému mysleniu dneska. Kostýmy sú historicky presné, bohužiaľ však tvorca nedomyslel, že tancovať takú ťažkú choreografiu v epoche, kde sukňa má skoro rovnú linku a balerína nezdvihne nohu ani na štyridsaťpäť stupňov a tak je potrebné všetky sukne niekde rozstrihnúť, je také krajné nepraktické riešenie. Pretože v duetách podobné kostýmy skôr vadia ako pomáhajú. Látky sa riasia, krčia a vytvárajú balerínam nepekné siluety. Podobne ako réžia i kostýmy trpia nedotiahnutím. Niektoré sú prekomponované a rafinované v konštrukcii strihu a detaile, niektoré, najmä pánske sú vyslovene odfláknuté. Pôsobivá je prehliadka klobúkov u dám na korze, ktorá evokuje legendárne Tosiho klobúky v Smrti v Benátkach, na druhej strane však v podobne veľkom baletnom plátne, u vedľajších postáv rovnaký kostým vo všetkých scénach hight society je otázny.Bonusom predstavenia je orchester. Reigen je hudobným sviatkom pre všetkých milovníkov hudby prelomu storočí. Viedne. Neznáme, či málo hrané skladby Korngolda, Zemlinskeho orchester vedľa Mahlera, Berga a Ravela sugestívne interpretuje. Zvukovo bohato, s mimoriadnym zmyslom dirigenta Gerrita Priesnitza pre detail, frázovanie, inštrumentáciu. Sugestívny hudobný zážitok, kontrastná dramaturgia, fragment Mahlerovej III. symfónie z prvej vety ako leitmotív Smrti, ktorý sa vracia v dramaturgicky vhodných miestach. Takýto program a hlavne špičková interpretácia by obstáli určite na koncertom pódiu Musikvereinu. Veľké bravo pre orchester a dirigenta! Navyše muzicírovať tak na repríze, sa len tak nevidí.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Page: Ein Reigen (Volksoper Vídeň)

[yasr_visitor_votes postid="109981" size="small"]

Mohlo by vás zajímat