Francesco Tamagno – Otello s puncem noblesy. Zahajujeme seriál o velkých tenorech minulosti

  1. 1
  2. 2
Vošiel do histórie ako prvý predstaviteľ Verdiho Otella. O vokálnych a interpretačných kvalitách jedného z najväčších talianskych tenoristov druhej polovice 19. storočia, ktorý si vďaka robustnému tenore di forza vyslúžil prezývky tenore-cannone a titanico oricalco, žiaľ nemáme jasnú predstavu. Remastrované šelakové nahrávky, ktoré sú k dispozícii v reedíciách rôznej úrovne, vznikali v rokoch 1903 a 1904 – teda necelé dva roky pred Tamagnovou smrťou, navyše v hlasovej indispozícii. Tieto nahrávky boli šikovným marketingovým ťahom producenta Willa Gaisberga, ktorý so svojím bratom Fredom „pripútal“ k nahrávaciemu „lieviku“ celý rad operných superhviezd svojej doby vrátane Enrica Carusa či Adeliny Patti. Ešte za Tamagnovho života vznikali mnohé anekdoty, v ktorých sa okrem dôvodu na úsmev azda skrýva zrnko pravdy. Pozrime sa bližšie na životné osudy a prínos umelca, ktorý je opradený závojom legendy.
Civilný portrét Francesca Tamagna z roku 1895 (foto archív autorky)

Grandi Tenori
Francesco Tamagno – Otello s puncom noblesy

V severozápadnej Lombardii, len 55 kilometrov od Milána, leží mesto Varese. Návštevníka historického centra upútajú nádherné paláce, medzi ktorými vyniká monumentálny Palazzo Estense z 18. storočia. Ako napovedá názov, táto impozantná stavba, ktorú navrhol Giuseppe Bianchi, bola od roku 1765 sídlom Francesca III d’Este, modenského vojvodu a rakúskeho správcu Lombardie. Palác je obklopený krásnymi záhradami a v súčasnosti slúži ako radnica. Milovník opery si okrem potuliek romantickými uličkami nesmie nechať ujsť návštevu elegantnej budovy s neoklasicistickým priečelím, ktorá nesie názov Villa Tamagno. Slávny tenor ju kúpil v roku 1885 a prežil tu posledné roky svojho života.

Pohľad na Villu Tamagno z roku 1897 (foto archív autorky)

Zomrel 31. augusta 1905 na následky anginy pectoris. O akú osobnosť išlo, demonštruje skutočnosť, že rakvu na Tamagnovom pohrebe niesol sám Arrigo Boito. Tenorovou druhou vášňou bolo zbieranie umenia. Jeho vkus bol relatívne eklektický, ale nie amatérsky. Zanechal po sebe bohatú zbierku obrazov, medzi ktorými vyniká plátno od významného francúzskeho maliara pôsobiaceho v Ríme Nicolasa Poussina. Budova, v ktorej dnes sídli riaditeľstvo nemocnice Ospedale di Circolo e Fondazione Macchi, dýcha hudbou. Návštevníkov na hlavnom schodisku vítajú busty Verdiho a Rossiniho a miestna hudobná spoločnosť s honosným názvom L’Associazione Amici della Lirica Francesco Tamagno di Varese tu organizuje malé operné recitály. Zaujímavosťou je, že vile, ktorá sa pôvodne nazývala Villa Albuzzi del Pero, neskôr prischla prezývka Villa Margherita. K tomu sa viaže milá udalosť.

Francesco Tamagno s najdrahšou dcérou Margheritou (foto archív autorky)

V dnes už neexistujúcej kaplnke sa 6. januára 1899 vydávala Tamagnova jediná dcéra Margherita. Počas obradu jej slávny otec zaspieval mariánsku pieseň, ktorú špeciálne pre túto príležitosť napísal skladateľ sakrálnej hudby a profesor na milánskom konzervatóriu Luigi Mapelli. Spomienka na Francesca Tamagna je v meste Varese živá dodnes. V roku 2005, kedy si obyvatelia pripomínali storočnicu úmrtia veľkého tenora, sa v sále Veratti konala výstava mapujúca kariéru a osobný život jedného z najväčších umelcov talianskeho operného neba 19. storočia. Návštevníci mohli obdivovať fotografie, kabinetné portréty, listy i osobné predmety pochádzajúce z Tamagnovho fondu, ktorý je deponovaný v historickom archíve Kráľovského divadla v Turíne (Archivio Storico del Teatro Regio di Torino). Pri prezeraní zažltnutých fotografií si človek odrazu položí otázku, kde leží hranica medzi životom a mýtom.

Francesco Tamagno prišiel na svet ako „vianočné dieťa“. Narodil sa 28. decembra 1850 v malom „okrsku“ – rione Borgo Dora v štvrti Aurora v Turíne. Chlapec bol pokrstený ako Innocenzo Francesco. Hudobné nadanie zdedil pravdepodobne po otcovi. Carlo Tamagno bol majiteľom malého pohostinstva Al Centauro. Keďže vedel nádherne spievať, čoskoro rozpoznal synov talent. Nebolo to však jediné jablko, ktoré tu nepadlo ďaleko od stromu, pretože okrem Francesca sa štúdiu spevu venovali i jeho dvaja bratia – starší Domenico a mladší Giovanni. Chlapci pôsobili ako zboristi v miestnej saleziánskej škole pre chudobné a opustené deti. Existuje anekdota, podľa ktorej maličkí Tamagnovci trénovali vokalízy na moste cez rieku Dora Riparia a vychutnávali si udivené pohľady okoloidúcich. Žeby príprava na divadelný aplauz? Faktom je, že Francesco a Domenico nezavesili hudbu na klinec a pokračovali v štúdiu spevu na Liceo Musicale (dnešné konzervatórium v Turíne) u Carla Pedrottiho, ktorý bol vo svojej dobe významnou osobnosťou hudobného života – bol skladateľom, dirigentom i pedagógom a jeho žiakom bol okrem Tamagna ďalší prominentný tenor, belcantista Alessandro Bonci.

Tamagno upozornil na svoje výnimočné vokálne kvality ešte počas štúdia. V roku 1872 stvárnil vedľajšiu rolu Gaspera v zabudnutej opere La colpa del cuore od Francesca Cortesiho. Po niekoľkých malých úlohách (tzv. comprimario) v turínskom Teatro Regio si Tamagna všimol impresário Antonio Rosani, ktorý ho získal pre Palermo. Hoci impresário zbankrotoval, úspech na seba nenechal dlho čakať. V januári 1874 Tamagno debutoval ako Riccardo vo Verdiho Maškarnom bále. Jeho vtedajší repertoár zahŕňal ďalšiu skvelú verdiovskú partiu – Dona Alvara zo Sily osudu, tenorový part v Rossiniho Stabat Mater, no i kreácie v Donizettiho operách seria Don SebastianoPoliuto, v ktorých oslňoval vyspelou technikou a dokonalými kovovými výškami – acuti. Pre objektivitu však musíme dodať, že nemenej známa tenorová legenda talianskeho vokálneho portfólia Giacomo Lauri-Volpi vo svojej monografii Voci parallele usudzuje, že Tamagno nebol cenený viac než jeho generačný súpútnik Angelo Masini, ktorého Verdi považoval za „najbožskejší hlas, aký kedy počul“.

Boli tu však i ďalší konkurenti – Roberto Stagno, ktorý vošiel do dejín hudby ako prvý Mascagniho Turiddu, primo tenore talianskej scény v Petrohrade a prvý Verdiho Alvaro Enrico Tamberlick, Poliak Jean de Reszke, ale aj Španiel Julián Gayarre, ktorý kraľoval na všetkých významných európskych scénach vrátane milánskej Scaly.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


Napsat komentář