Jánošík a Krútňava na přehlídce slovenské hudby Epoché

Jánošík a Krútňava na ostrovčeku slovenskej opery

Ak si festivalová prehliadka Epoché dala do programového vienka po desiatich rokoch predstaviť slovenské hudobné umenie v „širokom historickom aj interpretačnom rozmere“ a celkom pochopiteľne sa rozhodla do projektu zaangažovať aj operu, predsa len čosi chýbalo. Možno stačil jeden reprezentatívny koncert s okienkom do našich hudobnodramatických dejín. Jeden večer, kde by na chvíľu ožili ukážky z diel tých približne pätnástich skladateľov, ktorých tvorba zaznela na doskách našej prvej scény v ich deväťdesiatročnej histórii. Lebo práve roku 1926 po prvýkrát zaznel v Slovenskom národnom divadle Kováč Wieland od Jána Levoslava Bellu, prvá slovenská opera, hoci napísaná na nemecké libreto. Koniec koncov, aj naposledy v premiére uvedený Čekovskej Dorian Gray má text v angličtine.

Nie všade je národná tvorba odsúvaná na vedľajšiu koľaj. Nahliadnime k susedom. Možno porovnateľným, možno nie. Praha ponúka deväť českých opier (sezónu otvárala koncertom zo zriedka hranej pôvodnej tvorby), Varšava päť (čo je tretina aktuálneho repertoáru), Budapešť tucet. Je síce pravda, že slovenská tvorba sa nedatuje od Smetanu, Erkela či Moniuszka, no zasa za deväť desaťročí vzniklo nemálo javiskových opusov. A nejeden z nich zapadol prachom kdesi v archíve.

Bystrický Jánošík v Bratislave uspel
Banskobystrická inscenácia Jura Jánošíka od tamojšieho rodáka Jána Cikkera (premiéra 5. marca 2016) vrátila skladateľovu prvotinu, venovanú „svojmu mestu a kraju“, na divadelné dosky po tridsiatich dvoch rokoch. V Bratislave ju uviedli naposledy roku 1972, inscenácia sa udržala viac než dve sezóny s dvadsiatkou repríz. Zažila ho teda len staršia divácka generácia. Návrat Jura Jánošíka považujem jednoznačne za vítaný. Napriek tomu, že po jarnej bystrickej premiére vyložil muzikológ, pedagóg, dramaturg a príležitostný recenzent docent Vladimír Zvara na jej konto nevšedne kriticky formulované tézy. Predovšetkým položil otázku, či sa na Jura Jánošíka dokážeme pozrieť inak ako očami socialistického realizmu (čo sa podľa neho režisérovi Romanovi Polákovi nepodarilo), partitúre vyčíta starooperné prvky, ako sú árie a tanečné scény, i folklorizmus. Neupieram mu právo na názor, no ako by chcel pretvarovať slovenskú zbojnícku legendu zo začiatku osemnásteho storočia? Poprieť triedny boj, hocako vyhovujúci ideológii päťdesiatych rokov, by znamenalo deformovať predlohu. Čo je síce módne, ale falošné.

Považujem za výstižnú charakteristiku diela takú, ako je otitulovaný článok v bulletine z pera dramaturgičky Alžbety Lukáčovej: „Juro Jánošík – opera mravnej sily“. A prvky árií a tancov neváhajú do svojich partitúr implantovať aj modernejší autori, než bol Ján Cikker. Polemizovať by sa dalo aj s názorom Vladimíra Zvaru, že skladateľov jazyk sa k „presvedčivému hudobnodramatickému štýlu prepracúval postupne“. Isteže, Cikker sa menil, zrel, no ak medzi skoršie tituly zaradíme okrem Jánošíka a Bega Bajazida aj Mistra Scroogea a Vzkriesenie, tak by som im dal jednoznačnú prednosť pred Obliehaním Bystrice a Zo života hmyzu z osemdesiatych rokov. Napokon, napovedá tomu aj inscenačná prax, keď návratov sa posledné Cikkerove opery, na rozdiel od prvých, nedočkali.

Paradoxne, v kontexte s banskobystrickým Jurom Jánošíkom v réžii Romana Poláka, vonkoncom nejde o zakonzervovanú a na folklórnej vlne ladenú interpretáciu predlohy. Naopak, jej snahou bolo poukázať na nadčasovosť témy a platnosť sociálnej nerovnosti či konfliktu medzi aroganciou moci a pravdou. Aktualizovať práve toto dielo je dosť rizikové a ani Polákovi sa to nepodarilo bez zvyšku. Navyše, na mnohých miestach ostával bezradný v aranžmánoch, akoby renomovanému činohernému režisérovi opäť raz bola hudba skôr ťažko prekonávanou príťažou (najvypuklejšie to bolo v jeho inscenácii Barbiera zo Sevilly). Bratislavské hosťovanie tento hendikep novej inscenácie nevyvrátilo. Na druhej strane potešilo, že nové prostredie vyburcovalo súbor k potešiteľnému výkonu.

Partitúra Jura Jánošíka, pokiaľ k nej pristúpi dirigent analyticky, je veľmi náročná. Marián Vach patrí dlhodobo k našim najhĺbavejším vykonávateľom „pitiev“ predlôh. V Cikkerovi sa zaoberal motivickým materiálom a jeho obmenami, v naštudovaní reflektoval kontrasty v rytme, farbách, dynamike, kreslil meniacu sa atmosféru obrazov. Symfonickým sekvenciám, o ktoré nie je núdza, dal formu aj obsah. Hudobné naštudovanie bolo dominantným znakom aj v bratislavskom hosťovaní Bystričanov. Opera stojí a padá na predstaviteľovi titulnej postavy, ostatné sú nanajvýš strednej veľkosti, zväčša však ide o epizódy. Michal Hýrošš (Juro Jánošík) za polroka od premiéry evidentne v zvládnutí úlohy napreduje. Jeho hlas síce nepatrí k páčivým, kovovo lesklým tenorom, no aj s matnejším odtieňom (mnohokrát pripomínal Milana Kopačku) a plnou strednou polohou sa dokázal presadiť cez orchester. Uvoľnenejšie pôsobil aj po výrazovej a hereckej stránke. Z množstva menších postáv by som vyzdvihol výrazné hlasy Veroniky Mihalkovej (Zuza), Ivana Zvaríka (Okoličányi) a Zoltána Vongreya (Skala), ale silné miesta mala aj Patrícia Macák Solotruková (Milka) či Jozef Gráf ako Gajdošík.