Konwitschny ženám rozumí

Najväčšia možná katastrofa v pastelových tónoch
Lady Macbeth Mcenského okresu v Augsburgu

Peter Konwitschny ženám rozumie. „Ženy majú dlhší dych,“ napísal v programovom bulletine k mníchovskej inscenácii Wagnerovho Tristana z roku 1997. Rozumie im dokonca aj vtedy, keď podvádzajú svojich manželov alebo keď sa štvané túžbou po láske a milovaní neštítia vraždiť a tráviť. V paternalistickej nadpotentnej spoločnosti sú jediným pohlavím, ktoré vie ešte čisto milovať. Vražda zo zúfalstva motivovaná prahnutím po milostnom objatí nie je pre Konwitschného žiadnym hriechom. Je skôr pomstou na citovo chladnej malomeštiackej morálke, ktorá takýto hriech dokonca nobilituje. V Leskovovej Katerine Ľvovne videl aj Šostakovič silný charakter, ktorý sa krutosťou skutkov iba brachiálne bránil voči neúprosnosti patriarchálnej spoločnosti, v ktorej manželstvo nebolo motivované túžbou po naplnení citu, ale iba mocibažným ekonomickým kalkulom. Šostakovičova Lady Macbeth Mcenského okresu mala byť súčasťou trilógie o pohnutých osudoch žien v ruských dejinách. Skladateľovi sa tento zámer však naplniť nepodarilo. Napriek nadšeným kritikám a úspechu u publika zakázal operu pre oplzlosť hudby a libreta sám Stalin. Pohnuté tak napokon nezostali len osudy ruských žien, ale aj osud sovietskeho skladateľa, ktorého vzťah so Stalinom spadá do jednej z najfascinujúcejších historických kapitol na tému „opera a politika“.

Inscenácia pôvodnej verzie Šostakovičovej Lady Macbeth v Mestskom divadle v Augsburgu je koprodukciou s dánskym kráľovským divadlom v Kodani. Z Kodane sa pritom do Augsburgu nepresunula automaticky. Peter Konwitschny ju naštudoval akribicky odznova.

Augsburskému ansámblu nechal ušiť nielen kostýmy, ale aj réžiu charakterov a ich vzťahov priamo na telo. Naštudovanie v nemeckom jazyku znelo zvláštne kostrbato, verne však sprostredkovalo vulgarizmami prešpikované libreto a jeho surovosť, ktoré tak mohli byť miestnemu publiku doslova päsťou na oko. Ako pre Šostakoviča, tak aj pre Konwitschného je to opäť spoločnosť a jej zvrátená morálka dychtiaca po senzáciach a škandáloch, ktorá doženie jednotlivca do etickej kómy ako symptómu jeho existenčnej mizérie. Napriek večnej aktuálnosti témy Šostakovičovej opery sa Konwitschny ani v prípade tejto inscenácie nenechal vylákať do plakatívnej povrchnosti aktualizácie. Inscenáciu poňal (už tradične) štylizovane a ikonicky. Príbeh situoval do strohého priestoru ohraničeného vykachličkovanými stenami. Tento skľučujúci symbol bezvýchodiskovej situácie potemnel ešte viac, keď Katerina zabila svojho svokra primiešaním otravy na potkany do hubovej kaše. Jed mu nasypala z okato veľkej krabice so symbolom potkana. Aj ona chcela konečne raz vziať opraty osudu do vlastných rúk. Zatiaľčo sa Boris zmietal v kŕčoch, maliar v pozadí natieral vykachličkované steny na čierno. Osud Kateriny nadobro sčernal, agónia zúfalosti nabrala na spáde.

Stredom priestoru prechádza paralelne s okrajom proscénia bežiaci pás, ktorý na javisko (a scénu) transportuje okrem postáv, zboru a skupiny plechových dychov aj posteľ s Katerinou či vchod do pivnice, v ktorej Katerina so Sergejom skryli Zinového mŕtvolu. Postavy, ale i situácie sú tak nasúvané z bočných javísk, aby sa na scéne vždy nanovo sformovali do nových tragicko-satirických výjavov.

V diferencovanej šedi scény sa vynímajú len kostýmy hlavných protagonistov. Žiarivo žltá Katerina, zvláštne nemužne zelený Zinový, agresívne červený Boris, Sergej v námorníckej modrej, ružovo naivná Sonetka, policajný prezident a policajti v uniformovanej zasmušilej šedi. Takáto farebnosť kontrastuje s kulisami a vychádza z pastelovej polychromatiky ruských, politicky ľavicovo orientovaných suprematistov. Farebné geometrické plochy na tmavšom pozadí v obrazoch Kazimira Malevicha pôsobia na prvý pohľad staticky. Pri ich hlbšom pozorovaní sa však dajú medzi nimi objaviť i dynamické pnutia a živá dramatika. Podobne ako v úvode spomínanom mníchovskom Tristanovi, aj v augsburskej Lady Macbeth vychádzala výtvarná estetika mizanscény z celkom konkrétneho výtvarného štýlu. Zatiaľčo Tristan s Izoldou tancovali sťaby snové fantasticky surreálne formy v nebeskej blankytnosti milostnej noci ako vystrihnuté z obrazov Joana Miróa, dynamika postáv okolo Lady Macbeth a ich vzájomné konflikty a intrigy v klaustrofobickom a uniformovanom kvadráte „mcenského okresu“ symbolizovali signálne farby kostýmov ich charakterov v štýle suprematistov. Pestrá pastelová poetika postáv Konwitschného inscenácie nie je ani trochu optimistická. Kostýmy sa historicky uchopiť nedajú. Skôr by sa dalo povedať, že Konwitschny situuje príbeh Lady Macbeth do bližšie nedefinovanej budúcnosti – z dynamickej farebnosti suprematistov čerpali neskôr aj futuristi.

Konwitschny explicitne inscenuje morálny pesimizmus, ktorý ústi do absolútnej deštrukcie spoločnosti vyjadrenej projekciou atómového výbuchu v záverečných taktoch opery. Tragédia si pritom aj v poslednom obraze uchováva istú komickosť. Videoprojekcia atómového hríbu je totiž asociatívnym rekurzom na zábery rastúcej muchotrávky v pozadí scény, počas ktorej Katerina otrávila dotieravého Borisa.

Nielen ako syn hudobného dirigenta má Peter Konwitschny voči hudbe v opere rešpekt. Vo svojich inscenáciách jej často vzdáva hold inscenovaním hudobných nástrojov. V Tristanovi sú to hráči na anglický roh, ktorí hrajúc Alte Weise v treťom dejstve priamo na javisku personifikujú Tristanových rodičov. V Lady Macbeth necháva zaznieť skupinu plechových dychov – ktorú Šostakovič umiestnil na javisko – raz z parketu, inokedy z balkóna alebo nasunutú na bežiacom páse na javisko. Konwitschného kritika morálky je neprepočuteľná: V ohlušujúcom ostrom tutti plechových dychov tu žaluje na Katerinu celé publikum, ktoré sa stáva súčasťou komentujúceho zboru na scéne. Pred posledným dejstvom odohrávajúcim sa na pochode do vyhnanstva prerušuje Konwitschny hudbu. Policajného prezidenta (profundne duniaci Markus Hauser) nechal pred spustenou tmavou oponou v rozsvietenej sále (ďalšia z Konwitschného režijných izotopií) vyrozprávať otrepaný vtip o Stalinovi. Túto satirickú vsuvku by tragédia nasledujúcej scény pokojne oželela. Na tomto až príliš okatom zadosťučinení tragicko-satirickému druhovému označeniu Šostakovičovej opery sa publikum príliš nesmialo.

Konwitschného inscenácia rozvíja svoj pôvab najmä v režijne poetických momentoch práce s farbou, alebo keď detskí štatisti, oblečení podľa farebných „dospelákov“, v predohre k poslednému obrazu rozohrajú etudu rekapitulujúcu a predznamenávajúcu príbeh milostného štvoruholníka okolo Kateriny, Zinového, Sergeja a Sonetky. Nafúknutý balón stúpajúci do povraziska je len malým a veľmi krehkým symbolom nádeje. Nie však nadlho. V skľučujúcej scéne so zníženým stropom so svetelnou mrežou zavraždí Katerina Sonetku kvôli pančuchám a príbeh sa skončí v najväčšej možnej katastrofe (takto znie v doslovnom preklade aj označenie atómového výbuchu v nemčine: GAU – grösster anzunehmender Unfall).

Nový šéfdirigent Augsburského orchestra Domonkos Héja správne rozpoznal dramatické, lyrické, ale aj karikujúce momenty hudobného textu Šostakovičovej partitúry. Hlavne v dramatických a „žalujúcich“ pasážach by si však možno nejeden divák relatívne malého divadla prial väčší cit pre dynamiku a akustické podmienky divadla. Obrovský orchestrálny aparát znel chvíľami, akoby chcel zbúrať už beztak vetché steny divadla, ktoré už čoskoro očakáva rozsiahla rekonštrukcia. V tak voluminóznom zvuku mali problémy neraz aj speváci. Napriek celkovo menším hlasom sa však s postavami vysporiadali úspešne. Najmä Sally du Randt, ktorej dramatický soprán vykvitol napriek bledšej strednej polohe najmä v poslednej scéne večera, či Mathias Schulz ako hlasovo mocný Sergej. Boris Younga Kwona nepostrádal síce chlipnú perfiditu, jeho basu však chýbala sonórna hĺbka neohrabaného grobiána. Len Ji-Woon zostal celkom v zmysle postavy Zinového bez výraznejšieho charakteru.

Na jeseň chystá Šostakovičovu Lady Macbeth aj Bavorská štátna opera. Istotne bude zaujímavé sledovať, ako sa s príbehom Kateriny Izmajlovovej vysporiada ďalší nestor opernej réžie, Harry Kupfer. Konwitschného interpretácia vylákala do nedaľekého Augsburgu aj mnohých Mníchovčanov, ktorí sa na nedostatok operného umenia vo svojom meste skutočne nemôžu sťažovať. Brechtov bonmot o tom, že najlepší na Augsburgu je vlak do Mníchova, tak vďaka Konwitschného Lady Macbeth platil na chvíľu aj obrátene.

 

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Dmitrij Šostakovič:
Lady Macbeth von Mzensk
Dirigent: Domonkos Héja
Réžia: Peter Konwitschny
Scéna a kostýmy: Timo Dentler, Okarina Peter
Svetlo: Guido Petzold
Zbormajster: Katsiaryna Ihnatsyeva-Cadek
Dramaturg: Bettina Bartz, Johanna Mangold
Augsburger Philharmoniker
Opernchor des Theaters Augsburg
Extra-Chor des Theaters Augsburg
(koprodukcia Theater Augsburg / Königlichen Oper Kodaň)
Premiéra 16. apríla 2016 Grosses Haus Theater Augsburg
(napísané z reprízy 13. 5. 2016)

Boris Timofejewitsch Ismailow – Young Kwon
Sinowij Borissowitsch Ismailow – Ji-Woon Kim
Katerina Ismailowa – Sally du Randt
Sergej – Mathias Schulz
Aksinja – Andrea Berlet
Der Schäbige / 1. Vorarbeiter – Alexander Voigt
Verwalter / 2. Vorarbeiter / Sergeant – Giulio Alvise Caselli
Hausknecht / 3. Vorarbeiter / Polizist – Georg Festl
Mühlenarbeiter – Erik Völker
Kutscher – Gabor Molnar
Pope – Vadim Kravets
Polizeichef – Markus Hauser
Lehrer – Oliver Scherer
Betrunkener Gast – Herbert Holbaum
Wächter – Eckehard Gerboth
Sonjetka – Kerstin Descher
Alter Zwangsarbeiter – Stephen Owen
Zwangsarbeiterin – Sandra Schütt

www.theater-augsburg.de