Šostakovičova Lady Macbeth v Neapoli s Valčuhou, Ludhou, Elgrem a také Claudií Cardinal

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
Teatro di San Carlo v nedeľu 15. apríla premiérovalo Šostakovičovu Lady Macbeth Mcenského okresu v hudobnom naštudovaní Juraja Valčuhu a so slovenským tenoristom Ľudovítom Ludhom ako Zinovijom. Táto opera sa vracia do Neapola po 18 rokoch, kedy ju pre San Carlo hudobne pripravoval Mstislav Rostropovič, ktorý sa však počas skúškového procesu tak rozhádal s orchestrom, že desať dní pred premiérou z produkcie odstúpil.
Dmitrij Šostakovič: Ledi Makbet Mcenskogo ujezda – Teatro di San Carlo Napoli 2018 (zdroj FB)

 

Na premiéru Lady Macbeth s Jurajom Valčuhom a Ľudovítom Ludhom v Neapole prišla aj Claudia Cardinale

 

Drsná opera o Katerine, jej impotentnom manželovi a surovom despotickom otcovi, ktorý túži splodiť dieťa so ženou svojho syna ani po osemdesiatich rokoch nestratila nič zo svojej nespútanej divokosti a surovej až opisnej sexuality. Opera je naturalistická aj po hudobnej stránke. Hudba je neobvykle popisná a doslova ilustruje každý pohyb na javisku. Zatiaľčo priaznivci sú nadšení tým, ako detailne možno vo zvuku orchestra rozoznať všetko čo práve prebieha na scéne, odporcovia tvrdia, že hudba nenecháva žiadny priestor pre fantáziu poslucháča a dianie komentuje až otrockým spôsobom. Priznám sa, že patrím do prvej skupiny nadšencov, popisnosť hudby mi v tomto prípade nijako nevadí.

Teatro di San Carlo siahlo po inscenácii z dielne režiséra Martina Kušeja, ktorá určite patrí  k tým najzaujímavejším stvárneniam Lady Macbeth za posledných mnoho rokov. Produkcia bola pôvodne vytvorená pre Amsterdam a premiérovaná pred desiatimi rokmi. Práve uplynutie času ju preverilo ako “crème de la crème” rôznych režisérskych koncepcií, ktorými sa dá pristupovať k stvárneniu tejto opery. Scéne dominuje obrovská a zo všetkých strán presklená “klietka” umiestnená v strede javiska. Ide o tzv. “zlatú klietku” symbolizujúcu prepych, v ktorom je Katerina uväznená. Má v nej všetko a pritom vlastne nemá vôbec nič. “Buržoázny” blahobyt hlavnej hrdinky je predstavovaný nekonečným množstvom topánok rozmiestnených po jej obvode, presahujúci aj počet párov Imeldy Marcosovej.

Okolie klietky je chápané ako preriférny región temnoty a špiny. Väčšina násilia sa potom odohráva práve v tomto priestore. Tam je aj počas mohutnej davovej scény v blate znásilňovaná Aksinja, tam je do krvi dobitý Sergej a do zeme zahrabávaný zavraždený Zinovij. Dobre sa v ňom vyníma všetko, čo reprezentuje zaostalé a primitívne Rusko.

Sexuálna scéna medzi Katerinou a Sergejom je inscenovaná za použitia stroboskopického svetla, takže divák pri zábleskoch vidí len krátke útržky súlože, čo pomáha vytvoriť relatívne dramatický efekt a zároveň milostný akt získava na vierohodnosti svojho stvárnenia, pretože vyslovene realistické vykreslenie by samozrejme nebolo možné. To čo divák nevidí je aj tak dostatočne ilustrované Šostakovičovou hudbou.

Dmitrij Šostakovič: Ledi Makbet Mcenskogo ujezda – Napoli 2018 – po obvode klietky vidieť množstvo párov topánok (zdroj archív autora)

Telo zavraždeného Zinovija je po nájdení odvlečené na policajnú stanicu, čo je odchýľkou od pôvodného textu libreta. Ďalšou, tentokrát významnejšou zmenou je, že namiesto putovania odsúdených do vyhnanstva na Sibíri je v inscenácii stvárnená len obyčajná väznica v Mcensku, teda dosť ďaleko od studeného východu krajiny. Sonetka si tak nepotrebuje zaobstarať pančuchy preto, aby sa chránila pred studenou sibírskou zimou, ale získava ich ľsťou od Kateriny len kvôli tomu, aby ju tým ponížila. To vyznieva svojim spôsobom ešte viac kruto a oveľa brutálnejšie, než v originálnej verzii.

Najvýraznejšia zmena oproti pôvodnému textu prichádza až na záver opery, kedy Katerina nespácha sebevraždu skokom do rieky, ale spoluväzni ju obesia práve na inkriminovaných (teraz už) Sonetkiných pančuchách. Zatiaľ čo v pôvodnej verzii skokom do rieky mizne Katerina z očí diváka a hudba napreduje k finále aj bez nej, teraz obesená Katerina visí pred očami divákov až do posledného taktu opery a zatiahnutia opony, čo opätovne pôsobí oveľa sugestívnejšie, drastickejšie a expresívnejšie, než originál. Nie som priaznivcom režisérskeho vytvárania odchýliek od libreta, ale v tomto prípade uznávam, že mi nielenže nijako nevadili, ale práve naopak, jednoznačne umocňovali vyznenie diela. A predovšetkým mi imponovalo, že réžia je v každom jednom momente v súlade s hudbou, dokonca ju na viacerých miestach výrazne  podporuje čo je dnes pri moderných réžiách pomerne vzácny jav. Dojem, ktorý táto verzia zanecháva v divákovi je v skutku impozantný.

Reklama
  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na