La traviata v Banské Bystrici. Publikum ji chce, i jako nedomyšlenou retrospektivu

Tretia opera z takzvanej trilogia popolare, teda trojice najhranejších diel zo začiatku strednej tvorivej periódy Giuseppe Verdiho, La traviata, stojí podľa zdroja operabase.com na čele rebríčka najfrekventovanejších opier vôbec. Situácia na Slovensku tento stav len potvrdzuje. V Slovenskom národnom divadle je v repertoári v nezmenenom tvare plné štvrťstoročie, v Štátnom divadle v Košiciach dve desaťročia. Krátkodobý výpadok v banskobystrickej Štátnej opere zaplátala nová podoba Verdiho opery, ktorej prvá premiéra sa pred beznádejne vypredaným hľadiskom odohrala v piatok. Alternujúce obsadenie sa dostane k slovu až po skončení festivalu Operalia Banská Bystrica, dosť nešťastne preneseného z augustového termínu a open-air prostredia do bežných októbrových dní. Z prázdnej mapy letných operných festivalov na Slovensku tak vymizla aj posledná, chradnúca stopa. To ale nie je téma aktuálnej premiéry.

La traviata v Banskej Bystrici. Publikum ju chce, aj ako nedomyslenú retrospektívu

Publikum po La traviate baží. A ukázalo sa, že mu je vcelku jedno, v akej vizuálnej a hudobnej podobe ju dostane. Postaviť novú inscenačnú verziu natoľko známeho a obohraného titulu je nepomerne väčším rizikom než prísť s raritou. Režisérka a choreografka Dana Dinková si tento fakt plne uvedomovala, a preto načrtla zámer s pootočením uhla pohľadu. Jej koncepcia však až natoľko originálna nebola a najmä, nepodarilo sa jej naplniť vlastnú víziu tak, aby priniesla zmysluplne zdôvodnenú alternatívu „tradične“ uchopeného príbehu. Inscenovať akékoľvek dielo ako retrospektívu života hlavnej postavy je pomerne často používaným východiskom. Ak je to len výkladový rámec, a rozvíjanie deja v jeho vnútri reflektuje súlad hudby, textu a diania na javisku, za priaznivej zhody okolností môže zaujať.

Režisérka však išla oveľa ďalej. Svojmu poňatiu prispôsobuje aj obsah opery v bulletine (čo je trocha sporné, ak chýba poznámka, že nejde o dej podľa Verdiho a Piaveho, ale o licenciu inscenátorov), hovoriaci už v prvých riadkoch o predsmrtných spomienkach kurtizány na rušný život. V tomto duchu je rozohrávaná aj predohra k opere. Čiže celá inscenácia má ambíciu odvíjať sa ako retrospektíva, so zdvojením (či skôr rozdvojením) postavy Violetty. V symbolizujúcej podobe nosí jej hriešna tvár kostým červenej farby (predstavuje ju herečka), čistá (zosobnená speváčkou) zasa farby bielej. Polemizovať by sa dalo s polarizovaním charakteru hrdinky, ktoré sa snaží Dinkovej réžia navodiť. Rozlomená postava, raz s prítomnosťou oboch predstaviteliek na javisku, inokedy sa na ňom nachádza jedna z nich, je skôr oslabením dramatického a hlavne emotívneho účinku. Zvlášť vo vzťahu k Alfredovi, viazanému striedavo na reálnu a fiktívnu, priam pantomimickú partnerku.

Nepodarilo sa mi na prvé videnie prečítať a vycítiť pridanú hodnotu tejto dvojjedinej Violetty. Strácal sa mi zmysel, aj pri rešpektovaní rozohrania deja ako spomienky na minulosť, prečo napríklad na plese u Flory bola postava prítomná (dokonca v podobe „bielej“ Violetty) už pred jej reálnym príchodom. Celé toto prelínanie sa mi javilo – poznajúc Dinkovej blízky vzťah k talianskej opere a Verdimu – nie ako nedôvera v silu originálu, ale ako samoúčelný ťah či násilne včlenený odlišovací znak. Trocha naivný mi prišiel aj opätovný Alfredov pokus o sex na stole, po zdvihnutí „vyplatenej“ Violetty zo zeme, v treťom obraze. To bola slabá náplasť na chýbajúce vášne v iných scénach. O manévrovaní s hereckým alter egom (nosenie nad hlavami) ani nehovorím. Otázkou je, prečo v chvíli smrti ostáva Violetta sama, prečo zo scény (len tak mimochodom, podobne ako boli zaranžované aj všetky príchody) mizne aj Alfredo.

Dá sa pochopiť, že Dinkovej choreografické zázemie sa prejavilo najmä v treťom obraze, keď na plese u Flory posunula do popredia tanečné stvárnenie výstupu cigánok i matadorov. Hoci pôsobí skôr ako kabaretná šou. Ak však zbor uviedla do kývavého pohybu s opakovaných nadvihovaním čiaš aj v Brindisi, to už bolo nemiestne a skôr trápne. Celkovo sa aranžmány vytlačili na proscénium a chýbala im priestorová prepracovanosť. Skrátka, postavy sa objavili, odspievali a zmizli. Zrkadlenie vnútra charakterov prostredníctvom rozvešaných črepín zrkadla by malo chvíľkový zmysel, no pri nemeniacej sa scéne ostalo ako prázdne klišé. Ak sa v zrkadlách premieta Violettin osud, ak sa ona snaží očistiť sa od svojich hriechov a odpúšťa jej jedine Alfredo (voľný citát z režisérkinho príhovoru v bulletine), prečo sa práve on zo scény umierania stráca? Je Dinkovej Alfredo povrchným slabochom s predstieraným citom? Ťažko sa hľadá, pri nemastnom-neslanom výkone interpreta, vierohodná odpoveď.

Nie je to však všetko. Je tu barlička navyše. Tou je zrkadlová scénografia Jaroslava Valeka. Efekt zrkadlenia je dnes azda najtriviálnejšou formou „sondovania“ ľudského vnútra a ak sa javiskový vzhľad zásadnejšie nemení počas všetkých štyroch obrazov, výsledkom je nudný a statický tvar s chýbajúcou atmosférou. Balansovanie s gýčom je pre tohto scénografa príznačné. Tento raz hlavne v oboch obrazoch druhého dejstva zjavne chýbal zmysel pre mieru. Kostýmy navrhla Adriena Adamíková v súlade s predstavami réžie.

Ak malé divadlo, akým je banskobystrická Štátna opera, disponuje troma vlastnými dirigentmi (z nich dvoma preverenými a osvedčenými), bolo záhadou, prečo pozvali na túto pozíciu zahraničného hosťa. „Pozlátka“ talianskeho pôvodu Janovčana Lorenza Tazzieriho sa rozplynula už počas predohry v matných sláčikoch, hlavne husľovej sekcie. Dirigent nepriniesol ani ucelenú, v agogike vypointovanú a v dynamike plastickú koncepciu, ani dôraz na súhru javiska s orchestrálnou jamou, ani výrazové vypracovanie postáv. Prevažoval nediferencovaný a predimenzovaný zvuk s množstvom chýb, ktorý neumožnil vytieňovať široké spektrum emócií a jemne stúpajúcich gradácií, vyžarujúcich z cituplných pasáží predlohy. Zato o triviálne „dychovkové“ sekvencie nebola núdza. V takej slabej forme hrajúci, nemuzicírujúci Orchester Štátnej opery, som nepočul už veľmi dávno. Žiaľ, aj zbor pod vedením Ivety Popovičovej sa nechal strhnúť silnou zvukovou hladinou a hlasy jednotlivcov občas až príliš trčali.

Pomerne vzdialene od princípu verdiovskej interpretačnej poetiky uviazlo obsadenie trojice hlavných postáv. Katarína Procházková sa k Violette vrátila po deviatich rokoch od minulej inscenácie a za ten čas sa jej pôvodne subretný soprán zmenil. To, čo jej chýba stále (je to danosť, nie jej vina), je nedostatok farebnej vrúcnosti a emotívnej „italianity“. Jej prednosťou je zvučný a v polohách vcelku vyrovnaný lyrický soprán slovanského timbru, a to aj napriek tomu, že kultúra frázovania sa u nej evidentne zlepšila. Či nadužívanie vrchných dynamických dimenzií, s miestami pribúdajúcim vibratom, a len ojedinelé piano (ako pekne zapôsobilo v prvej časti árie z tretieho dejstva!) súviselo s neadekvátnym dirigentským povelom, alebo bolo technicky núdzovým riešením, si neodvážim odhadnúť. Nazdávam sa však, že hoci Katarína Procházková vokálne ideálnou Violettou nie je, pri senzitívnejšom narábaní s dynamikou, a miestami aj precíznejšej intonácii, by mohla dosiahnuť podstatne lepší výsledok.

Problémom bol aj ďalší prizvaný hosť z Talianska, tenorista Alessandro Fantoni ako Alfredo. Po stránke technickej má natoľko okaté medzery, že nedokáže čisto intonovať ani v bezproblémovej strednej polohe. Do vyšších sfér sa dostáva forsírovaním, hlas je tvrdý a strácajú sa aj občas predsa vynorené záblesky autentického talianskeho timbru a fráz. Či ho Dinkovej predstava viazať sa k dvom obrazom Violetty zmiatla mentálne, alebo je natoľko herecky toporný, nevedno. No to, čo na javisku preukázal, bol zastaraný vonkajší pátos a chytanie sa za srdce.

Omylom v obsadení bol Šimon Svitok ako Giorgio Germont. Po vokálnej stránke rola presahuje možnosti jeho dramatického barytónu, ktorý síce v ojedinelých tónoch znie kovovo pevne, no legatové oblúky a mäkké frázy sú mu na míle vzdialené. Aj po stránke hereckej z neho réžia nevytiahla viac výrazových vrstiev. Žiaľ, trojica protagonistov ukotvila silovým a dynamicky nediferencovaným spievaním novú Traviatu do provinčných sfér, z akých sa banskobystrický súbor neraz úspešne vymanil.

Menšie postavy boli obsadené prezieravejšie než ústredné. Vhodne sa v nich uplatnil Peter Račko (Gaston), Matúš Bujňák (Markíz d’Obigny), Ivan Zvarík (Doktor Grenvil), z Bratislavy luxusne prizvaný Ján Galla (Barón Douphol), no najpresvedčivejšie znel plný a sýty mezzosoprán Judity Andelovej ako Flory Bervoix. Vopred cítim argumenty divadla i fanatických nadšencov, ktorými sa budú vyviňovať z výsledku premiéry. Preplnené hľadisko, standing ovations, bravó účinkujúcim a tímu tvorcov. Áno, to všetko (ako vždy) bolo… Žiaľ, do objektívnych a nadregionálnych kritérií to má preďaleko. A odhalenie vari jediného originálneho momentu novej Traviaty, otvorenie Germontovej barytónovej cabaletty z druhého dejstva No, non udrai rimproveri, si sotva niekto povšimne.

Hodnotenie autora recenzie: 35 %

 

Giuseppe Verdi:
La traviata
Hudobné naštudovanie: Lorenzo Tazzieri
Dirigent: Lorenzo Tazzieri
Réžia: Dana Dinková
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Adriena Adamíková
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Zbor, balet a orchester Štátnej opery
Premiéra 20. októbra 2017 Štátna opera Banská Bystrica

Violetta – Katarína Procházková (alt. Mariana Hochelová)
Alfredo – Alessandro Fantoni (alt. Dušan Šimo)
Giorgio Germont – Šimon Svitok (alt. Zoltán Vongrey)
Flora Bervoix – Judita Andelová (alt. Carmen Ferenceiová)
Gaston – Peter Račko (alt. Michal Hýrošš)
Markíz – Matúš Bujňák (alt. Martin Popovič)
Barón – Ján Galla (alt. Igor Lacko)
Dottore – Ivan Zvarík (alt. Marián Hadraba)
Annina – Eva Lucká (alt. Oľga Hromadová)
Sluha u Flory – Karol Kurtulík
Violetta – obraz – Veronika Fekiačová

www.stateopera.sk