S inspirací červených neonů: Faust v Amsterdamu

  1. 1
  2. 2

S inšpiráciou červených neónov 

Na rozdiel od názvov väčšiny dominantných kultúrnych inštitúcií v metropolách zriadených ako konštitučná monarchia, ktoré vkladajú do svojich názvov prívlastok „kráľovský“, sídlo hudobného divadla v Amsterdame sa volá prosto – Národná opera a balet. V modernej budove na Waterlooplein, otvorenej roku 1986, pôsobí jeden z najvyspelejších, dramaturgicky a interpretačne najambicióznejších súborov Európy.

Končiaca sa sezóna 2013/2014 ponúkla napríklad kompletný Wagnerov Prsteň Nibelungov pod taktovkou Hartmuta Haenchena a v réžii Pierra Audiho (riaditeľa divadla), Gluckovu Armidu (dirigent Ivor Bolton, réžia Barrie Kosky), šéfdirigent súboru Marc Albrecht sa podpísal pod Prokofievovho Hráča (režisérkou bola známa Andrea Breth) a Arabellu Richarda Straussa (na čele inscenačného tímu s Christofom Loyom). Májové termíny patrili sérii predstavení Gounodovho Fausta, z ktorých som navštívil tretiu reprízu. V súčasnosti už vrcholia prípravy na premiéry posledných titulov sezóny, novinku Martijna Paddinga Laika (uvedenú ju v „starom“ Stadsschouwburgu) a Verdiho Falstaffa, pod ktorého sa podpisujú Daniele Gatti a Robert Carsen.Gounodov Faust sa vrátil do Amsterdamu po štyridsiatich piatich rokoch ako koprodukčný projekt s Teatro Real v Madride. Španielsko vložilo do inscenácie katalánsky tím, vedený režisérom Alexom Ollém, jedným z umeleckých vedúcich moderne orientovanej divadelnej spoločnosti La Fura dels Baus, existujúcej od roku 1979. Vizuálny tvar spolu s nim formovali Ollého blízki spolupracovníci a divadelno-esteticky spriaznení umelci – scénograf a zároveň tvorca videoprojekcií Alfons Flores a kostýmový výtvarník Lluc Castells. La Fura del Baus (Ollé vždy pod menom uvádza svoju materskú spoločnosť) má za sebou zaujímavé výsledky v mnohých operných a festivalových domoch světa (nevynímajúc Paríž, milánsku La Scalu, Rím či Wiener Festwochen) a čerešničkou na ich biografickej torte je otvárací ceremoniál Olympijských hier v Barcelone roku 1992.

Amsterdamský Faust pochopiteľne vo vizuálnom rukopise niesol výraznú pečať svojich tvorcov. Globálne pôsobí ako opulentná svetelno-farebná inštalácia, niečo medzi šou mašinériou s video čarovaním na strane jednej a zaujímavými výkladovými myšlienkami na strane opačnej. Predsa len sa nazdávam, že je namieste otázka, či zasadenie deja a vyrozprávanie niektorých výjavov neskrývajú túžbu povýšiť pozíciu inscenátorov nad samotnú predlohu. Nechcem tým vôbec spochybňovať princípy moderného divadla (sú mi bližšie než muzeálne javiskové milieu), no vítam skôr, keď sa tak deje pomocou súčasných výrazových prostriedkov a nie iba akcentom na vonkajškové efekty, alebo na vyhútaný paralelný príbeh. V prvom rade však by scénické dianie malo korešpondovať s poetikou hudby a nenútiť diváka k odpútavaniu pozornosti od nej. Sme predsa v opere, nie v činohre ilustrovanej hudbou a spevom.Alex Ollé niekoľko citeľných posunov do príbehu vniesol. Už v prológu sa odkrýva nie práve najľahšie identifikovateľná scenéria, orámovaná bielym neónom. Lokalizáciu pomáha rozlúštiť vari len premietaný titulok. Z neho sa dozvedáme, že sme v akomsi výskumnom centre pre bunkovú biológiu. Spomedzi masy záhadných bytostí v opare červeno-zlatistých závesov sa oddelí zopár osôb, oblečených do hermeticky uzavretých kombinéz. Jednou z nich je Faust, ktorý po zmene túži ani nie pre omladenie a rozkoši (napokon, nie je starým doktorom, ale vedcom v najlepších rokoch, pôsobiacim mladšie, ako keď mu Mefisto odníme hnedovlasú parochňu), ale asi preto, že jeho vedecký program sa naplnil (?). Vyzliekajú ho zo skafandra, dáva si biely plášť a po podpísaní paktu s Mefistofelom mu diabol strhne z hlavy parochňu a zoblečie plášť. Faust ostáva po celý čas v šedom obleku a roláku. „Kotvou“ jeho pracoviska je len kreslo, nemeniace svoju polohu na proscéniu a v závere napomáhajúce k dešifrovaniu pointy. Mefisto – pokušiteľ naopak strieda tváre a kostýmy. Prvé dejstvo natíska len jednu z otázok, ktoré budú po celý večer zamestnávať fantáziu a obrazotvornosť diváka. Pravda, pokiaľ sa neoddá len optickým pôžitkom z trocha cirkusového čarovania farbami.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na