Sadko v Bratislavě. Mládeži nepřístupná pohádka?

Sadko v Bratislave. Mládeži neprístupná rozprávka?

So Sadkom, operou v siedmich obrazoch na libreto samotného skladateľa, Vladimíra Belského a Vladimíra Stasova, sa v Bratislave stretla len staršia generácia, a to počas javiskovej prítomnosti inscenácie od októbra 1960 do januára 1962. V piatok sa dielo, premiérované na prelome rokov 1897 a 1898 na súkromnej scéne Solodovnikovho divadla v Moskve, vrátilo na dosky Opery Slovenského národného divadla v koprodukcii s Flámskou operou v Antverpách a Gente.

Nikolaj Rimskij-Korsakov (1844 – 1908), jeden z najvýraznejších reprezentantov takzvanej Mocnej hŕstky, bol síce autodidaktom a už v ranom detstve preukázal nevšednú muzikálnosť, no spočiatku si plnil iný sen. Námornícky. V Petrohrade mal popri štúdiu na vojenskej akadémii možnosť spoznávať koncerty a operu a zoznámiť sa so skladateľom Balakirevom. Ten ho prijal do svojho krúžku mladých hudobníkov, medzi Dargomyžského, Musorgského, Borodina. Boli to fanatici s rôznymi civilnými profesiami, odhodlaní vniesť do národnej hudobnej tvorby pokrokové myšlienky. Rimského-Korsakova, hoci sa komponovať naučil sám, pozvali už ako 27-ročného prednášať na petrohradské konzervatórium, čo ho motivovalo k ešte hlbšiemu štúdiu hudobnej teórie. Dodnes jeho tvorba prežíva vďaka schopnosti majstrovskej inštrumentácie, až rafinovane pestrej, farebnej, náladotvornej, ale aj psychologicky hĺbavej. Patrí ešte do éry romantizmu, hoci v čase vzniku Sadka a neskorších autorových opier už v Taliansku prekvital verizmus. Na druhej strane, začuť v ňom aj inšpiráciu Richardom Wagnerom, konkrétne Zlatom Rýna.

Napriek tomu, že režisér novej inscenácie, americký rodák a súčasný umelecký riaditeľ Anglickej národnej opery v Londýne Daniel Kramer, deklaroval subjektívne vnímanie partitúry Sadka ako filmovej hudby (čo sa mi nezdá celkom priliehavé, hoci nie som filmovým divákom), zároveň jej pripísal rozhodujúce miesto vo formovaní svojho javiskového poňatia. Do akej miery sa mu to podarilo, na to jednoznačnú odpoveď nájdeme ťažko. Kramer zatiaľ nemá za sebou veľa operných inscenácií, vo svojej štyridsiatke je na tomto poli skôr neprečítaným nováčikom. Celkom jednoznačne sa však prihlásil k dnes prevažujúcemu (hoci z hľadiska umeleckých výsledkov veľmi rôznorodému) trendu neponechávať diela v podobe, akú do nich zakódovali autori. Paušálna snaha hľadať vo všetkých partitúrach, respektíve libretách, skryté motívy, neraz umelo nadstavené metafory, zrkadlenia dneška, to nie je cesta zaručujúca automaticky „modernosť“. Mala by to byť alternatíva. Príkladov, že aj táto cesta funguje, nájdeme vo svete (i v blízkych českých divadlách) dosť a platí to aj v opačnom garde.

V Sadkovi, opierajúcom sa o takzvané byliny (ruské epické hrdinské básne), inscenátori silne zapochybovali, či ide o vôbec o rozprávkový príbeh. Stavili na kartu jednak odfolklorizovania deja, jednak jeho posunu z polohy mystickej štylizácie do časopriestoru skôr aktualizujúceho. Oba zámery sa naplnili len čiastočne. Dej opery prestáva niesť črty realizmu vo chvíli, keď doňho vstupujú podmorské (teda nadprirodzené) bytosti. Daniel Kramer však vnáša do výkladu celý rad viac či menej akcentovaných nových podnetov. Vo vzťahu k predlohe, hoc aj poňatej metaforicky, bližších i vzdialenejších a v kvantite zrejme väčšej, než samotné dielo unesie. Napríklad motív patriarchátu verzus ženského sveta je skôr umelo nadstavená rovina, podobne ako vtisnutie prvku svetonázorového posolstva (pranierovanie materiálnej chamtivosti) – čo sú témy, ktoré k rozprávkovým námetom jednoducho patria. Stavať na nich filozofiu výkladu je trocha pritiahnuté za vlasy.

Přečtěte si takéZpola (?) zapomenuté opery: Nikolaj Rimskij-Korsakov

Daniel Kramer však išiel ďalej aj v zmene charakteru niektorých postáv. Z guslara Sadka (gusle boli ruským strunovým nástrojom, sprevádzajúcim ľudové spevy) sa stal spevák v nočnom klube, z Nežatu (čo je nohavičková mužská postava, zverená altistke) barová speváčka. Obom prisúdil dekoratívny mikrofón, ktorý ich sprevádza celým príbehom. Ani záver nevyznieva optimisticky. Sadko sa síce vracia do rodného Novgorodu, podľa režiséra (čo je odklon od originálu) však nie k svojej manželke. Vynorila sa, zrejme po prvýkrát v histórii uvádzania diela, aj ďalšia otázka. Vedenie divadla (z tlačovej besedy vyplynulo, že bez konzultácie s inscenátormi) označilo inscenáciu ako nevhodnú pre mládež do 17 rokov. Dôvody? Podľa riaditeľa opery by divák pod odporúčaným vekovým limitom ťažko pochopil výkladové podobenstvo (trocha podceňujúci verdikt). Podľa režiséra, korigujúceho pôvodné spontánne vyjadrenie o „mládeži prístupnosti“ na isté zapochybovanie, by vizualizácia niektorých scén predsa len nemusela byť pre diváka detského veku. Prišli teda dve rôzne verzie vysvetlenia.

Už tento moment kontroverznosti výpovedí podnietil k nazeraniu na inscenáciu aj cez prizmu odporučenia imaginárnej „etickej komisie“ divadla. Problémom asi nebude neschopnosť pochopenia režijného zámeru, hoci aj dosť zašifrovaného. Jednoducho, diváka nečaká rozprávka, hoci jej pointu z príbehu vykoreniť nemožno. K tomu smeroval text v bulletine a tiež pred verejnosťou utajený dramaturgický úvod, ktorý v bufete sledovala len hŕstka náhodných divákov. Pokiaľ by išlo o novinku v praxi Opery Slovenského národného divadla, pýtam sa, prečo nebola spropagovaná. Pred 2. premiérou sa už nič podobné neudialo, takže išlo len o slepý výstrel. Nezrozumiteľnou pre návštevníka sa nezdá byť ani symbolika zlatej rukavice Volchovny, nahrádzajúca tri zlaté rybky pre splnenie Sadkových túžob. Skôr teda princíp „rozprávky pre dospelých“ tkvie vo vizuálnom stvárnení opery.

Scénografka Annette Murschetz pripravila jednoduchú zošikmenú scénu pokrytú zeminou. Nad ňou sa nachádza veľké projekčné plátno, na ktorom sa permanentne znázorňujú rôzne výjavy, viac či menej reflektujúce myšlienky deja a asociácie, v menšej miere emócie. Táto výkladová poloha už siaha takmer na hranicu vytvorenia paralelného a s podstatou opery nie celkom súvisiaceho príbehu. Od reálnych filmových sekvencií (futbalový zápas, „dokumentárne“ zábery počas árií cudzích kupcov, letiskový terminál a interiér lietadla), cez abstrakciu úkazov prírody a mora (inak v inscenácii dosť odstrčeného), až po erotické animácie (tancujúci penis) či obrazy nahých ženských tiel. Niektoré aranžmány zasa až zbytočne akcentujú násilie, napríklad do krvi zlynčovaný a do spodných nohavíc vyzlečený Sadko (s dámskymi nohavičkami natiahnutými cez hlavu) v závere prvého obrazu. V kolísavej miere sa vinú aj okolo neskoršieho deja. Danielovi Kramerovi a jeho tímu (okrem už spomenutej výtvarníčky je to kostymérka Constance Hoffman a videový dizajnér Darrel Maloney) sa na jednej strane podarilo vytvoriť provokatívnu výpoveď, určite premyslenú a verbálne zdôvodnenú, na druhej však, možno aj mixom spracovania najrozmanitejších podnetov, nie celkom reflektujúcu jadro diela Nikolaja Rimského-Korsakova.

Za hudobné naštudovanie prevzal zodpovednosť šéfdirigent Rastislav Štúr. Zbory, ktoré aj po istých škrtoch majú veľký priestor, naštudoval Pavel Procházka. Obaja so svojimi kolektívmi uchránili ruského „ducha“ partitúry, z Kramerovej réžie sa neraz vytrácajúceho. Dirigent si vychutnával pestrofarebnosť inštrumentácie, jej dôvtip a majstrovskú kombináciu nástrojov, ale strážil rovnako aj náročné rytmické konfigurácie. Snažil sa diferencovaním zvuku prekonávať aj zdĺhavejšie pasáže (najmä v prvej časti večera, v ktorej sú štyri zo siedmich obrazov), kde tok deja poľavuje z akčnosti. Veľké zborové pasáže boli tiež starostlivo pripravené a prednesené vo veľkom dynamickom oblúku. Pokiaľ zbor vyšiel do prednej časti javiska (zeminou pokryté pódium trocha pohlcovalo zvuk), znel v plnej farebnej kráse a sile. Z hudobnej stránky mala 2. premiéra ešte vyššiu úroveň ako piatková.

Dominantnou postavou opery je titulný Sadko, ktorý takmer neschádza z javiska. Tenorový part síce nie je exponovaný vo vysokej polohe, pohybuje sa zväčša v strede a vyššom strede, nárokuje si však dramatický materiál so schopnosťou tvoriť dlhé frázy a zároveň modelovať deklamačný recitatív. Michal Lehotský, jediný aktuálny predstaviteľ Sadka (v bulletine uvedený Zurab Zurabishvili sa nezúčastnil bratislavského skúšobného procesu a údajne by mal do konca sezóny hosťovať), má podstatné predpoklady na zvládnutie roly. Predovšetkým po technickej stránke. Jeho spinto tenor má veľmi zdatnú dychovú techniku, timbrom je síce talianskejším Sadkom, to ale charakter partu ani pri istých belcantových náznakoch nemení. Dokázal si rozložiť sily na všetkých sedem obrazov i za cenu menšej priebojnosti tónu (na 1. premiére) v úvodných výstupoch. Čo v Lehotského kreácii trocha chýbalo, bola dôslednejšia artikulácia práve v deklamačných pasážach.

Z troch ženských rolí, oproti Sadkovi menej dominujúcich, je z dejového hľadiska najdôležitejšia Volchovna, ktorú stvárnila na 1. premiére Ľubica Vargicová. Keďže nejde o koloratúrny part, musela sa vyrovnať s veľkými plochami aj v strednej a nižšej polohe. V nej trocha chýbala väčšia sýtosť materiálu. Charakterom mladodramatického sopránu má k postave o čosi bližšie Adriana Kohútková, ktorej vokálne a farebné ťažisko tiež spočinulo vo vyššej polohe.

Monika Fabianová sa vcelku zdarne vyrovnala s úlohou Ľubavy, no skutočný zážitok z tmavého, teplého a obsažného tónu priniesla až alternujúca Terézia Kružliaková. Denisa Šlepkovská (Nežata oboch predstavení) sa v hĺbkach kontraaltovo položenej „nohavičkovej“, teda mužskej úlohy, pomerne dosť strácala. Každá z troch postáv kupcov má po jednej árii, ktorú kompetentne zaspievali v basovom materiáli zrnitý Jozef Benci (Varjažský hosť), štíhlo a koncentrovane lyrický Ľudovít Ludha (Indický hosť) a kantabilný Aleš Jenis (Benátsky hosť). Na 2. premiére vykázal isté intonačné nepresnosti Jiří Sulženko (Varjažský hosť), trocha menej výrazu Tomáš Juhás (Indický hosť) a najfarebnejšie znel kovovo lesklý barytón Daniela Čapkoviča ako Benátskeho hosťa. Výrazný, najmä vo vyššej polohe, bol Peter Mikuláš ako Morský cár. Alternujúci Jozef Benci znel zasa sonórnejšie v hĺbke. Na piatkovej premiére boli slabo obsadené epizódne roly.

Uvedenie Sadka Nikolaja Rimského-Korsakova bude síce polarizovať mienku verejnosti, no spoznanie tohto zaujímavého diela určite nebolo márne. Publikum na premiérach síce nijako zvlášť nejasalo, no provokatívny inscenačný tím sa zaobišiel bez hlasitých protestov. Až návštevnosť repríz ukáže, či nový repertoárový titul padol na úrodnú pôdu.

Hodnotenie autora recenzie:
hudobné naštudovanie a vokálna zložka: 80 %
réžia, scéna, kostýmy: 50 %

Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov:
Sadko
Hudobné naštudovanie, dirigent: Rastislav Štúr
Réžia: Daniel Kramer
Scéna: Annette Murschetz
Kostýmy: Constance Hoffman
Videodizajn: Darrel Maloney
Svetelný dizajn: Charles Balfour
Zbormajster: Pavel Procházka
Dramaturgia: Martin Bendík
(koprodukce Opera SND / Flámská opera Antverpy a Gent)
Orchester a zbor SND
Premiéra 26. a 28 januára 2018 nová budova SND Bratislava

Sadko – Michal Lehotský (alt. Zurab Zurabishvili)
Ľubava – Monika Fabianová / Terézia Kružliaková
Nežata – Denisa Šlepkovská (alt. Denisa Hamarová)
Varjažský hosť – Jozef Benci / Jiří Sulženko
Indický hosť – Ľudovít Ludha / Tomáš Juhás
Benátsky hosť/zjavenie – Aleš Jenis / Daniel Čapkovič
Morský cár – Peter Mikuláš / Jozef Benci
Volchovna –  Ľubica Vargicová / Adriana Kohútková
Duda – Juraj Peter (alt. Martin Malachovský)
Sopeľ – Ján Babjak / Martin Gyimesi
1. starejší – Ivan Ožvát / Jozef Kundlák
2. starejší – František Ďuriač / Dmytro Dubrovskyy

www.snd.sk