Se slzou v hlase. Beniamino Gigli a jeho epigonové

Svojím hlasom očaril Európu i Ameriku. Vlajku veľkých belcantových tradícií 19. storočia odovzdali Beniaminovi Giglimu jeho rímski pedagógovia Antonio Cotogni a Enrico Rosati. Cotogni bol Verdiho favoritom a prvotriednym barytonistom cárskej opernej scény v Moskve. Ako pedagóg vychoval také osobnosti, akými sú tenore assoluto Giacomo Lauri-Volpi, sopranistka Carmen Melis a neskorší obľúbenec Emy Destinnovej Dinh Gilly. Enrico Rosati po úspešnej pedagogickej práci v Ríme skúsil šťastie vo „Veľkom jablku“ – v New Yorku, kde odovzdával skúsenosti mladému Mariovi Lanzovi. Mená pedagógov sa neobjavujú na plagátoch, hoci práve oni majú na majstrovstve toho-ktorého umelca nemalú zásluhu. V prípade Beniamina Gigliho, ktorý prišiel na svet 20. marca 1890 v Recanati, len osem kilometrov od pútnického miesta Loreto, je otázka kvalitného vokálneho školenia priam signifikantná. Na svoje kvality upozornil už v roku 1914, kedy sa objavil na scéne Teatra Sociale v Rovigu v úlohe Enza v Ponchielliho Gioconde. Gigliho interpretačný štýl poznamenal prednes i kariéru celej plejády talianskych tenoristov, ktorý si z občas patetického „Beniaminella“ brali príklad v pozitívnom i v negatívnom zmysle slova.

Grandi Tenori
So slzou v hlase. Beniamino Gigli a jeho epigóni

Poďme pekne po poriadku. Beniamino Gigli bol „benjamínkom“ i doslovne – bol najmladším zo šiestich detí schudobnelého obuvníka v Recanati. Prvé stretnutie s hudbou – a s umením vôbec – mu sprostredkoval miestny dóm svätého Flaviána zo začiatku 13. storočia so znamenitými pamiatkami a s krásnym kazetovým stropom z roku 1620. Beniamino sa stal členom detského zboru pri recanatskom chráme, ktorý viedol organista Quirino Lazzarini. Ako člen malej scholy cantorum sa zoznámil so skladbami starých majstrov, ale tiež s dielom najznámejšieho skladateľa cirkevnej hudby vo vtedajšom Taliansku Lorenza Perosiho, kňaza a akademika, ktorý od roku 1898 zastával prestížny úrad riaditeľa zboru Sixtínskej kaplnky. Po rokoch, keď už bol Gigli chýrnym umelcom, mal to šťastie osobne sa stretnúť s týmto nasledovníkom Palestrinu, ktorý bol známy prísnym a samotárskym spôsobom života. Perosi prijal Gigliho vo svojom byte ako jedinú návštevu po rokoch osobnej „klauzúry“. Okrem hudby pápežského polyfonika Gigli prechovával osobitnú úctu k Verdiho Requiem. Toto dielo spieval veľmi rád, vystúpil aj na slávnostnom uvedení tejto „opery pre kostol“ v januári 1927 pri príležitosti 25. výročia Verdiho smrti.

Gigliho sen o speve bol počas neľahkých rokov jednotvárnej práce v lekárni v Recanati vzdialenejší než horizont nad miestnym vŕškom Colle dell’Infinito. Tento „Vrch nekonečnosti“ je pomenovaný po jednej z poém z pera slávneho básnika talianskeho ottocenta a recanatského rodáka Giacoma Leopardiho (je smutné, že zemetrasenie v októbri 2016 neušetrilo ani toto miesto a vyhliadku z návršia, ktorú ročne navštívia tisíce turistov z celého Talianska, museli uzavrieť kvôli poškodeniu muriva). Čakanie na úspech sa zdalo nekonečné. Svetielkom nádeje bolo presídlenie do Ríma, kde Gigliho brat Catervo študoval sochárstvo. Zaujímavosťou je, že onen Catervo Gigli bol jedným z umelcov, ktorí participovali na ambicióznom projekte vlasteneckého pamätníka Viktora Emanuela II. v srdci Ríma – áno, ide o tú monumentálnu hromadu mramoru, ktorú Rimania so štipkou sarkazmu radi prezývajú scrivania alebo macchina da scrivere – písací stroj. Kým Catervo kráčal za vábením sochárskej múzy, na Beniamina čakala prvá príležitosť ukázať svoj hudobný talent pred slávnou osobnosťou. Predspievanie u tenorovej legendy Alessandra Bonciho dopadlo nad očakávania. Spevák odporučil mladému adeptovi lyrického umenia, nech rozvíja svoje dispozície u dobrého pedagóga. Gigli sa po krátkom školení u menej známych súkromných učiteľov prihlásil na povestnú Accademiu di Santa Cecilia, kde budúcu hviezdu Metropolitnej opery prijali i napriek jej neznalosti obligátnej klavírnej hry. Beniamino totiž ovládal iba hru na nástroj, ktorý v členoch poroty nevzbudzoval práve pozitívne pocity – na saxofón. Tento nástroj si osvojil ešte v Recanati ako člen domáceho orchestríka Silvana Batelliho. Paradoxne práve saxofón mu podľa jeho vlastných slov sprostredkoval prvé dotyky s opernou hudbou. Melódie zostavené do rôznych potpourri vyhrávali recanatskí hudobníci na uliciach. Tu možno vystopovať Gigliho lásku k talianskym piesňam, ktoré neskôr s obľubou nahrával na gramofónové platne.

Na tomto mieste by som rada upozornila na omyl, ktorý sa medzi milovníkmi hudby často traduje. Skladby Santa Lucia, Torna a Surriento alebo Marechiare, ktoré sú ozdobou ľahšieho repertoáru všetkých tenoristov mediteránneho razenia, nie sú ľudové piesne. S folklórom nemajú nič spoločné – ich sladkobôľna melodika väčšmi korešponduje s kaviarenským prostredím pod neapolským nebom. Vznikli v tieni Vezuvu ako komponované piesne a salónne romance (prípad Tostiho) a šírili sa ako módna vlna z rozhlasových prijímačov a strieborného plátna (stačí si spomenúť na popevky Cesare Andreu Bixia v rytme foxtrotu, z ktorých Mamma, Parlami d’amore, Vivere a La mia canzone al vento žijú dodnes).

Ak si však myslíme, že Caruso a Gigli boli prví velikáni, ktorí tieto piesne priniesli svetu na „zašumených“ gramofónových platniach, sme na omyle. Canzonettu O Sole Mio neapolského mandolinistu Eduarda di Capua zaznamenal Giuseppe Anselmi už v roku 1907, teda necelých deväť rokov pred Carusovou slávnou nahrávkou z februára 1916. Pokiaľ ide o operný repertoár, taliansky tenor naturalizovaný v Amerike, Ferruccio Giannini, nahrával fragmenty z rôznych opier, najmä verdiovský repertoár, na staniolové valčeky fonografu ešte v rokoch 1896 a 1899. Pre zaujímavosť uvádzame, že v prípade Gianniniho nahrávky z Trubadúra pravdepodobne ide o prvú snímku tenorového vysokého c na záznamovom médiu – nie je to však slávna Manricova stretta, ale melódia tenorového partu Ah! Che la morte ognora zo scény so zborom Miserere, ktorú Giannini nahral na sklonku 19. storočia. Zachovala sa tiež Gianniniho interpretácia Denzovej veselej piesne o lanovke na Vezuv Funiculì, Funiculà. Nahral ju celkom šesťkrát – prvé verzie pochádzajú z roku 1896 a 1899, ďalšie datujeme do rokov 1903 a 1904 (pieseň vznikla v roku 1880). Gigli nahral túto skladbičku v rokoch 1924 a 1949.

Pristavme sa na chvíľu pri Gigliho opernom repertoári. Gro jeho javiskových postáv tvoril, pochopiteľne, tandem Puccini – Verdi. Dôležitým pilierom Gigliho operného portflólia je galéria postáv zo známych aj menej známych opier módneho verizmu. Gigli bol nezabudnuteľným Andrea Chénierom v revolučnej dráme Umberta Giordana (túto rolu považoval za svoju najmilšiu) i ruským šľachticom Lorisom Ipanovom v Giordanovej opere Fedora (v tejto úlohe kedysi debutoval Caruso).

V Mascagniho Cavallerii rusticane spieval na pozvanie samotného skladateľa, spolupracoval s ním často a rád (vystupoval ešte v Mascagniho Lodolette, Priateľovi Fritzovi, Iris a Malom Maratovi). Rolu Cania v Komediantoch však múdro odkladal až na roky vokálnej zrelosti.

Bol vášnivým Mauriziom z Cileovej Adriany Lecouvreur, Walterom v Catalaniho germánskej bájke Loreley, zaspieval si v Pietriho Maristelle, objavil sa v diele Pucciniho žiaka Franca Alfana Don Juan de Manara i v novej opere Prima Riccitelliho I Compagnacci z prostredia renesančnej Florencie. Vzhľadom na tento repertoár by sme dnes Gigliho označili nálepkou „veristický hrdina“. Jeho vokálny prejav mal však na míle ďaleko od kovového kriku, ktorý sa moderným milovníkom hudobnej drámy zvykne prezentovať ako synonymum plnokrvnej vášne. Gigliho hlas bol belcantovo školený s dojímavým mezza voce a po celé desaťročia kariéry si zachoval zvonivú rezonanciu, ktorú v Taliansku nazývame takmer nepreložiteľným termínom squillo. Gigli preto mohol rovnako bravúrne stvárniť úlohu Gennara v Donizettiho Lucrezii Borgia, Lyonela v Marthe Friedricha von Flotowa a Mozartovho Dona Ottavia. Bol fanfarónskym Nemorinom i vrúcnym Edgardom, z Verdiho postáv si obliekal kostým Vojvodu z Rigoletta, Alfreda, Riccarda, ale aj mlado-heroického dona Alvara a Radama z Aidy.

Z nemeckej literatúry naštudoval Wagnerovho Lohengrina, pravdaže v talianskom preklade, na začiatku kariéry sa blysol ako Massenetov des Grieux v Manon. Prehliadka Gigliho javiskových postáv udivuje svojou šírkou a pestrosťou. Slávny tenor má na tajomstvo pestrosti svojej galérie hrdinov celkom prozaický názor. Pre speváka je veľmi dôležité ekonomické narábanie s vlastnými interpretačnými schopnosťami. Bizetovho Dona Josého preto spieval prakticky až na konci umeleckej dráhy, Verdiho Otellovi a Rossiniho fioritúram sa dôrazne vyhýbal.

Osobitnú kapitolu v Gigliho kariére tvorí jeho pôsobenie na scéne Metropolitnej opery v New Yorku. Vstupenkou do newyorskej „Zlatej podkovy“ boli pre Gigliho dva zájazdy v Južnej Amerike, kde získal výbornú reputáciu. Taliansky impresário Giulio Gatti-Casazza, absolvent lodného inžinierstva v Janove, sa do dejín Metropolitnej opery zapísal zlatými písmenami, pretože pre „Metku“ objavil poklad v podobe veľkého Carusa. Tenorovi z Recanati ponúkol debut v Boitovom Mefistofelovi. Bola to šťastná voľba. V úlohe Fausta sa Beniamino Gigli vyznamenal už v roku 1918 na pamätnom predstavení k pocte Arriga Boita v La Scale, kde spieval pod taktovkou Artura Toscaniniho. Od roku 1920, kedy triumfoval ako Boitov Faust, patrilo Giglimu na scéne prvej americkej scény veľa večerov.

Ako kuriozitu si môžeme pripomenúť predstavenie Toscy z roku 1920, v ktorom Giglimu sekundovala niekdajšia javisková partnerka Enrica Carusa Ema Destinnová. New York však novému tenorovi priniesol práve zvýšenú konfrontáciu s umeleckým dedičstvom „zlatého hrdla“ z Neapola. Komparácii s Carusom sa Beniamino Gigli bránil do konca života – a právom. Caruso sa z pôvodne elegantného lyrického tenora vypracoval na robustný dramatický zjav (bol schopný zaspievať aj basovú áriu o starom plášti z Pucciniho Bohémy), no Gigliho hlas si zachoval esenciálnu lyrickú kvalitu aj v období, keď čelil repertoárovým výzvam spinto tenora. Zaujímavosťou je, že Puccini počítal s Giglim ako s Calafom v rodiacej sa Turandot. Gigli z toho nebol nadšený, pretože, ako priznáva v autobiografickej knihe Le Memorie (vyšla aj v slovenskom preklade pod názvom Môj život v speve v roku 1967), dramatická úloha Calafa nevyhovovala jeho hlasu. Nečakaná smrť skladateľa dala týmto plánom stopku a kostým exotického princa si napokon obliekol Miguel Fleta.

S kariérou, ktorá trvala bezmála 41 rokov, sa Beniamino Gigli rozlúčil sériou koncertov v Anglicku a v Amerike. Posledný z nich sa konal v roku 1955 v Chicagu. Mnohé zo živých nahrávok z týchto recitálov majú vysokú zberateľskú hodnotu.

Za všetky spomeniem jednu diskografickú perlu – záznam spoločného vystúpenia Beniamina Gigliho s vtedy tridsaťročnou Mariou Callas zo San Rema z decembra 1954. Gigli nemal v obľube excentrický vokálny rukopis gréckej tigrice, dával prednosť sopránovým kreáciám svojej dcéry Riny v štýle starej školy, ktorá však nikdy neprekročila tieň slávneho otca.

Antická múza spevu Melpomené 30. novembra 1957 určite plakala. Tenor zomrel v Ríme a odpočíva v rodinnej hrobke v Recanati. Zanechal po sebe desiatky nahrávok, ktorých technické zlepšovanie je gordickým uzlom nejedného zvukového technika. V Taliansku je možné navštíviť dve Gigliho múzeá – prvé je vo vile v Recanati, druhé nájdeme v meste Monfalcone. V prímorskom mestečku Porto Recanati je prístupná Arena Beniamino Gigli – romantická scéna pod holým nebom, kde sa konali koncerty ešte za Gigliho života.

Na záver našej cesty za umením Beniamina Gigliho sa pristavíme pri osobnostiach, ktoré spájalo puto Gigliho vokálnej maniery. Niektorým z nich sa podarilo viac či menej úspešne nadviazať na tvorivý odkaz svojho vzoru, iní – naopak – upadli do zabudnutia.

V roku 1913 – len rok pred Gigliho povestným debutom v Rovigu – prišiel na svet Ferruccio Tagliavini, ktorý si osvojil to najlepšie z prejavu recanatského slávika, ale i z majstrovstva Gigliho konkurentov, veľkého tenore di grazia Tita Schipu a belcantového štylistu Dina Borgioliho (Borgioli dával lekcie spevu Gigliho dcére Rine). Tagliavini vošiel do dejín povojnovej opery ako úspešný tenor po boku svojej manželky a javiskovej družky Pie Tassinari.

Podobne ako Gigli koketoval s ľahkou múzou, má na konte bohatú filmografiu a na platniach antológiu obľúbených canzoniet. Tenor z Campanie Francesco Albanese bol o rok starší než Tagliavini. Ťažiskom jeho repertoáru na opernom javisku boli najmä belcantové party v operách Mozarta, Spontiniho a Rossiniho, z Verdiho hudobnodramatického odkazu mal v „arzenáli“ Alfreda z Traviaty. Albanese za svoj úspech vďačil najmä sugestívnemu prednesu neapolských piesní, v ktorých bol jeho idolom práve maestro Gigli.

Pozoruhodný úspech v prednese neapolitán dosiahol aj Giuseppe Dal Pane, ktorý vystupoval na operetnej scéne pod pseudonymom Nilo Ossani.

Na pucciniovskom poli sa o priblíženie Gigliho veľkosti usiloval Gianni Dal Ferro, ktorý spieval aj s Gigliho častou sopránovou partnerkou v nahrávacom štúdiu, dramatickou heroínou Mariou Canigliou.

Poznáme ho ako predstaviteľa Roberta v Pucciniho juvenílii Le Villi. V tejto úlohe Dal Ferro exceluje na prvom štúdiovom komplete Pucciniho majstrovského dielka na značke Cetra z roku 1954 (mimochodom, Le Villi je opera, v ktorej Gigli nikdy nespieval). V šľapajach veľkého Recanatčana kráčal aj Gianni Poggi, patetický romantik, ktorý úzko spolupracoval s La Scalou a v roku 1951 účinkoval v prvom modernom predvedení Verdiho prvotiny Oberto.

Poggiho generačný druh Luigi Infantino začínal ako flautista, avšak po debute v Bohéme na scéne parmského Teatro Regio v roku 1943 bolo nad slnko jasnejšie, že jeho osudom je spev.

Infantino bol na rozdiel od Gigliho dobrým interpretom Rossiniho Almavivu z Barbiera a Ramira z Popolušky. V roku 1954 stál na javisku La Fenice ako Donizettiho Edgardo po boku Marie Callas v úlohe nešťastnej Lucie. V role Edgarda debutoval v roku 1948 ďalší sľubný talent Michelangelo Verso, Sicílčan, ktorého srdcovou záležitosťou boli neapolské melódie. O rok neskôr si Versa vybral ako jedného z účinkujúcich na benefičnom koncerte v Palerme sám Gigli, v danom období už opradený gloriolou legendy. Verso dostal privilégium otvoriť Gigliho koncert romancou od Luigiho Denzu, kritiku zaujal prednesom árie Rodolfa z Pucciniho Bohémy.

Gigli bol pre Versa celoživotným idolom, preto nás neprekvapí, že s operným javiskom a koncertným pódiom sa Michelangelo Verso rozlúčil po bohatej žatve úspechov v roku 1994 recitálom venovaným pamiatke svojho veľkého predchodcu. Medzi Gigliho epigónmi nesmie chýbať meno zaujímavého talianskeho tenoristu Lazzara Ferrariho, ktorý svojím hlasom očaril obdivovaného a zatracovaného básnika Gabriela d’Annunzia.

Ferrari údajne stál na scéne La Scaly v necelých šestnástich rokoch (čo sa podarí málokomu) a po presťahovaní do Paríža v roku 1949 si svojou interpretáciou populárnych talianskych piesní získal srdcia Francúzov. Žiaľ, nemilosrdne zapadol prachom a nestal sa ani len slovníkovým heslom – priezvisko Ferrari nám väčšmi evokuje značku áut než meno operného majstra. Naša žatva sa tým však zďaleka nekončí. Veď na renesanciu krásnych hlasov minulosti nie je nikdy neskoro.