Se slzou v hlase. Beniamino Gigli a jeho epigonové

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Ferruccio Tagliavini v opere Mefistofeles na scéne La Scaly (foto archív autorky)

Podobne ako Gigli koketoval s ľahkou múzou, má na konte bohatú filmografiu a na platniach antológiu obľúbených canzoniet. Tenor z Campanie Francesco Albanese bol o rok starší než Tagliavini. Ťažiskom jeho repertoáru na opernom javisku boli najmä belcantové party v operách Mozarta, Spontiniho a Rossiniho, z Verdiho hudobnodramatického odkazu mal v „arzenáli“ Alfreda z Traviaty. Albanese za svoj úspech vďačil najmä sugestívnemu prednesu neapolských piesní, v ktorých bol jeho idolom práve maestro Gigli.

Francesco Albanese vynikal lyrickými hlasovými dispozíciami (foto archív autorky)

Pozoruhodný úspech v prednese neapolitán dosiahol aj Giuseppe Dal Pane, ktorý vystupoval na operetnej scéne pod pseudonymom Nilo Ossani.

Nilo Ossani spievanie v opere zavesil na klinec, priazeň poslucháčov si získal ako interpret neapolských piesní (foto archív autorky)

Na pucciniovskom poli sa o priblíženie Gigliho veľkosti usiloval Gianni Dal Ferro, ktorý spieval aj s Gigliho častou sopránovou partnerkou v nahrávacom štúdiu, dramatickou heroínou Mariou Canigliou.

Gianni Dal Ferro s Gigliho sopránovou partnerkou Mariou Canigliou (foto archív autorky)

Poznáme ho ako predstaviteľa Roberta v Pucciniho juvenílii Le Villi. V tejto úlohe Dal Ferro exceluje na prvom štúdiovom komplete Pucciniho majstrovského dielka na značke Cetra z roku 1954 (mimochodom, Le Villi je opera, v ktorej Gigli nikdy nespieval). V šľapajach veľkého Recanatčana kráčal aj Gianni Poggi, patetický romantik, ktorý úzko spolupracoval s La Scalou a v roku 1951 účinkoval v prvom modernom predvedení Verdiho prvotiny Oberto.

Gianni Poggi na dobovej fotografii (foto archív autorky)

Poggiho generačný druh Luigi Infantino začínal ako flautista, avšak po debute v Bohéme na scéne parmského Teatro Regio v roku 1943 bolo nad slnko jasnejšie, že jeho osudom je spev.

Sicílsky tenor Luigi Infantino (foto archív autorky)

Infantino bol na rozdiel od Gigliho dobrým interpretom Rossiniho Almavivu z Barbiera a Ramira z Popolušky. V roku 1954 stál na javisku La Fenice ako Donizettiho Edgardo po boku Marie Callas v úlohe nešťastnej Lucie. V role Edgarda debutoval v roku 1948 ďalší sľubný talent Michelangelo Verso, Sicílčan, ktorého srdcovou záležitosťou boli neapolské melódie. O rok neskôr si Versa vybral ako jedného z účinkujúcich na benefičnom koncerte v Palerme sám Gigli, v danom období už opradený gloriolou legendy. Verso dostal privilégium otvoriť Gigliho koncert romancou od Luigiho Denzu, kritiku zaujal prednesom árie Rodolfa z Pucciniho Bohémy.

Beniamino Gigli a Michelangelo Verso v roku 1949 (zdroj archív autorky / michelangeloverso.com)

Gigli bol pre Versa celoživotným idolom, preto nás neprekvapí, že s operným javiskom a koncertným pódiom sa Michelangelo Verso rozlúčil po bohatej žatve úspechov v roku 1994 recitálom venovaným pamiatke svojho veľkého predchodcu. Medzi Gigliho epigónmi nesmie chýbať meno zaujímavého talianskeho tenoristu Lazzara Ferrariho, ktorý svojím hlasom očaril obdivovaného a zatracovaného básnika Gabriela d’Annunzia.

Zabudnutý fenomén Lazzaro Ferrari (foto archív autorky)

Ferrari údajne stál na scéne La Scaly v necelých šestnástich rokoch (čo sa podarí málokomu) a po presťahovaní do Paríža v roku 1949 si svojou interpretáciou populárnych talianskych piesní získal srdcia Francúzov. Žiaľ, nemilosrdne zapadol prachom a nestal sa ani len slovníkovým heslom – priezvisko Ferrari nám väčšmi evokuje značku áut než meno operného majstra. Naša žatva sa tým však zďaleka nekončí. Veď na renesanciu krásnych hlasov minulosti nie je nikdy neskoro.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat