Se slzou v hlase. Beniamino Gigli a jeho epigonové

Podobne ako Gigli koketoval s ľahkou múzou, má na konte bohatú filmografiu a na platniach antológiu obľúbených canzoniet. Tenor z Campanie Francesco Albanese bol o rok starší než Tagliavini. Ťažiskom jeho repertoáru na opernom javisku boli najmä belcantové party v operách Mozarta, Spontiniho a Rossiniho, z Verdiho hudobnodramatického odkazu mal v „arzenáli“ Alfreda z Traviaty. Albanese za svoj úspech vďačil najmä sugestívnemu prednesu neapolských piesní, v ktorých bol jeho idolom práve maestro Gigli.

Pozoruhodný úspech v prednese neapolitán dosiahol aj Giuseppe Dal Pane, ktorý vystupoval na operetnej scéne pod pseudonymom Nilo Ossani.

Na pucciniovskom poli sa o priblíženie Gigliho veľkosti usiloval Gianni Dal Ferro, ktorý spieval aj s Gigliho častou sopránovou partnerkou v nahrávacom štúdiu, dramatickou heroínou Mariou Canigliou.

Poznáme ho ako predstaviteľa Roberta v Pucciniho juvenílii Le Villi. V tejto úlohe Dal Ferro exceluje na prvom štúdiovom komplete Pucciniho majstrovského dielka na značke Cetra z roku 1954 (mimochodom, Le Villi je opera, v ktorej Gigli nikdy nespieval). V šľapajach veľkého Recanatčana kráčal aj Gianni Poggi, patetický romantik, ktorý úzko spolupracoval s La Scalou a v roku 1951 účinkoval v prvom modernom predvedení Verdiho prvotiny Oberto.

Poggiho generačný druh Luigi Infantino začínal ako flautista, avšak po debute v Bohéme na scéne parmského Teatro Regio v roku 1943 bolo nad slnko jasnejšie, že jeho osudom je spev.

Infantino bol na rozdiel od Gigliho dobrým interpretom Rossiniho Almavivu z Barbiera a Ramira z Popolušky. V roku 1954 stál na javisku La Fenice ako Donizettiho Edgardo po boku Marie Callas v úlohe nešťastnej Lucie. V role Edgarda debutoval v roku 1948 ďalší sľubný talent Michelangelo Verso, Sicílčan, ktorého srdcovou záležitosťou boli neapolské melódie. O rok neskôr si Versa vybral ako jedného z účinkujúcich na benefičnom koncerte v Palerme sám Gigli, v danom období už opradený gloriolou legendy. Verso dostal privilégium otvoriť Gigliho koncert romancou od Luigiho Denzu, kritiku zaujal prednesom árie Rodolfa z Pucciniho Bohémy.

Gigli bol pre Versa celoživotným idolom, preto nás neprekvapí, že s operným javiskom a koncertným pódiom sa Michelangelo Verso rozlúčil po bohatej žatve úspechov v roku 1994 recitálom venovaným pamiatke svojho veľkého predchodcu. Medzi Gigliho epigónmi nesmie chýbať meno zaujímavého talianskeho tenoristu Lazzara Ferrariho, ktorý svojím hlasom očaril obdivovaného a zatracovaného básnika Gabriela d’Annunzia.

Ferrari údajne stál na scéne La Scaly v necelých šestnástich rokoch (čo sa podarí málokomu) a po presťahovaní do Paríža v roku 1949 si svojou interpretáciou populárnych talianskych piesní získal srdcia Francúzov. Žiaľ, nemilosrdne zapadol prachom a nestal sa ani len slovníkovým heslom – priezvisko Ferrari nám väčšmi evokuje značku áut než meno operného majstra. Naša žatva sa tým však zďaleka nekončí. Veď na renesanciu krásnych hlasov minulosti nie je nikdy neskoro.