Šostakovičova Lady Macbeth v Neapoli s Valčuhou, Ludhou, Elgrem a také Claudií Cardinal

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Šostakovič si iróniu v hudbe aj napriek tomu, čo sa mu stalo, dokázal udržať naďalej. Mal ju vždy v sebe a aj v tých iných dielach ju cítiť. A ten jeho princíp, ktorý som popisoval na začiatku, že Sergej spieva Ja čelovek čuvstvíteľnyj a hudba hovorí úplný opak – znie pritom trápna administratívna polka – to je kľúč aj k jeho ostatným symfóniám. Keď  niečo napísal že je to takto, a znelo to pritom inak, tak to zjavne myslel presne naopak. Zoberte si jeho piatu symfóniu, ktorou si akože nasypal popol na hlavu a učinil pokánie voči režimu. Najpr musel zrušiť štvrtú symfóniu, lebo tú keby uviedol tak, ako bola, tak by si už asi určite privodil rozsudok smrti. A prezentoval namiesto nej tú piatu, optimistickú. Vtedy platilo heslo, že v socialistickom umení môže byť konflikt iba medzi dobrým a ešte lepším. Konflikt medzi dobrom a zlom sa nepripúšťal. Tak on teda napísal v tomto duchu tú piatu symfóniu, ale tá sa – v zmysle toho čo som hovoril – dá čítať minimálne dvomi spôsobmi. Končí sa v dur, tak je formálne optimistická,  ale posledný akord je unisono, takže naraz človek nevie či je to ešte dur alebo už mol… Tak potom teda, aký má symfónia vlastne záver? To je zrejme len taký “optimizmus”, ku ktorému vás prinútia.

Ďakujem za rozhovor.
***

 

Od vynájdenia kapučína k riadeniu opery

Teatro di San Carlo Neapol (zdroj commons.wikimedia.org / foto Armando Mancini)

Aké vlastne je divadlo, v ktoré dnes riadi Juraj Valčuha? Akú má minulosť a čo je na ňom zaujímavé dnes? Môžete si kúpiť lístok do kráľovskej lóže? A koľko stojí?

Tesne pred premiérou som sa v Neapole stretol aj s kurátorom divadla San Carlo – odborníkom, ktorý má históriu divadla tak povediac v malíčku a v popise práce. Urobil mi súkromnú prehliadku budovy a porozprával mi za hodinu o divadle to všetko najpodstatnejšie.

San Carlo je svojim spôsobom najstaršie divadlo na svete. Nie že by ruiny divadiel z doby starovekého Ríma neboli oveľa staršie, niektoré – ako napríklad aréna vo Verone – sa dodnes aj využívajú na operné predstavenia, avšak San Carlo je najstaršie divadlo s nepretržitou prevádzkou.

Od vybudovania stavby v roku 1737 až dodnes sa v ňom v podstate stále hrá. Bolo postavené už 41 rokov pred milánskou La Scalou, 55 rokov pred La Felice v Benátkach a 138 rokov pred parížskou operou Palais Garnier. Treba pritom zdôrazniť fakt, ktorý si málokto z nás dnes asi uvedomí,  že v čase výstavby divadla bol Neapol druhým najväčším mestom v Európe. Väčším bol len Londýn. Neapol mal 650 tisíc obyvateľov, zatiaľ čo Rím mal vtedy len 100 tisíc a Miláno dokonca len 41 tisíc. Paríž sa stal väčším než Neapol až okolo roku 1750.

Neapol bol preto úplne logicky aj hlavným mestom hudby a San Carlo sa stalo vtedy najvýznamnejším operným divadlom sveta. Noviny vychádzajúce v Londýne a Paríži mali stránky, ktoré pravidelne prinášali informácie o tom, čo práve hrajú v Teatro di San Carlo.

Teatro di San Carlo Neapol – v každej lóži je zrkadlo odrážajúce pohľad do kráľovskej lóže (zdroj archív autora)

Hľadisko divadla je najväčším európskym operným javiskom aj svojimi rozmermi. Existujú síce aj o niečo väčšie auditóriá, tie však nie sú v operných domoch v pravom zmysle tohoto slova, pretože nemajú podkovitý tvar auditória potrebný pre správnu akustiku potrebnú k spevu. Neboli teda pôvodne postavené pre spievanie, ale napríklad ako činoherné divadlá.

Kurátor mi ukazuje, že všetky lóže (s výnimkou miest na galérii) majú zabudované zrkadlá nastavené v takom uhle, aby z nich vždy bolo vidieť do kráľovskej lóže. V tej dobe totiž bolo potrebné sledovať, či kráľ bude po predstavení tlieskať, alebo nie, a nikto nesmel tlieskať vtedy, ak sa predstavenie nepáčilo aj kráľovi. Výnimkou sú len miesta na galérii, kde sa nedal nastaviť správny uhol tak, aby kráľa bolo v zrkadle vidieť. Diváci tam sediaci sa tak museli vždy vykloniť von.

Kráľovská lóža bola celé stáročia nepredajná a bolo to tak ešte aj v nedávnej minulosti. Slúžila len pre politikov a  vzácnych hostí divadla, či mesta. Situácia sa zmenila len pred rokom a dnes sa dajú zakúpiť lístky do kráľovskej lóže aj pre verejnosť po 400 eur. Je to dosť, avšak je to stále veľký rozdiel v porovnaní s La Scalou, kde lístky do kráľovskej lóže zvyknú stáť od 2000 do 3000 eur za jeden.

Divadlo sa v dávnej minulosti dostalo aj do vážnych finančných ťažkostí. Keď nikto nevedel, ako z nich von, bol povolaný Domenico Barbaia, miestny podnikateľ s mnohými invenčnými nápadmi, vynálezca prvej kávy s penou a čokoládou, ktorá bola predchodcom dnešného kapučína. Barbaia na kapučíne tak zbohatol, že mu za chvíľu patrili v meste takmer všetky kaviarne a svoje zarobené peniaze začal investovať do opery, stal sa impresáriom. Za krátky čas postavil teatro San Carlo finančne na nohy.  Primadona divadla sopranistka Isabella Colbran sa stala jeho milenkou, takže niektorí sa za jeho chrbtom posmievali, že k divadlu získal ako pridanú hodnotu aj “nárok” na jeho inventár – teda speváčky. Bol to on, kto do divadla dotiahol Rossiniho a presvedčil ho, aby sa stal hudobným riaditeľom. Rossini sa mu neskôr “odvďačil” tým, že mu prebral jeho milenku a ušiel s ňou preč.

Od roku 1840 -1844 bol šéfom divadla Verdi, ktorý pre San Carlo napísal tri opery a nechal prebudovať orchestrálnu jamu podľa svojich predstáv. V divadle vtedy bola vynikajúca akustika, ktorá nemala vo svete konkurenciu a divadlo ňou bolo povestné. Skvelá akustika vydržala po stáročia a bola čiastočne poškodená až v roku 2008 – 2009, pri rekonštrukcii divadla. Vtedy bola vyrobená nová podlaha so stúpajúcim sklonom, aby sedadlá boli postupne vždy vyššie než tie pred nimi a všetci diváci dobre videli. Tá však odrážala zvuk inak než tomu bolo predtým. Je dôkazom toho, že dnes už zďaleka nevieme mnohé veci urobiť tak dobre, ako starí majstri, vieme ich už len zničiť. Ak zničenie stojí veľké peniaze, nazveme ho rekonštrukciou.

Teatro di San Carlo Neapol (zdroj flickr.com / foto Palazzo Chigi)

Hudobným riaditeľom divadla bol v minulosti okrem Rossiniho aj Gaetano Donizetti. Bellini tam má zas dodnes označenú svoju lóžu, v ktorej vždy sedával. Mal som možnosť do nej vojsť a cítil som sa zvláštne pri predstave, kde práve sedím. Je úplne vpredu nad orchestrálnou jamou, aby z nej Bellini dobre videl na gestá dirigenta.

Dnes je hudobným riaditeľom tohoto kedysi najvýznamnejšieho divadla na svete slovenský dirigent Juraj Valčuha. Čestným hudobným riaditeľom divadla sa stal Zubin Mehta. Pre Valčuhu je to v jeho mladom veku obrovský úspech, ktorý bohužiaľ u nás zostáva zatiaľ málo povšimnutý. Akoby sme na úspechy svojich krajanov ani neboli hrdí. To ma samozrejme, poznajúc pomery na Slovensku, vôbec nijako neprekvapuje.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na