Tino Pattiera – Caruso z Dalmácie, který okouzlil i Prahu

Váž si strom pre jeho tieň. „Bisogna rispettare l'albero per la sua ombra“, či v latinskej verzii „honoratur arbor ob umbram“. V Taliansku sa hovorí, že je dôležité ctiť si strom, ktorý nám dáva tieň, pretože v prítmí kráľov lesa nachádzame útechu. Händlov Serse (operný obraz perzského veľkokráľa Xerxa I. z rodu Achaimenovcov) oslavuje životodarný tieň mocného platanu. Čo na tom, že poslucháči, opantaní dôstojnosťou Larga, sa len ťažko zmieria s predstavou, že populárny Georg Friedrich si slávnu melódiu požičal z dielne menej úspešného súčasníka Giovanniho Battistu Bononciniho (a ten ju zase prevzal od Benátčana Cavalliho). To je však iný príbeh. Stromy sú ako naše korene. Ich tieň nám dáva pokoj a pocit oddychu, priestor na sebareflexiu a hľadanie identity. Tenor, ktorému venujeme nasledovné riadky, rád odpočíval v tieni ružových oleandrov, olivovníkov a paliem na dalmatínskom pobreží. Mal rád stromy. Dotýkal sa vavrínových listov i toho, čo nazývame vavríny slávy. Narodil sa do rodiny Talianov z Dalmácie, no kompas mu namiesto vytúženého juhu ukazoval sever. V Drážďanoch si vďaka rýdzemu spinto tenoru vyslúžil prezývku druhý Caruso a jeho umenie si mohla vychutnávať aj stovežatá Praha. Tino Pattiera.

Grandi Tenori
Caruso z Dalmácie, ktorý očaril Prahu. Tino Pattiera

Ragusa Vecchia. Ak si myslíte, že toto romantické mestečko s názvom evokujúcim metropolu Sicílie treba hľadať kdesi v Stredozemnom mori, mýlite sa. Pod týmto menom sa skrýva staré chorvátske sídlo Cavtat ležiace na pobreží Jadranu. Historické centrum blízkeho Dubrovníka poznačila grécko-ilýrsko-latinská stopa. Mesto Cavtat nieslo za gréckeho panstva pomenovanie Epidauros, Ilýri ho premenovali na Zaptal, no byzantský cisár Justinián ho počas gótskych vojen s dupotom koní dobyl pod východorímsku správu a mesto prekrstil na Epidaurum. Ako hovorievali Rimania – divide et impera! Mestečko, v ktorom sa snúbi škrekot čajok s verklíkmi pouličných muzikantov, v stredoveku podliehalo administrácii dalmatínskych Talianov, potomkov rímskych mešťanov z Republiky Dubrovník (Repubblica di Ragusa). O mocenskú kontrolu nad Jadranským morom sa však bili aj Benátky (Benátska republika anektovala dalmátske pobrežie v roku 1409), takže talianska populácia mala v tejto oblasti čosi ako obchodný monopol. Baštu Talianov v dnešnom Chorvátsku tvorili najmä mestá Zdar (taliansky Zara) a Split (v taliančine Spalato, kde si ešte v treťom storočí po Kristu rímsky cisár Dioklecián postavil rozsiahly palác zachovaný do dnešných dní). Počet talianskych obyvateľov Dalmácie a Černej Hory sa rapídne znížil po druhej svetovej vojne, kedy boli poslední pra-pravnuci dalmátskych Latinov vysídlení naspäť do Ríma. Pamiatkou na tento exodus je rímska štvrť Quartiere Giuliano-Dalmata a malý pamätník Talianom z Dalmácie situovaný pri Via Laurentina na južnom okraji Ríma.

Súčasný názov mesta Cavtat pochádza z latinského civitas vetus – staré mesto. Na začiatku promenády v historickom centre s úzkymi uličkami v štýle mediteránnej architektúry upúta návštevníka žltooranžová stavba rodinného hotela s italianizujúcim názvom Villa Pattiera. Veľkí dalmátski rodáci, medzi ktorými vynikajú mená básnika a prekladateľa Dinka Zlatarića, humanistu Rajmunda Kunića alebo maliara-eklektika Vlaha Bukovića, však s touto budovou s podmanivou, takmer renesančnou fasádou s útulnou terasou a bielymi balkónikmi nemajú nič spoločné. Hotel je rodným domom tenora Tina Pattieru, ktorý tu 27. júna 1890 otvoril oči, aby prvýkrát uzrel dalmatínske slnko.

Či je tenorovo priezvisko Pattiera šikovnou prešmyčkou talianskeho patria (vlasť), nevedno. Pravdou zostáva, že Tino Pattiera, potomok dávneho talianskeho rodu z kraja Konavle v južnej Dalmácii, si domovinu príliš neužil. Rád sa vracal do rodného domu, aby sa kochal pohľadom na blízky kostol svätého Mikuláša, jeho profesionálne kroky ho však zaviedli ďaleko od Jadranu do krajiny starovekých Germánov. V roku 1913 Pattiera začal študovať spev v Drážďanoch. Tu sa zoznámil s neskôr extrémne populárnym rakúskym tenorom Richardom Tauberom a sopranistkou Elisabeth Rethberg. Saská metropola na Labe bola zakrátko svedkom Pattierovho debutu v Čarovnej flaute. Písal sa rok 1915, rok veľkých premiér – v januári v Metropolitnej opere v New Yorku štartuje verista Umberto Giordano s drámou o alsaskej femme fatale v Paríži Madame Sans-Gêne (príbeh sa odohráva počas Veľkej francúzskej revolúcie). Za zmienku stojí fakt, že tenorovú úlohu Lefebvra stvárnila vtedajšia stálica Metky Giovanni Martinelli. Na druhom konci sveta v strednej Európe bodoval v roku 1915 Maďar Emmerich Kálmán, a to hneď s dvoma novinkami – vo februári sa v Budapešti po prvýkrát hrá Slečna Zsuzsi (ktorá v prepracovanej verzii a s novým názvom Miss Springtime v roku 1916 dobyje Ameriku) a v novembri premiérovo znie cisárskou Viedňou Čardášová princezná.

Operetná scéna bude pre Tina Pattieru popri opere druhým domovom, ale nepredbiehajme udalosti. Len pár mesiacov po prvom vystúpení na opernej scéne Tino zavesil kostým Mozartovho Tamina na klinec a začal sa orientovať na mladodramatické party v operách Giuseppe Verdiho. Bol najvyšší čas odhodiť masku lyrických milovníkov. Mladosť je strom, ktorý musí odkvitnúť, aby mohol zarodiť. Tenor vynikol ako hrdinský Manrico v Trubadúrovi, ktorý sa stal výkladnou skriňou jeho vokálno-hereckých schopností (hovorí sa, že Manrico nekladie na tenoristu z hľadiska operného herectva veľké nároky, no treba priznať, že táto rola v prvom dejstve potrebuje eleganciu, v druhom zdesenie, v treťom bojový zápal a v poslednom, štvrtom dejstve – vášeň spojenú s kapituláciou pred popravčou čatou grófa Lunu, a to je už celkom slušný diapazón výrazových prostriedkov). Tino Pattiera priniesol na nemecké javiská závan belcanta – žiaľ, na začiatku to bol iba závan namiesto hurikánu.

Verdi sa v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia v Nemecku netešil dobrej reputácii. Ostré pero kritikov a muzikológov na čele s Hansom von Bülowom glorifikovalo najmä dielo Richarda Wagnera. V prípade wagneriána Bülowa však môžeme hovoriť o obrátení Šavla na Pavla. Anekdota hovorí, že po preštudovaní partitúry Requiem a Aidy si bývalý tupiteľ apeninského romantizmu vstúpil do svedomia a kajúcne okresal križiacke brko v prospech Verdiho.

Tino Pattiera, taliansky tenor narodený v slnečnej Dalmácii, pomohol prinavrátiť Verdimu v germánskom prostredí stratený piedestál (svoje kvality potvrdil v inscenáciách Verdiho Dona Carla a Sily osudu). Na novej verdiovskej korune, ktorou kritika korunovala Pattierovu hlavu, však obrazne povedané chýbalo niekoľko diamantov. Chybičkou krásy bola skutočnosť, že Tino Pattiera svoje verdiovské kreácie na scéne (až na malé výnimky) naštudoval v nemčine, a nie v pôvodnom talianskom jazyku, čo zanechalo čiernu škvrnu na kvalite jeho frázovania a dikcie (čosi z talianskeho jasu v tenorovom hlase zmizlo do nenávratna).

Uvádzanie talianskych opier v nemeckom šate malo fatálny dopad na rozvoj talianskeho interpretačného štýlu a vokálnej estetiky v nemecky hovoriacich krajinách. Preklad do cudzieho (navyše nerománskeho) jazyka porušoval pôvodnú architektúru frázy, deformoval akcenty a intímnu jednotu slova a hudby, s ktorou libretista a skladateľ pri tvorivom procese počítali. Prax prekladania libriet do domáceho jazyka bola celoeurópskym fenoménom (opery písané vo francúzštine, nemčine či ruštine sa v Taliansku bežne prekladali do taliančiny) a Pattiera na tomto stave nenesie vinu.

Tenor nasledoval idióm a inscenačnú prax krajiny, v ktorej našiel uplatnenie. Za nahrávacím „lievikom“ však preferoval rodnú taliančinu. Dodávame, že Pattierov nasledovník v nemeckom prostredí, rumunsko-nemecko-ukrajinský tenor židovského pôvodu Joseph Schmidt, sa nedokázal vymaniť zo siete lingvistickej germanizácie talianskej hudby a popri dobovo determinovaných nemeckých verziách talianskych libriet siahal po pôvodinách menej často než Pattiera. Schmidt však na javisku nikdy nespieval, jeho handicapom bol nízky telesný vzrast. Stal sa rozhlasovým idolom a v ľahšom teréne anticipoval neskorší megaúspech talianskeho fenoménu na Broadwayi zvaného Mario Lanza. Ani Tino Pattiera sa nedopustil sprenevery voči mediteránnej náruživosti a latinskému temperamentu. Populárnym canzonettám zachoval priazeň tak ako po ňom Schmidt. V rokoch 1916 – 1928 bol Pattiera spolu so sopranistkou Metou Seinemeyer častým hosťom gramofónových nahrávacích štúdií.

Z opernej palety mu boli blízke temnejšie farby. Tino Pattiera sa v Nemecku vyprofiloval na prvoodborového špecialistu v talianskom fachu (i napriek nemeckému jazykovému úzu v inscenačnej praxi). Lakmusovým papierikom jeho italianity sa stala Giordanova revolučná epopeja Andrea Chénier. Traduje sa, že po uvedení tejto opery v posledný januárový večer v roku 1925 zložil tenorovi poklonu sám skladateľ prítomný v hľadisku drážďanskej Semperopery. Spomínaná sopranistka Meta Seinemeyer, s ktorou tenor z chorvátskeho Cavtatu vytvoril na javisku hviezdnu dvojicu, v ňom videla polabského Carusa (ach, tie komparácie!).

Po okružnej jazde stredeurópskymi a nemeckými scénami si Pattiera postupne rozšíril repertoár o množstvo operetných kusov rôznej úrovne, ktorými opantal najmä nežné pohlavie. Zaujal i na filmovom plátne, v sfilmovanej verzii Straussovej Noci v Benátkach z roku 1934 však pútal pozornosť viac atraktívnym vzhľadom než vo všetkých registroch vyrovnaným tenorom. Mal taliansku národnosť, ale na Apeninskom polostrove nikdy nespieval. V sezóne 1921/1922 sa objavil v Chicagu a „odkrútil si“ debuty v Budapešti, v Belehrade, v Berlíne a vo Viedni. Tino Pattiera bol primo tenore v metropole Saska až do roku 1953. Na sklonku života našiel naplnenie v pedagogickej činnosti, učil spev vo Viedni a v Prahe.

Stovežatá Praha nebola chorvátsko-talianskemu tenorovi naturalizovanému v Nemecku cudzia – na doskách Národného i Stavovského divadla hosťoval celkom päťdesiat päťkrát! Pre porovnanie, v bývalom v Československu dobre známy toskánsky tenor Gaetano Bardini, ktorý nahrával platne pre Supraphon, sa na pražských divadelných doskách objavil iba v šiestich večeroch! Pražské publikum si mohlo vychutnať výkony mladodramatického tenora Pattieru v kmeňových partoch talianskej proveniencie. Tino Pattiera sa v Prahe blysol ako bojovník od Nílu Radames v Aide (päť predstavení), očaril ako Verdiho mantovský „Casanova“ alias Vojvoda v Rigolettovi (dva večery) a nešťastne zamilovaný bostonský guvernér Riccardo s vražedným Damoklovým mečom nad hlavou na Maškarnom bále (trikrát). Bol žiarlivosťou zmietaným Otellom (do roly Verdiho Maura sa v Prahe prevtelil desaťkrát) a vo veristických dvojičkách Cavalleria rusticana – Pagliacci Pattiera vykreslil charakterový portrét Turidda (jedno predstavenie) a Cania (deväť uvedení).

V rokoch 1922 – 1935 si Pattiera šesťkrát obliekol pražský kostým svojho profilového Manrica. Bravó znelo Zlatou kapličkou počas jeho pucciniovských večerov (šesťkrát stvárnil bohémskeho Rudolfa a päťkrát bol voltairiánskym Cavaradossim).

Z frankofónnej literatúry mu najlepšie sedel Don José v Carmen. V úlohe Bizetovho desiatnika na zlých chodníčkoch ho Praha mohla vidieť a počuť osemkrát, čo je na zahraničného hosťa úctyhodný počet predstavení. Perla na Vltave zažila Tina Pattieru v rokoch 1922 – 1938.

Smrť si po neho prišla 24. apríla 1966 v meste na jadranskom pobreží, kde sa pred sedemdesiatimi šiestimi rokmi narodil: v dalmatínskom Cavtate. Meno veľkého tenora v súčasnosti nesie Medzinárodný festival operných árií k pocte Tina Pattieru (Međunarodni festival opernih arija Tino Pattiera), ktorý spríjemňuje atmosféru letného Dubrovníka (v tomto roku na festivale vystúpila vychádzajúca španielska tenorová hviedza Xavier Moreno). Tino Pattiera má v galérii svetových tenorov špecifické miesto. Domov mu pripomínali korene stromov, ktorým zaiste spieval Händlovo Largo. Bol Dalmatíncom, ktorý sa stal hviezdou drážďanskej Semperoper, a Talianom, ktorý sa nenarodil v Taliansku.